Nevlastné gemerské nárečia sa používajú na gemerskom Horehroní (línia obcí Polomka – Vernár) a patria k nim aj goralské a rusínske nárečia opisovaného gemerského regiónu. Tieto dialekty vznikli mimo tohto územia a boli sem prinesené kolonistami z rôznych regiónov Slovenska, resp. z iných území.
Nárečia východného Gemera
Východogemerskými (slanskými či slanskodolinskými) nárečiami sa komunikuje v obciach ležiacich pri rieke Slanej, od Betliara na juhu po Rejdovú na severozápade (okrem Dobšinej, ktorej súčasný slovenský mestský dialekt charakterizuje viacero znakov typických pre blízke juhospišské stratenské nárečie, ktoré mu vtíska viac spišský ako gemerský charakter), a zaraďujú sa sem aj štyri obce ležiace v údolí Hankovského potoka (po Markušku a Slavošku vrátane).
Severná a najmä severozápadná časť tejto oblasti inklinuje k horehronským nárečiam, zatiaľ čo južná a stredná časť je viac podobná nárečiam Štítnickej doliny.
Členenie východogemerských nárečí:
• nárečia Slanskej doliny južnej (betliarske v Betliari a gemerskopolomské nárečie v Gemerskej Polome, predtým vo Veľkej a v Malej Polome),
• nárečia Slanskej doliny strednej (henckovské v Henckovciach, kobeliarovské v Kobeliarove a nižnoslanské nárečie v Nižnej Slanej),
• nárečia Slanskej doliny severnej (gočovské v Gočove a vlachovské vo Vlachove),
• nárečia Slanskej doliny severozápadnej (rejdovské v Rejdovej a vo Vyšnej Slanej, brdárske v Brdárke, hankovské v Hankovej, slavoštianske v Slavoške a markuštianske nárečie v Markuške).
Betliarske nárečie má časté ď, ť (ďedina, ťicho, ale nemám, leto), za spisovné a má e, a, a̋ (hledať, rospráveť, ťebe, s koláša, ja̋, vaša̋), má tvary s tou ženou, ot téj peknej ženi.
Gemerskopolomské nárečie je tiež mäkké, za betliarske sť má šť (alebo veľmi mäkké š́ť), napr. mašť, pošťiél, šťiéranka, je tu častý výskyt krátkeho ä s rozšírenou distribúciou (mäso, sä, rospráväť, kípäť, jätrop), má tvary s tuó ženuó, ot tié peknié ženi.
Henckovské nárečie je podobné ako gemerskopolomské, je však úplne tvrdé (deti, dedina, ticho, postiél). V datíve singuláru žen. rodu má miesto prípony -éj/ej (s téj múki, ot tej peknej ženi) príponu -ie/ié (ottié peknié ženi).
Kobeliarovské nárečie je rovnako tvrdé, s častým výskytom vokálu ä za spisovné a (jähodi, jäbuká, šäti, diévšä, vešät, ale čušet, ležet), ä (pamätám, pät, semä, ale meso) a ojedinele aj za spisovné ie (horät, ale terpet, viset). Za južnejšie šuo má šo (čo), má tvary s tou ženou, ot tej peknej ženi, za južnejšie l má už u v slovách ako pounoc, pouliter.
Typické znaky nižnoslanského nárečia
a spôsob ich zápisu v textoch piesní
Samohlásky a dvojhlásky
– Nižnoslanské nárečie charakterizuje výskyt krátkych i dlhých samohlások a/ á, e/é, i/í, o/ó, u/ú, ktoré zapisujeme rovnako ako v slovenskom pravopise.
– Zadnejšie vyslovované y/ý sa v slovenských gemerských nárečiach (vrátane nárečia Nižnej Slanej) nepoužíva, preto ho zapisujeme iba ako i/í (ribi, miši, bívámo, deti a pod.).
– V miestnom nárečí sa dochovala aj dlhá samohláska a̋ (pa̋tok). Ide o jeden z najcharakteristickejších znakov gemerských nárečí, hoci sa nevyskytuje vo všetkých obciach. Používa sa v pozícii za spisovnú dvojhlásku ia, ale vo vybraných prípadoch aj za spis. a, napr. ja̋rok, moja̋, pa̋tok, pora̋dok, sva̋tok, okula̋re, ša̋lení (ale plecá, sercá, vajcá).
– Je tu zvýšená frekvencia vokálu e za spis. a, napr. rosprávet, hledet, jehne, se, mne, tebe.
– V stúpavej dvojhláske uo/uó (spisovné ô) vyslovujeme dva zvuky: polosamohláskové u a samohláskové o, v miestnom nárečí častejšie ó. V textoch piesní uprednostňujeme zápis uo/uó namiesto ô: huóra, stuól.
– Pre nižnoslanské nárečie je charakteristická aj dvojhláska ie/ié, napr. sivie, mliéko, piéstik, večiér.
– Situácia v porovnaní s inými stredoslovenskými nárečiami je špecifická v tom, že najmä na území stredného a východného Gemera (vrátane nižnoslanského nárečia) neplatí rytmický zákon a môžu tu po sebe nasledovať aj dve dlhé hlásky, napr. bívá, krátká, úskí.
V miestnom nárečí sa teda vyskytuje nadmerná kvantita a časté dĺženie samohlások inde krátkych, napr. vládál, dákí, do mlína, halúški, ja̋r, hruób/p, večiér (ale rano, zahrada a pod.).
Spoluhlásky a spoluhláskové skupiny
– Pre strednú časť Slanskej doliny vrátane Nižnej Slanej je charakteristická tvrdá výslovnosť d, t, n, l, napr. deti, dedina, ticho, nemám, ale, leto.
– Tvrdá spoluhláska š sa používa vo všetkých gemerských nárečiach (napr. šitko, škola, šifonier, trímeš). Na území vlastných gemerských nárečí však nastala zmena č na š (maška, šo, klúš), v západnej časti na mäkké š́. Spoluhláska č (mačka, čo, čuó) sa na území Slanskej doliny zachovala v Rejdovej, vo Vyšnej Slanej a v Nižnej Slanej. Používa sa aj v nárečí Štítnika, kde sa považuje za prvok mestskej výslovnosti.
– Zachovávajú sa spoluhláskové skupiny dl, tl, dn, str (metla, močidlo, edno, streda).
– Pernozubné v sa na začiatku slova i v predložke v postavení pred neznelou spoluhláskou mení na neznelé f, napr. ftedi, f pa̋tok, f Košicoch a pod.
– Zánik niektorej spoluhlásky v skupine spoluhlások. Ide o vynechávanie (najčastejšie prostrednej alebo prvej) hlásky v skupine dvoch i troch spoluhlások. Príklad: závisliví (závistlivý), bohactvo (bohatstvo), od oca (od otca), dotedi (dovtedy), pedesa̋t (päťdesiat), dovica (vdovica), dvanác (dvanásť), šitko (všetko).
– Priberanie niektorých spoluhlások, napr. nigdaj (nikdy), chibaj (iba), ozdaj (azda), pazdúre (pazúry), tichtoch (týchto) a pod.
– Špecifiká uplatňované pri znelostnej asimilácii. Pri skloňovaní osobných zámen on, ona, ono, oni, ony sa predložky v, z v spojení so znelou nepárovou spoluhláskou n, ň vyslovujú neznelo: f né, s né. Rovnako nedochádza k znelostnej asimilácii predložky s na z pred znelými spoluhláskami v osobných zámenách (ja, on,ona, ono, my, vy, oni, ony), napr. s nami, s nima, so mnó (ale už z našima, zo sobó, zo sestró a pod.). Slovesný tvar sme sa vyslovuje v podobe zmo.
– V textoch piesní sme zapisovali výsledky znelostnej asimilácie v predložkových spojeniach s neslabičnými predložkami (f kolíske, z vašima), na začiatku a vnútri slov (fták, otkezujú, úskí) a iba v ojedinelých prípadoch aj na konci slov (díšč namiesto díždž, ale už ked som namiesto ket som, raz namiesto ras, pámboh namiesto pámboch).
Ďalšie znaky nižnoslanského nárečia
– V nominatíve a akuzatíve singuláru vzoru srdce sa používa prípona -o za spis. -e, napr. serco, pleco, polo.
– Datív singuláru žen. rodu má na väčšine Slanskej doliny príponu -éj/ej (s téj múki, ot tej peknej ženi), v Nižnej Slanej je však stredogemerské -é (ot té pekné ženi, s té našé, s té slanské (z tej slanskej), z henckovské (z henckovskej); prípadne aj -ei s nevýrazným -i).
– Lokál singuláru mužského a stredného rodu charakterizuje prípona -u za spis. -i, napr. (o) sercu, polu, na kopcu.
– Inštrumentál singuláru žen. rodu má v Nižnej Slanej stredogemerské tvary s tó peknó ženó (v Kobeliarove je s tou peknou ženou, v Henckovciach s tuó peknuó ženuó).
– Sú tu východoslovenské tvary typu ocove, sinove, muráre, mala̋re.
– Prídavné mená majú podobu dobrieho – dobriemu, malieho – maliemu (často aj s kvantitou: dobriého, maliému).
– V súčasnom nárečí Nižnej Slanej sa používajú zámenné tvary ten (namiesto tot inde), toho, tomu.
– Pomocné sloveso byť má tvary búl, bula, buli.
– Z hľadiska slovnej zásoby sa tu používajú slová typické pre stredoslovenské i východoslovenské nárečia. Stredoslovenský charakter majú slová ako nahat (nechať), skala (kameň), tekvica, starejší, duchna (perina), hlavnica (vankúš) a i., východoslovenský vplyv sa prejavil v slovách ako trímat (držať), kelo, telo (koľko, toľko), fše (vždy), het (preč), bars, nebars (veľmi, neveľmi) a pod.
Okrem znakov spoločných pre iné stredoslovenské a východoslovenské dialekty charakterizujú vlastné gemerské nárečia aj znaky typické výhradne alebo prevažne pre túto oblasť. Práve tieto „gemerizmy“ robia gemerskú jazykovú oblasť jedinečnou. V súvislosti s nižnoslanským nárečím spomeňme také znaky ako:
– príponu -mo namiesto spisovného a východoslovenského -me, napr. chodímo, mámo, sejemo, zmo, spievámo,
– jednoslabičné formy ako dló (dolu), preč, nač, zač (prečo, načo, začo),
– rôzne iné slová a slovné spojenia, napr. kamža (ženská sukňa), hinta (hojdačka), hledidlo (zrkadlo), tušta (nuž tak), ta hibaj (tak poď).
Výber z diela Transkripcia nárečia vo folkloristických textoch z oblasti Gemera a Malohontu so súhlasom autora Gabriela Rožaia.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Martin Gallík
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-