Nie div, že sa Lajoš do nej zamiloval a keď nemala ešte ani 16 rokov, zobral si ju za manželku. Lajoš síce nepochádzal z bohatej rodiny, ale jeho sociálne podmienky boli oveľa lepšie ako u Findurky. Už jeho otec baníčil a nadobudol si pri tom skromný majetok. Lajoš pokračoval v započatej práci svojho otca a preto chlebíka i tepla u nich bolo viacej ako u bezzemkov. Pálenôčka ako v iných baníckych rodinách sa u Lajoša hriala každú nedeľu ráno na frištik (raňajky). A práve to sa stalo pre Findurku osudným. Na pálenôčku, a to nielen hriatu, ale aj na surovú, si pekná Findurka tak zvykla, že sa stala jej prvoradým a každodenným pokrmom. Márne jej Lajoš dohováral a neskoršiu ju i vybíjaval. Nič nepomáhalo. Findurka ráno začala a večer spitá namol prestala popíjať. Keď prišiel Lajoš po ťažkej namáhavej práci domov, bola už v dobrej nálade a vôbec nedala na jeho prosbu a bitku necítila. Lenže aj ťažko nadobudnuté grošíky sa míňali. Pretekali Findurkiným hrdlom. Lajoš znášal toto utrpenie, kým ho trpezlivosť neprešla. Všetko má svoj koniec a tak to bolo aj u Lajoša.
Jedného letného dňa sa vrátil z bane domov a našiel ženu úplne zdivočenú. Vlasy mala rozcuchané, pálenku z jej úst zacítil už od dverí a tanec, ktorý práve predvádzala sa podobal skôr knísaniu medveďa ako človeka. Lajoša tento stav tak rozčúlil, že chytil milú Findurku za ruku a hybaj s ňou do Rimbergu. Ona už nič nevnímala, len tackajúc sa vedľa neho kráčala hore kopcom. Došli až k veži na hrebeni Rimbergu, kde bolo niekoľko šácht (šachty hĺbili nemeckí kolonisti – baníci v 13. storočí). Lajoš ju priviedol k najhlbšej a sotil ju do nej. Findurke akoby zázrakom sa nič nestalo. Keď sa prebudila, zistila okolo seba príšernú tmu, len zvrchu sa predieralo svetlo, ktorého lúče sa nedostali až k nej. Vtedy si uvedomila, kde ju Lajoš zaviedol a čo s ňou vykonal. Začala žalostne nariekať a keď sa už dosť naplakala, začula nejaký neznámy hlas: „Findurka, vyzleč sa do naha a výjdeš zo šachty bez väčšej námahy.“
Findurka sa hrozne prestrašila, ale keďže nemala iného východiska, vyzliekla sa donaha a začala sa škriabať po stene von. Už bola skoro navrchu, keď znova spadla na dno šachty. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, začala znovu zúfalo nariekať. Vtom sa neznámy hlas ozval znovu: „Ešte máš šnúrik vo vlasoch.“ Findurka zmeravená siahla pravou rukou do vlasov a skutočne tam našla šnúrik, ktorým si podväzovala vlasy. Rýchlo ho vyhodila a znova sa začala škriabať na povrch. A skutočne bez väčšej námahy sa dostala von. Práve sa chýlilo k
večeru. Podľa toho spoznala, že jednu noc a skoro celý deň strávila v šachte. Ako-tak si upravila rozcuchané vlasy a pobrala sa dole kopcom domov. Sotva sa ocitla na vlastnom dvore a susedia ju zbadali, zo strachu pred ňou utekali do svojich príbytkov, ale len cez okná sa dívali, čo bude ďalej. Mysleli si totiž, že Findurka už nežije a že na dvore sa objavil už len jej duch.
Lajoš práve v tom čase sedel za stolom a spieval nábožné piesne. Chcel sa práve pomodliť za Findurkinu dušu, keď v tom momente sa dvere otvorili a nahá Findurka sa zjavila pred ním. Lajošovi od strachu padli okuliare na zem a po chvíli sa aj on sám v bezvedomí zrútil za nimi. Findurka mala veľkú robotu, kým ho kriesila a kým sa jej Lajoša podarilo presvedčiť, že je to síce ona, ale živá a nie mŕtva, ako sa domnieval. Keď sa Lajoš troška ukľudnil, vyrozprávala mu celú príhodu, ktorú prežila v šachte a sľúbila mu, že už nikdy nebude piť. Od tej doby skutočne Findurka prestala piť. Stala sa dobrou a pracovitou manželkou Lajoša a za krátky čas spoločne znova našetrili nejaký ten grošík. Lajoš bol nesmierne šťastný, že sa mu podarilo, i keď takým drsným spôsobom, urobiť z nej dobrú ženu a rýchlo zabudol na to, čo bolo. Len šachta, do ktorej ju Lajoš hodil si dodnes zachovala meno „FINDURKINA ŠACHTA“.
Martin Kanaba

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-