Nie div, že sa Lajoš do nej zamiloval a keď nemala ešte ani 16 rokov, zobral si ju za manželku. Lajoš síce nepochádzal z bohatej rodiny, ale jeho sociálne podmienky boli oveľa lepšie ako u Findurky. Už jeho otec baníčil a nadobudol si pri tom skromný majetok. Lajoš pokračoval v započatej práci svojho otca a preto chlebíka i tepla u nich bolo viacej ako u bezzemkov. Pálenôčka ako v iných baníckych rodinách sa u Lajoša hriala každú nedeľu ráno na frištik (raňajky). A práve to sa stalo pre Findurku osudným. Na pálenôčku, a to nielen hriatu, ale aj na surovú, si pekná Findurka tak zvykla, že sa stala jej prvoradým a každodenným pokrmom. Márne jej Lajoš dohováral a neskoršiu ju i vybíjaval. Nič nepomáhalo. Findurka ráno začala a večer spitá namol prestala popíjať. Keď prišiel Lajoš po ťažkej namáhavej práci domov, bola už v dobrej nálade a vôbec nedala na jeho prosbu a bitku necítila. Lenže aj ťažko nadobudnuté grošíky sa míňali. Pretekali Findurkiným hrdlom. Lajoš znášal toto utrpenie, kým ho trpezlivosť neprešla. Všetko má svoj koniec a tak to bolo aj u Lajoša.
Jedného letného dňa sa vrátil z bane domov a našiel ženu úplne zdivočenú. Vlasy mala rozcuchané, pálenku z jej úst zacítil už od dverí a tanec, ktorý práve predvádzala sa podobal skôr knísaniu medveďa ako človeka. Lajoša tento stav tak rozčúlil, že chytil milú Findurku za ruku a hybaj s ňou do Rimbergu. Ona už nič nevnímala, len tackajúc sa vedľa neho kráčala hore kopcom. Došli až k veži na hrebeni Rimbergu, kde bolo niekoľko šácht (šachty hĺbili nemeckí kolonisti – baníci v 13. storočí). Lajoš ju priviedol k najhlbšej a sotil ju do nej. Findurke akoby zázrakom sa nič nestalo. Keď sa prebudila, zistila okolo seba príšernú tmu, len zvrchu sa predieralo svetlo, ktorého lúče sa nedostali až k nej. Vtedy si uvedomila, kde ju Lajoš zaviedol a čo s ňou vykonal. Začala žalostne nariekať a keď sa už dosť naplakala, začula nejaký neznámy hlas: „Findurka, vyzleč sa do naha a výjdeš zo šachty bez väčšej námahy.“
Findurka sa hrozne prestrašila, ale keďže nemala iného východiska, vyzliekla sa donaha a začala sa škriabať po stene von. Už bola skoro navrchu, keď znova spadla na dno šachty. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, začala znovu zúfalo nariekať. Vtom sa neznámy hlas ozval znovu: „Ešte máš šnúrik vo vlasoch.“ Findurka zmeravená siahla pravou rukou do vlasov a skutočne tam našla šnúrik, ktorým si podväzovala vlasy. Rýchlo ho vyhodila a znova sa začala škriabať na povrch. A skutočne bez väčšej námahy sa dostala von. Práve sa chýlilo k
večeru. Podľa toho spoznala, že jednu noc a skoro celý deň strávila v šachte. Ako-tak si upravila rozcuchané vlasy a pobrala sa dole kopcom domov. Sotva sa ocitla na vlastnom dvore a susedia ju zbadali, zo strachu pred ňou utekali do svojich príbytkov, ale len cez okná sa dívali, čo bude ďalej. Mysleli si totiž, že Findurka už nežije a že na dvore sa objavil už len jej duch.
Lajoš práve v tom čase sedel za stolom a spieval nábožné piesne. Chcel sa práve pomodliť za Findurkinu dušu, keď v tom momente sa dvere otvorili a nahá Findurka sa zjavila pred ním. Lajošovi od strachu padli okuliare na zem a po chvíli sa aj on sám v bezvedomí zrútil za nimi. Findurka mala veľkú robotu, kým ho kriesila a kým sa jej Lajoša podarilo presvedčiť, že je to síce ona, ale živá a nie mŕtva, ako sa domnieval. Keď sa Lajoš troška ukľudnil, vyrozprávala mu celú príhodu, ktorú prežila v šachte a sľúbila mu, že už nikdy nebude piť. Od tej doby skutočne Findurka prestala piť. Stala sa dobrou a pracovitou manželkou Lajoša a za krátky čas spoločne znova našetrili nejaký ten grošík. Lajoš bol nesmierne šťastný, že sa mu podarilo, i keď takým drsným spôsobom, urobiť z nej dobrú ženu a rýchlo zabudol na to, čo bolo. Len šachta, do ktorej ju Lajoš hodil si dodnes zachovala meno „FINDURKINA ŠACHTA“.
Martin Kanaba
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-