V tomto roku sme si pripomenuli 190. výročie vyhorenia Jelšavy 3. augusta 2019 spomienkovým podujatím pod názvom Jelšavskí pohorelci.
Pred 13-tou hodinou sa začali zhromažďovať hasiči pred mestskou tržnicou. O 13.00 hod. sa rozozvučali zvony Evanjelického kostola v Jelšave. Potom sa pohol sprievod na čele s funkčnou historickou striekačkou z Jelšavy, ťahanou koňom, po ňom do kroku hrala dychová hudba SMZ, a. s. Jelšava, miestni duchovní – Mgr. Ivan Bojna, námestný farár evanjelickej cirkvi a. v., Mgr. Timotej Hanes, kazateľ bratskej jednoty baptistov, JCLic. Peter Krajč, farský administrátor katolíckej cirkvi, hostia, hasiči, obyvatelia mesta.

Druhú časť sprievodu tvorila hasičská technika: CAS 30 TATRA 815-7, CAS 15 MERCEDES BENZ ATEGO, DA MERCEDES BENZ SPRINTER s hasičským člnom, DA štvorkolka – OR HaZZ Revúca, AVIA 30 – DHZ Hucín, CAS 32 TATRA 148 – DHZ Muráň a DHZ Plešivec, CAS 15 IVECO DAILY z roku 2010 – DHZ Jelšava, CAS 15 IVECO DAILY z roku 2015 – DHZ Čierna Lehota, Držkovce, Gemerská Ves, Kameňany, Ochtiná, CAS 15 IVECO DAILY z roku 2015 s protipovodňovou súpravou – DHZ Muráň, CAS 32 TATRA 815 – DHZ Jelšava, CAS 30 IVECO TRAKKER – ÖTE Tótkomlós z Maďarska, DA štvorkolky – DHZ Gemerská Ves, OR HaZZ Revúca, DA MITSUBISHI – DHZ Jelšava, Osobný automobil KIA – OO PZ Jelšava.
Sprievod zamieril do katolíckeho kostola sv. Petra a Pavla v Jelšave, technika zaparkovala od kaštieľa Coburgovcov smerom na Mníšanskú ulicu, kde si ju mohli pozrieť všetci záujemcovia.
Na úvod ekumenických bohoslužieb farský administrátor Peter Krajč privítal hostí – čestného prezidenta DPO SR PhDr. Ladislava Pethöa, zaslúžilých členov Ladislava Berkiho, Andreja Hudáka, Karola Karára a Ľubomíra Kisela, riaditeľa OR HaZZ plk. Mgr. Jozefa Mikudu, predsedov ÚzO DPO SR z Revúcej a Rožňavy Ing. Milana Brdárskeho a Mariana Kapustu, tajomníka ÚzO DPO SR Mgr. Michala Terraia, zástupcov SMZ, a. s. a SMZ – Služby Jelšava, dobrovoľných hasičov z rumunského Nadlaku pod vedením Ioana Roszkosa, dobrovoľných hasičov z maďarského Tótkomlósa pod vedením Sándora Nagya, zástupcov samospráv, miestnych organizácií a všetkých prítomných.
Po privítaní prebiehala krásna ekumenická bohoslužba všetkých troch cirkví – bratskej jednoty baptistov, evanjelickej a. v. a katolickej – modlitby striedali hudobné vstupy, historický vstup, v ktorom riaditeľka Mestského múzea Mgr. Tatiana Strelková ozrejmila historické fakty požiaru spred 190 rokov.
Pred požehnaním veliteľ – predseda DHZ Jelšava Ing. Pavol Zapletal odovzdal bojovú zástavu dobrovoľným hasičom z Tótkomlósa. Podľa maďarského protokolu môže dekorovať zástavu prvou stuhou žena, preto ju odovzdala Gabriela Jakubecová, členka DHZ Jelšava. Pri spomienke 190. výročia vyhorenia mesta Jelšava boli odovzdané stuhy na bojové zástavy Dobrovoľným hasičským zborom Čierna Lehota, Držkovce, Gemerská Ves, Hucín, Jelšava, Kameňany, Lubeník, Magnezitovce, Muráň, Nadlak, Ochtiná, Plešivec, Tótkomlós a Okresnému riaditeľstvu Hasičského a záchranného zboru (OR HaZZ) v Revúcej. Okrem stúh bolo odovzdané aj Vyznamenanie za spoluprácu III. stupňa Obvodnému oddeleniu policajného zboru v Jelšave za spoluprácu pri plnení úloh pri ochrane obyvateľov pred požiarmi a aj Pamätné listy OR HaZZ v Revúcej, DHZ Nadlak, ÖTE Tótkomlós, ÚzO DPO SR v Revúcej a v Rožňave.
Po požehnaní sa prítomní presunuli pred budovu Mestských služieb, kde čestný prezident DPO SR PhDr. Ladislav Pethö odhalil sochu sv. Floriána, farský administrátor Peter Krajč poukázal na historický význam sv. Floriána a “našu“ sochu posvätil. Na záver Lenka Szabová zarecitovala Poému o Jelšave a jej hasičoch.
Nastal čas presunúť sa do priestorov pred kaštieľ Coburgovcov, kde bola vykonaná moderovaná ukážka. Po simulovanej havárii motorového vozidla jednotka z OR HaZZ vykonala vyslobodzovacie práce zranenej osoby, ktorej bola vykonaná predlekárska prvá pomoc. Po vyslobodení zranenej osoby však začalo auto horieť a jednotka z maďarského Tótkomlósa vykonala hasebné práce na CAS 30 IVECO TRAKKER.

Záujemcovia si mohli na nádvorí pozrieť historické koče, striekačky, PP 20 z Jelšavy, CAS 25 ŠKODU RTHP zo SMZ, a. s. Jelšava a Aviu 30 z obce Rákoš. V priestoroch kaštieľa boli vystavené uniformy z rôznych krajín od Ľubomíra Vanka z Martina-Priekopy z hasičského múzea. Ďalšou výstavou bola výstava modelov hasičských áut, ktoré vyrobil z papiera Miroslav Kováč, člen DHZ Jelšava. Okrem papierových modelov sme vystavovali kovové modely od jelšavských dobrovoľných hasičov. Jeden model nám venoval aj pán Ján Bendík z Revúckej Lehoty. V ďalšej miestnosti boli vystavené historické dokumenty a fotografie a výtvarné práce detí s hasičskou tematikou. Súčasné fotografie a videá boli prezentované v premietacej miestnosti kaštieľa.
Bolo to krásne spomienkové podujatie. Za pomoc pri realizácii tohto podujatia ďakujeme vedeniu mesta, zamestnancom mesta, Mestského múzea a Mestských služieb v Jelšave, SMZ, a. s. Jelšava, duchovným pastierom zainteresovaných cirkví za ochotu spolupracovať na takomto podujatí, členkám Klubu dôchodcov a Občianskemu združeniu Jelšavanka, Andrejovi Hudákovi, Atillovi Žilkovi, Róbertovi Csatárimu a Dušane Babiakovej V neposlednom rade ďakujeme všetkým hasičom, ktorí zavítali medzi nás a pripomenuli si s nami túto smutnú udalosť.
Gabriela Jakubecová
Foto: G. Jakubecová a Mgr. Michal Terrai

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-