Prvé zmienky o jelšavských cechoch pochádzajú z roku 1609, v ktorom si viaceré cechy dali potvrdiť svoje artikuly od kráľa. Artikuly predpisovali zloženie predstavenstva tovarišského spolku. Garbiarsky cech vznikol v roku 1620. Začiatkom 19. storočia pracovalo v Jelšave 35-40 garbiarov, kožiarov a asi 45 ševcov.
Garbiari sa stretávali každý rok na fašiangy na výročnom zúčtovaní. Išlo hlavne o finančné zúčtovanie, povinnosť prispieť do spoločnej pokladnice predpísanými poplatkami. Na výročných zhromaždeniach sa prijímali noví členovia (učni) a každý druhý rok sa konali voľby vedenia cechu – starší a mladší cechmajster a notár.
Remeslo sa dedilo z otcov na synov.
Spolok výrobcov koží sa stretával každoročne na fašiangy, kde sa konalo vyúčtovanie príjmov a výdavkov a po každom treťom roku sa konala voľba predstavenstva cechu v zložení: predseda, podpredseda a jednateľ. Čas schôdze sa oznamoval tak, že cechmajster napísal na papier, kedy a kde sa treba zhromaždiť, vložil ho do „cechtáka“. Cechták bola kovová skrinka so znakmi remesla na veku, s kosou a nožom. Každý majster sa na papier podpísal a odniesol skrinku susedovi – kožiarovi, ševcovi, až kým sa nevrátila k cechmajstrovi – predsedovi. Ročné vyúčtovanie sa konalo tesne pred popolcovou (popolečnou) stredou.
Príjmy cechov tvorili poplatky „kvartál“ (ročné členské) za majstrov, tovarišov a učňov. Majstri platili rovnakú sumu, tovariši podľa zárobku a za učňov platil majster, podľa toho, v ktorom roku učenia bol učeň. Príjmy cechovej pokladnice tvorili okrem členského aj poplatky v prípade prijímania učňa do cechu (vstupné) a poplatok za čítanie artikúl. Poplatky sa platili tiež pri prepustení učňa z učňovstva a aj za vystavenie majstrovského listu. Peniaze cechu sa každý rok použili na vyplatenie árendy od stúp mestu, za drevo a kôru mestu, za materiál potrebný na opravu stúp (klince, loj, drevo), za sviečky do kostola, na cirkevný špitál, na dobročinné ciele, na pohostenie pri výročnej schôdzi.
Kožiari a ševci v Jelšave mali samostatné spolky do začiatku 20. storočia. Ich zlúčenie sa napokon uskutočnilo ešte pred vojnou. Obdobie medzi vojnami znamenalo pre garbiarske remeslo v Jelšave úpadok. Zoslabol odbyt koží a hospodárska kríza spôsobila, že kožiari a ševci živorili. Pre jelšavských výrobcov koží nastal obrat
koncom tridsiatych rokov prípravami na vojnu, keď sa začal zvyšovať dopyt po kožiach. Spolok jelšavských kožiarov a ševcov, označovaný ako Jelšavská ševcovská a garbiarska spoločnosť (rok 1934), Spolok koželuhov (rok 1938), neskôr kožiarsky spolok (rok 1946), pretrval takmer do roku 1948, keď sa začala likvidácia remesiel ako súkromnej výroby.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Magistrát mesta Jelšava, Gemer-národopisné štúdie 3, Obvodný notársky úrad v Jelšave
Napísala: Eva Kerekešová
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-