Už v 4. - 6. storočí bolo územie terajšieho mesta Jelšava na strednom Gemeri na základe vykopávok v osadách Rudno, Stará a Malá Vieska osídlené Slovanmi, ktorí do Muránskej doliny prišli z terajšieho územia Poľska. Prevažne to boli baníci. O 200 rokov neskôr utlmil rozvoj osady v roku 1241 vpád Tatárov. Ale život sa obnovil, lebo už v roku 1243 bula Belu IV., uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou správou o Jelšave, ktorou daruje časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom za zásluhy v bojoch s Tatármi. V tomto období bol založený i prvý železiarsky podnik "DETRHO", čo svedčí o ťažbe železnej rudy v blízkom okolí. V roku 1283 sa stal pánom Jelšavy potomok Ratolda z Wlach (Poľsko). K ďalším najstarším písomným pamiatkam patrí aj listina Ondreja III. Benátskeho, posledného Arpádovca, ktorá rieši spor o ustálenie hraníc pozemkov. Listina bola uložená v mestskom archíve.
V nasledujúcom 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracúvali železnú rudu, Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. storočia druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku. Stala sa mestom. V roku 1539 bolo mestom so zriadeným magistrátom a kráľovským majetkom - fistus regius - tržným právom. Následne v roku 1550 bola založená mestská škola. Najvýznamnejší z jelšavských rodákov - Juraj Fabricius, ktorý základné vzdelanie získal v Jelšave a po ukončení štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, sa stal rektorom tejto školy. V roku 1552 mesto získalo i právo meča, ktoré mu udelil Ferdinand I. No v nasledujúcich rokoch, presnejšie v roku 1556, vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Pri jeho obrane padlo 452 občanov a 400 bolo zajatých a odvlečených. Po týchto vojnových útrapách sa obyvatelia mesta opäť spamätali a v roku 1568 založili prvý cech kováčov. Neskôr boli založené ďalšie cechy 20-tich remeselníckych profesií. Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce, pomocou furmanských povozov, výhodne vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky. Vzhľadom na dobrú ekonomickú situáciu tých čias, už v roku 1573 v okolí mesta jestvovalo 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov.
V roku 1781 bol postavený mestský dom, v súčasnosti sídlo Mestského úradu. V 17. - 18. storočí bolo v Jelšave 36 - 42 druhov remesiel. Vznikali cechy, ktoré mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci (štrangéri) a zvonkári. V nasledujúcich rokoch, priaznivých pre rozvoj mesta, bola v roku 1879 na podnet školského inšpektora Viliama Gróza založená mestská škôlka. Rozmach v školstve pokračoval ďalej zriadením učňovskej školy v roku 1883. Riaditeľom sa stal Samuel Jurin a školským dozorcom Imrich Czibur, advokát. Na popud obyvateľov mesta, po zlých skúsenostiach s požiarmi v Jelšave v rokoch 1551, 1575, 1711, 1745, 1800 a najmä posledným v roku 1829, vznikol roku 1873 prvý dobrovoľný hasičský zbor. V roku 1875 malo mesto ciachovňu na meranie váh a dÍžkových meradiel. Bol založený Poľovnícky spolok, ktorého predsedom sa stal Barnabáš Zsoldoš, honvédsky kapitán.
Veľkým pokrokom pre celú Muránsku dolinu bolo spustenie prevádzky železničnej trate Plešivec - Jelšava - Revúca - Muráň. Stalo sa tak 20.2.1893. O jej výstavbu sa zaslúžili: Gejza Kubínyi - zemský poslanec z Jelšavy, Gusztav Bazilides - mešťanosta, Ondrej Podhradszký - riaditeľ lesov Coburgovského panstva, Aurel Kuna - hlavný slúžny, Imrich Czibur - mestský právnik. Na jej výstavbu prispelo mesto sumou 30 000 zlatých a gróf Coburg sumou 90 000 zlatých. Rok 1894 je pamätný vznikom magnezitového priemyslu na Slovensku, kedy bola dostavaná prvá pec na pálenie tejto suroviny. Bola postavená v Teplej Vode v miestach "vyšného mlyna". Postavili ju podnikatelia z Kobánye (Maďarsko) Vojtech Uhliarik a Pavol Mansfield. O tri roky neskôr boli postavené ďalšie dve pece na pálenie magnezitu v lokalite, kde je dnes benzínové čerpadlo. Majiteľom bola firma Magyar magnezit termékek, r. t. Budapest.
V rokoch 1914 - 1918 vzrastali protivojnové demonštrácie, stupňovala sa bieda. V prvej svetovej vojne zahynulo 51 Jelšavčanov. Dňa 28.10.1918 sa Jelšava stala súčasťou Československej republiky. Oslavy 1. mája sa po prvýkrát uskutočnili v roku 1921 na námestí pred kaštieľom. O dva roky neskôr, v roku 1923, bol daný do prevádzky magnezitový závod na Teplej Vode, kde bolo vybudovaných a postavených 8 stolových a šachtových pecí typu Dietze, generátová stanica, drviareň, úpravňa rudy v magnetickej separácii, silá - zásobníky materiálu, sklady, šikmý výťah k peciam na zásobovanie uhlím a iným materiálom, trafostanica, železničná vlečka do Jelšavy, kancelárie a byty. Pre dôležitých pracovníkov boli postavené byty v "starej kolónii". Vyostrením sociálnej situácie robotníkov v roku 1928 snahy o odstránenie priemyslu na Slovensku neboli úspešné. Požiadavky robotníkov boli presadené. Dňa 10.2.1932 sa uskutočnil "pochod hladu" z Jelšavy do Revúcej, ktorým robotníci upozornili na svoje zlé sociálne a pracovné podmienky. V roku 1934 bola dokončená výstavba "nových kasární" na "Gombiarke" a bytov pre dôstojníkov na Železničnej ulici.
Rozbitím Československej republiky bola Jelšava na základe Viedenskej arbitráže zo dňa 2.11.1938 pričlenená do Maďarska. V roku 1944 pod vedením sovietskeho nadporučíka Lapšova vznikli partizánske skupiny, v ktorých pôsobilo asi 12 Jelšavčanov. Svoju činnosť vyvíjali do 21. januára 1945, kedy bola Jelšava oslobodená. Ako prví vstúpili do mesta rumunskí vojaci a po nich sovietski. Veliteľom mesta sa stal poručík L. M. Ščenov. Dva dni pred ich príchodom ustupujúce nemecké jednotky zničili železničný i cestný most v meste. Krátko po oslobodení sa na obnovenie cestného mosta podujal miestny staviteľ Buzi.
V roku 1950 začali premávať autobusové linky. Založený bol Štátny majetok a Jednotné roľnícke družstvo. V rámci prípravy výstavby nového magnezitového závodu bol 11.9.1960 daný do užívania novopostavený Závodný klub – teraz Mestský dom kultúry a 60 bytov na Jesenského ulici. Dňa 1.9.1964 otvorili novú pavilónovú dvadsaťštyritriednu základnú školu na Železničnej ulici. Koniec 50. rokov a celé ďalšie desaťročie bolo poznamenané veľkou výstavbou nového magnezitového závodu. Vzhľadom na rozmach Slovenských magnezitových závodov a prílevu nového obyvateľstva bol Radou Krajského národného výboru v Košiciach 7.11.1966 obnovený a znovupriznaný Jelšave štatút mesta.
V roku 1969 bola dokončená výstavba družstevných bytov na Teplickej ulici. V roku 1972 bola daná do užívania nová obradná sieň Mestského národného výboru (MsNV), v roku 1973 ukončená veľká rekonštrukcia a dostavba futbalového štadióna. V roku 1976 bola daná do prevádzky veľkovýkrmňa ošípaných „VVO“-čka Štátneho majetku. Ukončila sa I. etapa kanalizácie mesta a I. etapa plynofikácie mesta. V roku 1977 opravovali budovu kaštieľa. Investorom bol Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody.
V roku 1978 boli SMZ (Slovenské magnezitové závody, n. p. Jelšava) začlenené do podniku SMZ, n. p. Košice. Závod začal prevádzkovať nový investičný objekt „Mlynicu a lisovňu“, ktorý pokusne v priebehu roka zabezpečoval výrobu brikiet zo zachytených úletov z pecných agregátov a ich znovupoužitie pri výrobe slinkov. Podľa sčítania ľudu v roku 1980 mala Jelšava 2959 obyvateľov, z toho 1520 žien a 1439 mužov. Dňa 1.7.1984 boli SMZ spustené do skúšobnej prevádzky odlučovače typu „AMATHERM“. Napriek tomu prašnosť a znečisťovanie ovzdušia neznížili. V mesiaci júl začal vychádzať časopis o živote mesta – mesačník Jelšavan. V roku 1985 bol otvorený nový obchodný dom a Materská škola. V roku 1988 bola započatá výstavba budovy Zdravotného strediska na Tomášikovej ulici. V roku 1992 boli vytvorené Verejno-prospešné služby mesta Jelšava. V tomto roku sa začala výstavba čistiarne odpadových vôd, úplne zanikli bývalé štátne a družstevné podniky, začal sa používať nový znak mesta.
Akciová spoločnosť Slovenské magnezitové závody bola založená 3.12.1993. Dňa 23.2.1994 prešli okolité lesy do vlastníctva mesta, ktoré založilo spoločnosť s ručením obmedzením Mestské lesy Jelšava. Dňa 26.2.1994 zaniklo poľovnícke združenie Magnezitár a dňa 1.1.1994 vzniklo Mestské poľovnícke združenie Jelšavan. V júli 1996 vznikol okres Revúca, do ktorého bola začlenená aj Jelšava. Slávnostné otvorenie Mestského múzea a Osvetového centra vyšehradskej kultúry Jelšava sa uskutočnilo dňa 23.6.2011 v rámci „ Dní mesta Jelšava 2011.
Vedenie mesta a tu jestvujúce spoločnosti, spolky, združenia, kultúrne inštitúcie i jednotlivci sa naďalej usilujú o to, aby mesto bolo obrazom hodnôt, ktorým spoločnosť prisudzuje dôležitosť a stalo sa občianskym, spoločenským a kultúrnym priestorom zabezpečujúcim kvalitný život pre človeka dnešnej doby.
Tohto roku si mesto Jelšava so svojimi spoluobčanmi, rodákmi i ďalšími priateľmi pripomína 770. výročie najstaršej spomínanej písomnej zmienky. Pri tejto príležitosti slávnostne organizujú v dňoch 7. - 9. júna 2013 Dni mesta Jelšava s programom, ktorý uverejňujeme nižšie.
PROGRAM OSLÁV 770. VÝROČIA NAJSTARŠEJ ZMIENKY O JELŠAVE
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.