poľnohospodárske družstvá. Z oboch strán bol zamurovaný a pre jeho priaznivú klímu tam bolo celoročne možné skladovať zeleninu. Jeho dĺžka je 400 m. Po prejdení tohto tunela sme sa poľnými a lesnými cestičkami dostali pred samotný slavošovský tunel. Vzhľadom k tomu, že k tunelu nevedie oficiálna značená turistická cesta, je prístup k nemu možný rôznymi spôsobmi. Od Kopráša sa k nemu možno dostať lesnou cestou i autom. Nutno podotknúť, že samotný prechod tunelom je na vlastné nebezpečie. Tunel bol budovaný v rokoch 1941 – 1944 v smere Kopráš – Slavošovce. Jeho vyústenie je nad obcami Slavošovce a Rochovce. Železnica mala spájať vtedajšie okresy Dobšiná a Revúca. Ďalej mala pokračovať v smere Tisovec – Banská Bystrica. Spojnica by šla mimo územie vtedajšieho Maďarska a nadväzovala by na trať Slavošovce a Dobšiná. Po roku 1949 práce na tejto stavbe boli definitívne zastavené, lebo v nových podmienkach stratili význam. Aby sme úspešne prešli tunelom, každý musel byť vybavený nepremokavou obuvou a hlavne baterkou. Na začiatku vstupu a až do hĺbky cca 50 m do tunela nás osviežila presakujúca voda zo stropu, čo bolo celkom príjemné vzhľadom na tropický letný deň. Dokonca, príjemný bol i chlad v tuneli, násobený oparom zrážajúceho sa vzduchu, ktorý bol spôsobený veľkým teplotným rozdielom oproti vonkajšku. Keďže sme sa pohybovali 45 min. v absolútnej tme, baterky boli nevyhnutnosťou. Na svoje si prišli hlavne deti, pre ktoré pohyb za pomoci drobných svetielok bol úžasným zážitkom. Opatrní sme však museli byť všetci, lebo stredom tunela a naprieč sú odvodňovacie žľaby. Nerozvážnosťou by mohlo dôjsť k poraneniu nôh, ktoré sú pre každého, a hlavne turistu, strategicky dôležité. Samotný tunel má dĺžku 2400 m. Je vysoký 6,5 m, jeho šírka je 5 m. Zo strany od Kopráša má mierne stúpanie. Po úspešnom prechode sme sa dostali na slavošovskú časť tunela a jeho vyústenia do príjemného prostredia pre oddych. Deti si prišli na svoje šantením na preliezačkách, hojdačkách, prípadne posedením na lavičkách pod prístreškami, ktoré vkusne zapadajú svojím prírodným materiálom do okolitého lesa. Samozrejme možnosť oddychu a občerstvenia z vlastných zdrojov využili i dospelí turisti. Po 45-minútovej prestávke sme sa opäť ponorili do útrob tunela a pobrali sa na spiatočnú cestu. Vzhľadom k tomu, že sme už len zostupovali dolu, cesta cez tunel nám trvala 30 min. Návrat do obce Mníšany bol plánovaný na 13.00 hod., kde nás už čakal pristavený mikrobus, ktorý nás zviezol späť do Jelšavy. Úspešné zakončenie turistickej vychádzky bolo pred MM Jelšava a OCVK Jelšava. Najmladším účastníkom Prechodu slavošovským tunelom bol Radko Jankóšik (2 r.), najstarším účastníkom bol p. Ladislav Polomka (73 r.) z Jelšavy. Poďakovanie za hojnú účasť patrí všetkým i mimojelšavským turistom. Zároveň ďakujeme za zabezpečenie prepravy mikrobusom SMZ – Služby, a. s. Jelšava a veríme, že jelšavských turistov prepravia i na ďalších plánovaných turistických akciách v budúcnosti.
A. Sabon – turistický sprievodca




































Cieľom našej turistickej vychádzky dňa 27.7.2013 bol slavošovský tunel, nachádzajúci sa v Revúckej vrchovine pod kopcom Homôlka (745 m n.m.). Kopec Homôlka susedí smerom na juhovýchod s Magurou (883 m n.m.) a na severozápad s Ostrým vrchom (870 m n.m.). Po hrebeni týchto vrchov vedie zelená turistická značka severne na vrch Kohút (1409 m n.m.). Ráno po 08.00 hod. sme sa z Jelšavy prepravili mikrobusom do obce Mníšany v dvoch skupinách, lebo počet zaregistrovaných účastníkov bol 47 turistov. Časť turistov, ktorá prišla autami, sa k nám pridala pri mníšanskom viadukte. Táto stavba je súčasťou budovanej železnice. Ide o nádhernú oblúkovú konštrukciu z betónu a osekaných kamenných kvádrov, ktorá je viditeľná aj z cesty od Magnezitoviec do Kopráša. Jeho výška je 38 m, dĺžka 120 m (po preklenutí obidvoch protiľahlých kopcov by mal 230 m).
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-