v Jelšave Mgr. Ivana Bojnu, jelšavského katolíckeho farára Mgr. Petra Krajča a zberateľa čriepkov z dejín Jelšavy Dušana Zádroša.
Pripomenuli sme si 150. výročie založenia Jelšavského ženského spolku
Napísal(a) Alena Sabonová
Keď sa stretne spolu päť žien, vzbudí to pozornosť okolia, no keď ich je pokope niekoľko desiatok, určite sa deje niečo „žensky“ dôležité. Tak tomu bolo aj v sobotu 13. septembra 2014, keď do slávnostne pripravenej a vyzdobenej sály Mestského domu kultúry v Jelšave prišli ženy mesta, ktoré pôsobili alebo v súčasnosti pôsobia v rôznych záujmových združeniach, aby si spoločne pripomenuli a patrične oslávili 150. výročie založenia najstaršieho ženského spolku na Slovensku a súčasne predstavili vznik nového s názvom Miestny odbor Živeny – Jelšavanka.
Účastníčky podujatia so zvedavosťou očakávali hlavnú „hostku“ podujatia - predsedníčku Ústredia Živeny v Bratislave Mgr. Magdu Vášáryovú, ktorej príchod avízoval 10 minút pred začatím slávnosti primátor mesta MVDr. Milan Kolesár, a tak jej vkročenie do sály sprevádzal príjemný aplauz. Po úvodnej básni prednesenej p. Karolom Szabom, poslancom mestského zastupiteľstva, predstavil primátor aj ďalších hostí – tajomníčku Ústredia Živeny PhDr. Alenu Bučekovú, poslanca BBSK MVDr. Jána Šeševičku, evanjelického farára
Vo svojom príhovore primátor poukázal na prirodzenú schopnosť žien pomáhať slabším, ochraňovať a na týchto humánnych základoch vznikol r. 1864 prvý Humanitný ženský spolok, ktorý mal opatrovateľskú funkciu. Ďalej spomenul, že spolok ako opatrovateľský sa venoval cirkevnej obci, ale aj chorým deťom, postihnutým osobám bez rozdielu náboženského vyznania. Jeho hlavným cieľom bola starostlivosť o starých, chorých, siroty a nezamestnaných. Bol to prvý ženský spolok na území terajšieho Slovenska a bývalej rakúsko-uhorskej monarchie a jeho činnosť vzbudzovala „rešpekt nielen medzi chudobnými prijímateľmi pomoci, ale aj medzi cirkevnou a svetskou vrchnosťou v meste“. Príhovor ukončil poďakovaním sa členom súčasných jelšavských združení a spolkov za zachovávanie tradícií a za pomoc pri organizovaní kultúry a voľného času pre našich obyvateľov.
S krátkym príhovorom vystúpil poslanec BBSK p. Šeševička, ktorý stručne spomenul začiatky spolkovej činnosti v Jelšave, medzi nimi aj činnosť jubilujúceho ženského spolku a zo svojej strany prisľúbil podporu a pomoc pri pokračovaní a rozvíjaní tejto činnosti.
Keďže myšlienka založenia 1. ženského spolku v Jelšave vznikla z iniciatívy hodnostárov jelšavskej evanjelickej cirkvi, ďalší príhovor predniesol evanjelický farár p. Ivan Bojna. Uviedol, že udalosti okolo založenia spolku tvoria súčasť histórie evanjelickej cirkvi v Jelšave, ktorá mala jedno z prvých biskupstiev na území terajšieho Slovenska. Vyzdvihol prácu žien v histórii evanjelického zboru – p. Glószovej a p. Tavassyovej, ale aj ostatných žien, združených v ženskom spolku a poprial terajším členkám veľa zdaru pri spoločnej práci.
Obsiahlu prednášku pozostávajúcu z niekoľkých súvisiacich častí v kontexte ženského spolku predniesla poslankyňa NR SR a predsedníčka Ústredia Živeny p. Magda Vášáryová. Vo svojej prednáške hovorila o význame jelšavského Humanitného ženského spolku, ktorý rokom vzniku 1864 je vôbec prvým ženským spolkom v bývalom Rakúsko - Uhorsku. Cez útržky vývoja podmienok vzdelanosti na našom území prešla vo svojej prednáške až k založeniu l. ženského spolku - Živena.
Hovorila o ťažkých podmienkach, právach a postavení žien v dávnejšej minulosti, keď ženám bola súdená výhradne starostlivosť o domácnosť, výchova detí a bolo im odopierané vzdelávanie. Tu rozvinula tému o príbehy autentických ženských postáv z tých čias v osobe prvej jelšavskej učiteľky, slečny Tomazzyovej, ktorej by vďačne, ako p. Vášáryová povedala, za jej múdrosť a odvahu presadiť sa vo vtedajšej spoločnosti vzdala úctu pri jej hrobe na tunajšom cintoríne.
Vyzdvihla osobnosť Eleny Maróthy Šoltésovej, ktorá si vďaka svojej redakčnej činnosti v „živeniarskom“ časopise získala uznanie a úctu výboru Živeny, ktorého bola tiež členkou, neskôr podpredsedníčku, až sa nakoniec stala predsedníčkou spolku. Napriek ťažkému životnému osudu sa naďalej venovala edičnej činnosti pre ženy. Svojimi slovami ocenila aj prácu ďalších žien, ktoré oddane pracovali v spolku – Teréziu Vansovú, Mašu Haľamovú a Hanu Zelinovú. S uznaním hovorila o mužoch - Ambrovi Pietrovi, Viliamovi Paulínyi – Tóthovi, Martinovi Čulenovi a Mikulášovi Ferienčíkovi, vďaka ktorým 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine bola Živena založená. Týmto chcela zdôrazniť a povedala, že „ženský spolok nie je feministická organizácia, v ktorej muži nemajú čo robiť“. Veď boli to predovšetkým muži, ktorí prišli s myšlienkou spolkovej činnosti žien, čím rozšírili ich povedomie, rozhľad a pôsobenie na úžitok celej spoločnosti. Tu sa vrátila k jelšavskému ženskému spolku, ktorého podporovateľmi a iniciátormi založenia boli tiež muži. Tejto úlohy sa nakoniec ujala vdova po predchádzajúcom evanjelickom farárovi Samuelovi Ferienčíkovi - Lujza, ktorá sa stala prvou predsedníčkou. P. Vášáryová aj dnes víta každú pomoc, každý zaujímavý podnet aj zo strany mužov a nevylučuje ani ich členstvo v Živene. Záverom pozvala jelšavské členky na spoločné stretnutie pri príležitosti 145. výročia založenia Živeny, ktoré bude v novembri v Bratislave.
Podrobnejšie o Jelšavskom ženskom spolku, o jeho vzniku a nasledovníčkach informovala vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou Mgr. Mariana Gömöry.

S vecnou prezentáciou činnosti Občianskeho združenia Jelšavanka počnúc od jeho vzniku vo februári 2005 až podnes sa predstavila jeho predsedníčka Bc. Jaroslava Sklenáriková. Združenie so 16 členkami za 9 rokov svojej činnosti prispievalo k podujatiam, organizovaným v meste. Pravidelne sa členky zúčastňovali počas osláv dní mesta súťaže vo varení gemerských guliek, predstavovali svoje ručne vyrábané výrobky a tradičné medovníky na prezentačných akciách, organizovali burzu šatstva, zúčastnili sa so svojimi pekárskymi dobrotami Čerešňových dní v mestskom múzeu, organizovali zájazdy, venovali sa deťom a starým ľuďom. Tohto roku, pri príležitosti 150. výročia vzniku Humanitného ženského spolu založili členky miestny odbor Živeny – Jelšavanka, ktorý má v súčasnosti 26 členiek.
Hostia si na záver z rúk primátora prevzali darčeky – košíčky s tradičnými dobrotami a výrobkami s láskou pripravenými našimi činorodými seniorkami z mestského klubu dôchodcov, do ktorého krásne zdobenými medovníkmi prispeli aj členky Jelšavanky. Všetkým patrí uznanie a úprimná vďaka od vedenia mesta. A vďaka patrí aj účinkujúcim žiakom, ktorí v prestávkach pobavili prítomných svojimi milými vystúpeniami.
Deti z MŠ v Jelšave pod vedením zástupkyne riaditeľa ZŠsMŠ Mgr. Gabriely Šestinovej, za hudobného sprevádzania učiteľkou MŠ Jankou Galovou predniesli hovorené slovo v gemerskom nárečí, spievali i tancovali.
Zástupkyňa riaditeľa ZŠsMŠ RNDr. Adela Horváthová pripravila pochod s prvkami tanca, s ktorým sa predviedli mladšie mažoretky. Pásmo tancov, piesní a scénku „Ženích pre slečnu myšku“ pripravila so žiakmi školského klubu detí pri základnej škole vychovávateľka Mgr. Emília Simanová.
Poďakovanie patrí aj p. Berovej za prípravu občerstvenia. Svoj podiel na akcii mali aj zamestnanci mesta, členovia ZPOZ-u a aktivační pracovníci – všetkým patrí vďaka.
Krásny dojem z celej akcie umocnilo vystúpenie členov súboru prešovského divadla DRaK, ktorí pobavili publikum pesničkami z muzikálu „Na skle maľované“. Úplný záver bude pamiatkou na výnimočný deň – fotenie s p. predsedníčkou Ústredia Živeny. Ďakujeme jej za účasť a príhovor.
Text a foto: Alena Sabonová
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-