v komunálnych službách ako vnútropodniková kontrola a mzdová účtovníčka. Istý čas pracovala v obchode s nábytkom. V roku 1959 sa vydala za Alexandra Krušpiera zo Šivetíc (jeho otec bol riaditeľom miestnej školy). Bývali vtedy vo dvore evanjelickej fary, v bývalom evanjelickom lýceu, kde mala aj svoju dielňu. V tom istom roku dostala ponuku z Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave na výrobu gúb. Ponuku prijala a od roku 1960 pracovala spolu s manželom väčšinou len pre ÚĽUV. V roku 1963 už bývala s manželom a dvoma dcérami – dvojčatami, Helenou a Zuzanou, v dome na Námestí republiky č. 507 (bývalá najstaršia lekáreň na Gemeri). So svojimi výrobkami sa zúčastňovala súťaží a výstav. Tkala hlavne koberce – predložky na dlážku alebo na stenu. Veľkosť sa menila podľa objednávky. Rada vymýšľala nové vzory, ktoré skúšala na kobercoch. Tkala aj ozdobné vankúše, výhradne perzské a kelimové, lebo guby sa na to nehodili. Jej tkaný kabát, huňa, pozostávajúci z častí, ktoré boli tkané samostatne v tvare ako pre krajčírku diely a potom zošité do celku, sa dostal na výstavu do kanadského Montrealu. Vyrábala aj kabáty z guby - také, aké nosili v minulosti valasi.
Okrem
práce pre ÚĽUV mala časté objednávky z mesta (vtedajšie MNV), z Čiech, Maďarska, ale aj z Ameriky.
Remeslu naučila aj svoje dve dcéry, ktoré už ako 11-ročné zhotovili perzský koberec, ktorý zdobí sobášnu sieň Mestského úradu v Jelšave. V roku 1981 ovdovela, no svojej práci sa venovala naďalej sama. V jej remesle dnes pokračuje prvá z dvojičiek - dcéra Helena, ktorá tká, navrhuje nové vzory kelimových kobercov, s ktorými sa prezentuje na jarmokoch. Okrem toho pracuje, navštevuje archívy a zaujíma sa o históriu.
Vyšla jej kniha „Žili medzi nami“ o histórii Židov do roku 1945.
Dcéra Zuzana ide v šľapajach svojho starého otca, pracuje ako špeciálny pedagóg v Bratislave.
Pani Helena Krušpierová zanechala po sebe veľký kus práce, ktorej výsledkom sú jej krásne výrobky. Niektoré z nich môžeme obdivovať aj v Mestskom múzeu v Jelšave.
Nech sa práca jej šikovných rúk a dedičstvo, ktoré s láskou dlhé roky vytvárala a odovzdala svojim dcéram a našej krajine, zachová čo najdlhšie pre súčasné i budúce pokolenia ako dôkaz obrovskej energie, sily a tvorivosti jelšavskej gubárky. Nech jej dá Pán Boh večné odpočinutie. Česť jej pamiatke!
Napísala: Alena Sabonová
Spracované podľa dokumentov - „Rozhovor s mamou“ – doslovný prepis zvukovej nahrávky rozhovoru D. Zádroša s p. Krušpierovou v roku 1993 a spomienok jej dcéry, Mgr. Zuzany Ondrejčinovej, ktorej týmto srdečne ďakujem za oba poskytnuté materiály a fotografie.

































Známa jelšavská gubárka, pani Helena Krušpierová, sa narodila v Békéscabe v Maďarsku. Základné vzdelanie získala v rodisku. Od svojich dievčenských rokov sa doma priúčala tradičnej výrobe ručne viazaných kelimových a perzských kobercov. Toto remeslo si zamilovala, a tak v Békéscsabe absolvovala Strednú školu remesiel. Zdokonalila sa v kreslení vzorov, spoznávaní materiálov a ako učiteľka robila kurzy výroby kobercov po maďarských dedinách. Až do vojny, asi päť rokov, pôsobila aj v Zakarpatskej Ukrajine. Počas 2. svetovej vojny bývala istý čas so sestrou u známych v Budapešti, v období jej obliehania ruskými vojskami. Neskôr dostala pozvanie od pani doktorky Markovej z Bratislavy, aby nastúpila na miesto vedúcej výroby kobercov v Liptovskom Mikuláši. V roku 1945 sa z Maďarska presťahovala do vtedajšieho Československa a o rok neskôr sa natrvalo usídlila v Jelšave, ktorá v tom čase bola známa výrobou gúb. Tu si otvorila firmu Gálik, kde zamestnávala 20 dievčat. Firma prosperovala a jej koberce sa dostali do Košíc, Levíc, Bratislavy, Prahy a mnohých ďalších miest. V 50. rokoch počas likvidácie súkromníkov zatvorili aj jej výrobňu kobercov. Pracovala
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-