V Betliari, v tom čase na panstve Andrášiovcov, došlo k dedičnému deleniu medzi Štefanom (zakladateľom staršej betliarskej vetvy rodu) a jeho bratom Karolom, ktorý získal Betliar. Karol mal troch synov Karola, Jozefa a Leopolda. Dedením získal Betliar okrem kaštieľa Jozef a kaštieľ získal Leopold, ten vymenil Vlachovo a Hnilec za majetky v Betliari, čím získal celý betliarsky majetok panstva Andrášiovcov a tu sa aj natrvalo zabýval. Zaslúžil sa o významnú rekonštrukciu kaštieľa, prírodného parku a tiež o rozvoj baníctva a hutníctva v Betliari a na Gemeri.
Dedina Betliar mala koncom storočia (1792) 129 domov a 962 obyvateľov (Bartolomeides). Existencia huty, hámrov vytvárali predpoklad vzniku nových remesiel a pracovných príležitostí.
*
Vráťme sa na Strakovú a súvisiace okolnosti s kostolíkom a Pátrovou dolinkou.
Nepriame dôkazy o existencii kostolíka, ubytovne mníchov starajúcich sa o kostolík, v ktorom vykonávali svoje modlitby a obrady, sa zachovali v miestnych názvoch lúky Pod kostolkom (ale poznáme aj Pri kostolku, Ku kostolku) a Pátrova dolinka (páter – lat. „otec“, v cirkevnom názvosloví rehoľník vysvätený za kňaza). Páter bol autoritou nielen medzi mníchmi, ale aj medzi miestnym obyvateľstvom, s ktorým sa stretával a komunikoval, požívajúc jeho dôveru. O čom svedčí aj pomenovanie priľahlej dolinky Pátrova dolinka. Medzi nepriame dôkazy patrí aj povesť, sčasti obsiahnutá v básni J. Schlosára, v ktorej hovorí o prepadnutí mníchov zbojníkmi, ktorí na smrť vyľakali mníchov a tí sa odmietli vrátiť späť do svojej ubytovne na Strakovú.
Pozoruhodné je, že vznik povesti môžeme v časovej ose spojiť so vznikom a pôsobením zbojníkov (1820-1832) z družiny M. Dovca (Dovčíka) (*1803-+1832). Družina bola nesúrodá, tvorená z chlapov z Henckoviec a okolia, z Rejdovej a tiež z Čučmy. Už pred vznikom družiny zbíjali jednotlivo, vo dvojiciach, neskôr po nástupe M. Dovčíka aj spoločne ako družina. V povesti sa zachovala informácia, pochádzajúca zrejme od mníchov, že jeden zo zbojníkov bol Šušman (Čučman). Presný dátum prepadnutia nateraz nepoznáme. Z vojenských máp z roku 1823-28 a nasledujúce roky môžeme vyčítať, že spomínané stavby už na Strakovej neboli zakreslené. V zbierkach Múzea Betliar sa nachádzajú muzeálne predmety – lebka M. Dovca (Dovčíka) a kyjak s vyrezávaným nápisom (Dovetz rabló páltrája) – Kyjak zbojníka Dovca.
Dá sa konštatovať, že zbojníci sa nepriamo podpísali pod chátranie a následný zánik ubytovne mníchov a Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej v Betliari.
Medzi priame dôkazy o existencii Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny môžeme považovať:
a/ Historická vojenská mapa z roku 1763 až 1787 v časti Straková nad obcou Betliar, má červenou farbou vyznačené v štvorcovom pôdoryse dve murované stavby. V tom čase sa červenou farbou vyznačovali murované stavby (váľok, tehla, kameň), v našom prípade kameň. Pod prvým štvorčekom bol vyznačený nemecký text: „Alte kirche“, čo v preklade znamená starý kostol. V mapách po roku 1823 sa už nenachádzajú. V mape je tiež vyznačené pomenovanie chotárnej časti Poruby a v nej lúka Pri kostolku. Rozdelená je poľnou vozovou cestou.
b/ Súpis majetku z roku 1768 na panstve Andrášiovcov (v maďarčine) sa okrem iného píše, uvádzam už v preklade „... Zostupujúc z Holého vrchu, vozovou cestou príde sa na vrch Straková, k veľkej kaplnke (cit.: Szent Anna nagyob kápolnájához). Prvý písomný doklad uvádzajúci zasvätenie kostolíka (kaplnky) Svätej Anne.
c/ Súpisy parciel z r. 1799, 1804 a 1825 obsahujú pomenovania Na kostolku, Ku kostolku...
Podľa informácií zo záznamov, záhradník J. Bergman, na pozvanie grófa Leopolda Andrášiho, zabezpečoval úpravy v parku, najmä výstavbu drobných stavieb. V tejto súvislosti došlo po súhlase grófa, rádu františkánov a Biskupského úradu k rozobratiu oboch murovaných stavieb na Strakovej. Materiál, najmä kameň, bol použitý pri výstavbe umelého vodopádu (8m vysoký) s grotou – jaskyňou, ktorá slúžila ako ľadovňa, neskôr ako zverinec pre dvoch ľadových medveďov a súvisiaceho vodného systému, privádzajúceho vodu z Krivého potoka (dnes Betliarskeho) do zásobníkov – rybníkov, troch fontán, Hermesovej studne a i., dômyselne využívajúc výškový rozdiel terénu v rámci parku.
Tu končí jedna povesť o zaniknutom kostolíku a podnes pretrvávajúcich názvoch – lúky Pri kostolku a Pátrovej dolinky.
Ktovie, ako to bolo s legendou – povesťou o zaniknutej Lehote (dnes už novej dedine G. Polome) a zaniknutej osade Jánova osada (Betler), v Jandoline v chotári dnešného Betliara? Možno nabudúce.
Dôvetok: Z úcty k sebe a histórii našej dedinky, bolo by krásnym kultúrnym počinom umiestniť na predpokladanom mieste zaniknutého Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej, pamätnú tabuľu s textom. Máme na to? Áno.
Ľudovít Ján Šomšák

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-