V Betliari, v tom čase na panstve Andrášiovcov, došlo k dedičnému deleniu medzi Štefanom (zakladateľom staršej betliarskej vetvy rodu) a jeho bratom Karolom, ktorý získal Betliar. Karol mal troch synov Karola, Jozefa a Leopolda. Dedením získal Betliar okrem kaštieľa Jozef a kaštieľ získal Leopold, ten vymenil Vlachovo a Hnilec za majetky v Betliari, čím získal celý betliarsky majetok panstva Andrášiovcov a tu sa aj natrvalo zabýval. Zaslúžil sa o významnú rekonštrukciu kaštieľa, prírodného parku a tiež o rozvoj baníctva a hutníctva v Betliari a na Gemeri.
Dedina Betliar mala koncom storočia (1792) 129 domov a 962 obyvateľov (Bartolomeides). Existencia huty, hámrov vytvárali predpoklad vzniku nových remesiel a pracovných príležitostí.
*
Vráťme sa na Strakovú a súvisiace okolnosti s kostolíkom a Pátrovou dolinkou.
Nepriame dôkazy o existencii kostolíka, ubytovne mníchov starajúcich sa o kostolík, v ktorom vykonávali svoje modlitby a obrady, sa zachovali v miestnych názvoch lúky Pod kostolkom (ale poznáme aj Pri kostolku, Ku kostolku) a Pátrova dolinka (páter – lat. „otec“, v cirkevnom názvosloví rehoľník vysvätený za kňaza). Páter bol autoritou nielen medzi mníchmi, ale aj medzi miestnym obyvateľstvom, s ktorým sa stretával a komunikoval, požívajúc jeho dôveru. O čom svedčí aj pomenovanie priľahlej dolinky Pátrova dolinka. Medzi nepriame dôkazy patrí aj povesť, sčasti obsiahnutá v básni J. Schlosára, v ktorej hovorí o prepadnutí mníchov zbojníkmi, ktorí na smrť vyľakali mníchov a tí sa odmietli vrátiť späť do svojej ubytovne na Strakovú.
Pozoruhodné je, že vznik povesti môžeme v časovej ose spojiť so vznikom a pôsobením zbojníkov (1820-1832) z družiny M. Dovca (Dovčíka) (*1803-+1832). Družina bola nesúrodá, tvorená z chlapov z Henckoviec a okolia, z Rejdovej a tiež z Čučmy. Už pred vznikom družiny zbíjali jednotlivo, vo dvojiciach, neskôr po nástupe M. Dovčíka aj spoločne ako družina. V povesti sa zachovala informácia, pochádzajúca zrejme od mníchov, že jeden zo zbojníkov bol Šušman (Čučman). Presný dátum prepadnutia nateraz nepoznáme. Z vojenských máp z roku 1823-28 a nasledujúce roky môžeme vyčítať, že spomínané stavby už na Strakovej neboli zakreslené. V zbierkach Múzea Betliar sa nachádzajú muzeálne predmety – lebka M. Dovca (Dovčíka) a kyjak s vyrezávaným nápisom (Dovetz rabló páltrája) – Kyjak zbojníka Dovca.
Dá sa konštatovať, že zbojníci sa nepriamo podpísali pod chátranie a následný zánik ubytovne mníchov a Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej v Betliari.
Medzi priame dôkazy o existencii Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny môžeme považovať:
a/ Historická vojenská mapa z roku 1763 až 1787 v časti Straková nad obcou Betliar, má červenou farbou vyznačené v štvorcovom pôdoryse dve murované stavby. V tom čase sa červenou farbou vyznačovali murované stavby (váľok, tehla, kameň), v našom prípade kameň. Pod prvým štvorčekom bol vyznačený nemecký text: „Alte kirche“, čo v preklade znamená starý kostol. V mapách po roku 1823 sa už nenachádzajú. V mape je tiež vyznačené pomenovanie chotárnej časti Poruby a v nej lúka Pri kostolku. Rozdelená je poľnou vozovou cestou.
b/ Súpis majetku z roku 1768 na panstve Andrášiovcov (v maďarčine) sa okrem iného píše, uvádzam už v preklade „... Zostupujúc z Holého vrchu, vozovou cestou príde sa na vrch Straková, k veľkej kaplnke (cit.: Szent Anna nagyob kápolnájához). Prvý písomný doklad uvádzajúci zasvätenie kostolíka (kaplnky) Svätej Anne.
c/ Súpisy parciel z r. 1799, 1804 a 1825 obsahujú pomenovania Na kostolku, Ku kostolku...
Podľa informácií zo záznamov, záhradník J. Bergman, na pozvanie grófa Leopolda Andrášiho, zabezpečoval úpravy v parku, najmä výstavbu drobných stavieb. V tejto súvislosti došlo po súhlase grófa, rádu františkánov a Biskupského úradu k rozobratiu oboch murovaných stavieb na Strakovej. Materiál, najmä kameň, bol použitý pri výstavbe umelého vodopádu (8m vysoký) s grotou – jaskyňou, ktorá slúžila ako ľadovňa, neskôr ako zverinec pre dvoch ľadových medveďov a súvisiaceho vodného systému, privádzajúceho vodu z Krivého potoka (dnes Betliarskeho) do zásobníkov – rybníkov, troch fontán, Hermesovej studne a i., dômyselne využívajúc výškový rozdiel terénu v rámci parku.
Tu končí jedna povesť o zaniknutom kostolíku a podnes pretrvávajúcich názvoch – lúky Pri kostolku a Pátrovej dolinky.
Ktovie, ako to bolo s legendou – povesťou o zaniknutej Lehote (dnes už novej dedine G. Polome) a zaniknutej osade Jánova osada (Betler), v Jandoline v chotári dnešného Betliara? Možno nabudúce.
Dôvetok: Z úcty k sebe a histórii našej dedinky, bolo by krásnym kultúrnym počinom umiestniť na predpokladanom mieste zaniknutého Kostolíka (kaplnky) Svätej Anny na Strakovej, pamätnú tabuľu s textom. Máme na to? Áno.
Ľudovít Ján Šomšák

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-