ktorí sa tu práve chystajú na spomínaný slávnostný večierok. Ba ukážu nám aj krásne vnútorné priestory kaštieľa a nielen mnohé z jeho päťdesiatich obytných miestností, ale aj jeho vzácnosti. Za zvukov orchestra mladých muzikantov (zo ZUŠ Rožňava) sme vstúpili. Pretože nás bolo veľmi veľa, tak si nás mladé grófky rozdelili, nás sprevádzala šarmantná Etelka. V každej miestnosti či hosťovskej izbe nás čakalo nejaké prekvapenie. Hudobníci na rôznych nástrojoch vyhrávali príjemné melódie, tí „menej zdatní“ mali pri sebe aj učiteľa, ktorý ich upozorňoval na „falošné tóny“, vyučoval sa spev, nechýbala ani mladá dáma s lutnou. Šľachtičné popíjali vzácny cejlonský čaj, ktorý gróf Emanuel priniesol zo svojich ciest, ďalšie vyšívali dečky pre rožňavskú katedrálu - to sme sa dozvedeli z ich rozhovoru s Etelkou, ktorá zároveň v poľovníckej jedálni aj prísne vyspovedala služobné, pripravujúce slávnostný stôl s ručne maľovanými taniermi s portrétmi a prírodnými výjavmi z poľovačiek. Nás v priebehu spevádzania nezabudla upozorniť na vzácne obrazy, nábytok, bytové doplnky, umelecké zbierky malieb, striebra, skla, porcelánu, keramiky, kameninových nádob, hodín, rôznych druhov a typov zbraní a poľovníckych trofejí a na ďalšie úžitkové i dekoračné predmety pôvodných majiteľov kaštieľa, či ďalšie zaujímavosti izieb a salónov, ktorými sme prechádzali. Pod slávnym obrazom korunovácie Sisi za uhorskú káľovnú členom andrášiovského rodu grófom Júliusom Andrášim zalistovala aj v jednom historickom časopise a prečítala nám podrobný popis atmosféry tejto významnej udalosti. Keď sme sa blížili k jednej zo spální, Etelka nás poprosila, aby sme tíško prechádzali, lebo mladá grófka práve uspáva svoje dieťatko, podobne aby sme nevyrušili ďalšiu dámu, ktorá sa práve prezlieka (prítomní páni zaľutovali, že bola za paravánom, ktorý ich očiam prepúšťal len siluetu vábivej postavy), zatiaľ čo ich manželia v herni vášnivo kartovali. Že v kaštieli bývalo veselo, nás presvedčil aj turecký paša, ktorý za zvukov bubienka pohodlne usadený sledoval ladné pohyby krásnej orientálnej tanečnice. Cez ďalšie miestnosti sme sa už blížili k pýche kaštieľa - ku knižnici, v ktorej je viac než 15 tisíc zväzkov, prevažne vedeckej literatúry zo 16. až 20. storočia. Niektoré z nich sú určite učebnice, lebo za nízkym stolíkom, akoby školskou lavicou, sa pod prísnym dohľadom učiteľky trápila s latinčinou mladučná slečna. Keďže sa žiadny spoločenský večierok nezaobíde bez pohostenia a slávnostnej torty, Etelka nás zaviedla aj do kuchyne, kde sa pripravovali sladké dobroty. A tam nám pripadla aj úloha - rozsúdiť spor kuchára a kuchtíčky, či krém do torty je dostatočne sladký. Ochutnali sme a museli sme uznať, že bol výborný, pochválili sme ho, spokojní boli obaja. Cestou za ďalšími zaujímavosťami sme stretli v prízemí aj kočiša, ktorému naša sprievodkyňa nezabudla pripomenúť, že už je čas zapriahať a priviezť ďalších hostí. Že Andrášiovci radi cestovali a nezabudli si domov priniesť okrem rôznych umeleckých predmetov aj suveníry zo zhraničných ciest a poľovačiek, svedčia aj v umelo vytvorenej jaskyni (odborne nazývanej grotta) poľovnícke trofeje, egyptská múmia, či výstroj japonského samuraja. Medzi poľovníckymi trofejami sme videli aj krokodíla, hlavu obrovského slona, byvola, nosorožca, bojový štít z kože hrocha, či mláďa medveďa (to všetko sme, mimochodom, videli na našej návšteve ako prvé). Grófka Etelka nás cez ďalšie priestory kaštieľa ešte odprevadila na prvé poschodie do galérie predkov, kde sú vystavené portréty členov andrášiovského rodu, kam sme sa dostali cez honosné dubové schodisko s vitrážovými oknami. Tu sa s nami rozlúčila, popriala nám krásny zbytok večera, veľa ďalších umeleckých zážitkov a s milým úsmevom a zamávaním sa pobrala do svojich komnát. Rozprávka sa skončila... Ako vždy s dobrým koncom a navyše aj pravdivým. Pretože to všetko a ešte mnoho nevypovedaného kaštieľ v Betliari ponúka (i keď asi do budúcoročného AAE nie v takejto romantickej podobe) každému návštevníkovi tejto našej unikátnej historickej a umeleckej pamiatky.
Ako ukončiť rozprávkové zážitky? Isteže poďakovaním pracovníkom Múzea Betliar a aj členom občianskeho združenia Vesna so sídlom v Gemerskej Polome, ktorí v roli šľachticov a historických hudobníkov navodili touto kúzelnou prehliadkou skvelú atmosféru pred nastávajúcim záverečným koncertom výnimočnej hudobnej prehliadky Ars Antiqua in Via Gothica.
Marta Mikitová
Fotografie: Stanislav Kejík a Štefan Majerčák


































V rámci konania Medzinárodnej prehliadky historickej hudby na Gotickej ceste Ars Antiqua in Via Gotica 2013 pripravili organizátori pred jej záverečným koncertom 23. septembra 2013 v kaštieli v Betliari pre návštevníkov nevšedný zážitok: netradičnú hudobno-dramatickú prehliadku kaštieľa a Návštevu u grófa Andrášiho, v podobe drobných zážitkov a udalostí z prostredia a zo života tohoto významného šľachtického rodu. Pozývame aj vás:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-