V rámci konania Medzinárodnej prehliadky historickej hudby na Gotickej ceste Ars Antiqua in Via Gotica 2013 pripravili organizátori pred jej záverečným koncertom 23. septembra 2013 v kaštieli v Betliari pre návštevníkov nevšedný zážitok: netradičnú hudobno-dramatickú prehliadku kaštieľa a Návštevu u grófa Andrášiho, v podobe drobných zážitkov a udalostí z prostredia a zo života tohoto významného šľachtického rodu. Pozývame aj vás:ktorí sa tu práve chystajú na spomínaný slávnostný večierok. Ba ukážu nám aj krásne vnútorné priestory kaštieľa a nielen mnohé z jeho päťdesiatich obytných miestností, ale aj jeho vzácnosti. Za zvukov orchestra mladých muzikantov (zo ZUŠ Rožňava) sme vstúpili. Pretože nás bolo veľmi veľa, tak si nás mladé grófky rozdelili, nás sprevádzala šarmantná Etelka. V každej miestnosti či hosťovskej izbe nás čakalo nejaké prekvapenie. Hudobníci na rôznych nástrojoch vyhrávali príjemné melódie, tí „menej zdatní“ mali pri sebe aj učiteľa, ktorý ich upozorňoval na „falošné tóny“, vyučoval sa spev, nechýbala ani mladá dáma s lutnou. Šľachtičné popíjali vzácny cejlonský čaj, ktorý gróf Emanuel priniesol zo svojich ciest, ďalšie vyšívali dečky pre rožňavskú katedrálu - to sme sa dozvedeli z ich rozhovoru s Etelkou, ktorá zároveň v poľovníckej jedálni aj prísne vyspovedala služobné, pripravujúce slávnostný stôl s ručne maľovanými taniermi s portrétmi a prírodnými výjavmi z poľovačiek. Nás v priebehu spevádzania nezabudla upozorniť na vzácne obrazy, nábytok, bytové doplnky, umelecké zbierky malieb, striebra, skla, porcelánu, keramiky, kameninových nádob, hodín, rôznych druhov a typov zbraní a poľovníckych trofejí a na ďalšie úžitkové i dekoračné predmety pôvodných majiteľov kaštieľa, či ďalšie zaujímavosti izieb a salónov, ktorými sme prechádzali. Pod slávnym obrazom korunovácie Sisi za uhorskú káľovnú členom andrášiovského rodu grófom Júliusom Andrášim zalistovala aj v jednom historickom časopise a prečítala nám podrobný popis atmosféry tejto významnej udalosti. Keď sme sa blížili k jednej zo spální, Etelka nás poprosila, aby sme tíško prechádzali, lebo mladá grófka práve uspáva svoje dieťatko, podobne aby sme nevyrušili ďalšiu dámu, ktorá sa práve prezlieka (prítomní páni zaľutovali, že bola za paravánom, ktorý ich očiam prepúšťal len siluetu vábivej postavy), zatiaľ čo ich manželia v herni vášnivo kartovali. Že v kaštieli bývalo veselo, nás presvedčil aj turecký paša, ktorý za zvukov bubienka pohodlne usadený sledoval ladné pohyby krásnej orientálnej tanečnice. Cez ďalšie miestnosti sme sa už blížili k pýche kaštieľa - ku knižnici, v ktorej je viac než 15 tisíc zväzkov, prevažne vedeckej literatúry zo 16. až 20. storočia. Niektoré z nich sú určite učebnice, lebo za nízkym stolíkom, akoby školskou lavicou, sa pod prísnym dohľadom učiteľky trápila s latinčinou mladučná slečna. Keďže sa žiadny spoločenský večierok nezaobíde bez pohostenia a slávnostnej torty, Etelka nás zaviedla aj do kuchyne, kde sa pripravovali sladké dobroty. A tam nám pripadla aj úloha - rozsúdiť spor kuchára a kuchtíčky, či krém do torty je dostatočne sladký. Ochutnali sme a museli sme uznať, že bol výborný, pochválili sme ho, spokojní boli obaja. Cestou za ďalšími zaujímavosťami sme stretli v prízemí aj kočiša, ktorému naša sprievodkyňa nezabudla pripomenúť, že už je čas zapriahať a priviezť ďalších hostí. Že Andrášiovci radi cestovali a nezabudli si domov priniesť okrem rôznych umeleckých predmetov aj suveníry zo zhraničných ciest a poľovačiek, svedčia aj v umelo vytvorenej jaskyni (odborne nazývanej grotta) poľovnícke trofeje, egyptská múmia, či výstroj japonského samuraja. Medzi poľovníckymi trofejami sme videli aj krokodíla, hlavu obrovského slona, byvola, nosorožca, bojový štít z kože hrocha, či mláďa medveďa (to všetko sme, mimochodom, videli na našej návšteve ako prvé). Grófka Etelka nás cez ďalšie priestory kaštieľa ešte odprevadila na prvé poschodie do galérie predkov, kde sú vystavené portréty členov andrášiovského rodu, kam sme sa dostali cez honosné dubové schodisko s vitrážovými oknami. Tu sa s nami rozlúčila, popriala nám krásny zbytok večera, veľa ďalších umeleckých zážitkov a s milým úsmevom a zamávaním sa pobrala do svojich komnát. Rozprávka sa skončila... Ako vždy s dobrým koncom a navyše aj pravdivým. Pretože to všetko a ešte mnoho nevypovedaného kaštieľ v Betliari ponúka (i keď asi do budúcoročného AAE nie v takejto romantickej podobe) každému návštevníkovi tejto našej unikátnej historickej a umeleckej pamiatky.
Ako ukončiť rozprávkové zážitky? Isteže poďakovaním pracovníkom Múzea Betliar a aj členom občianskeho združenia Vesna so sídlom v Gemerskej Polome, ktorí v roli šľachticov a historických hudobníkov navodili touto kúzelnou prehliadkou skvelú atmosféru pred nastávajúcim záverečným koncertom výnimočnej hudobnej prehliadky Ars Antiqua in Via Gothica.
Marta Mikitová
Fotografie: Stanislav Kejík a Štefan Majerčák
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.