V dňoch 21. – 24. októbra 2013 sa v kaštieli Betliar uskutoční 9. medzinárodná konferencia „Egypt a Rakúsko“. Podujatie zamerané na “Vnímanie Orientu v Strednej Európe (1800-1918)“ usporiadajú Nadácia Aigyptos a Slovenské národné múzeum – múzeum Betliar. Zúčastní sa na nej takmer 40 egyptológov a odborníkov ďalších disciplín z 10 krajín. Okrem Slovenska a krajín V4 (Čechy, Maďarsko, Poľsko) budú v Betliari zastúpení aj bádatelia z Chorvátska, Rakúska, Slovinska, Srbska, Talianska a USA.– 1879. Jeho syn, gróf Július Andrássy mladší (1860–1929) zastával najprv v rokoch 1894–1895 post ministra a latere (uhorský minister pri panovníkovi) a v roku 1918 bol 10 dní vo funkcii ministra zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska. Bol to on, kto prijal podmienky prímeria. Kaštieľ je tak príhodným symbolom medzinárodného diania a aj vzťahov medzi cisárskym impériom a Egyptom dynastie Muhammada Alího, ktorý bol formálne súčasťou Osmanskej ríše.
Záujmy Habsburskej monarchie zastupovali v Egypte konzuli už od polovice 18. storočia a vzájomné vzťahy možno v diplomatickej terminológii označiť ako intenzívne. Podľa projektu rakúskeho poddaného Aloisa Negrelliho (1799 – 1858) bol napríklad postavený Suezský kanál, na ktorom pracovalo aj asi 4.000 krajanov. Cisár František Jozef bol protokolárne najvyššie postaveným hosťom slávnostného otvorenia prieplavu v novembri 1869. Na tejto významnej udalosti ho sprevádzal aj gróf Július Andrássy, vtedajší ministerský predseda Rakúsko-Uhorska. Prítomnosť v Egypte využil cisár na výstup na vrchol najvyššej, Chufuovej (Cheopsovej) pyramídy. Egypt neskôr navštívili aj jeho manželka Alžbeta (Sisi) a syn Rudolf. Následník trónu František Ferdinand si tu niekoľko mesiacov úspešne liečil tuberkulózu.
Taktiež podunajská monarchia a Viedeň priťahovali egyptských mocipánov. Budúci chedív Abbás II Helmí (1874 – 1944) absolvoval prestížnu viedenskú vojenskú akadémiu Theresianum a neskôr sa dokonca oženil s uhorskou šľachtičnou, kontesou Mariannou Törökovou. Budúci egyptský a sudánsky kráľ Fuad I (1868 – 1936) zasa pôsobil v cisárskej metropole ako sultánov vojenský pridelenec a dokonca sa zabudol protokolárne rozlúčiť.
Ale aj neurodzení obyvatelia impéria, vrátane ľudí z územia Slovenska, dotvárali vzťahy Rakúska s Egyptom. Aj vďaka tomu, že medzi Terstom a Alexandriou premávala pravidelná lodná linka. Cena lístka bola ekvivalentom dnešných 480 - 650 €. Loďou vandroval v januári 1871 do Egypta aj rodák zo Slovenskej Ľupče, stolár Daniel Šustek (1846 – 1927), spolu-zakladateľ Matice slovenskej v USA. O svojich zážitkoch vydal v roku 1874 čítavý cestopis „Cesta ces Turecko a Egypt do Svätej Zeme“. Zvlášť dramatický je popis jeho železničného a pešieho putovania z Káhiry do Port Saidu, cez miesta, ktoré sú dnes dôverne známe slovenským egyptológom z poľsko-slovenskej archeologickej misie na Tell el-Retábí.
Okrem podobných dramatických príbehov budú na konferencii v angličtine prezentované aj ďalšie pohľady na Orient a Egypt z jednotlivých účastníckych krajín. Po finančnom zaistení vydania budú publikované v zborníku. Na programe konferencie je tiež oboznámenie zahraničných hostí s históriou a turistickým potenciálom Gemera. Nebude však chýbať ani séria slovenských prednášok pre domáce gemerské publikum. Ich témami budú príspevok k dejinám medzinárodných vzťahov („Brat či nepriateľ? Prvá mierová zmluva v dejinách a jej pozadie“; prednesie Mgr. Veronika Dubcová), súčasné
slovenské výskumy v Egypte („Slováci a archeologické výskumy na Tell el-Retábí“; prednesie Dr. Jozef Hudec) a slovenský pohľad na egyptský Orient („Egypt v slovenskej kultúre 19. storočia /1800 – 1918/“; prednesie Mgr. Martin Odler).
Veronika Dubcová priblíži zmluvu medzi Egyptom a Chetitskou ríšou, ktorá bola uzatvorená v 13. storočí p. n. l., po dlhoročnom vojenskom konflikte a rozhodujúcej bitke pri Kadeši. Dohoda je považovaná za prvú mierovú zmluvu v dejinách vôbec. Vykreslenie dôvodov a okolností jej uzatvorenia, či jej samotné znenie dovolia spoločne nahliadnuť do sveta politiky a diplomacie neskorej doby bronzovej, kedy hra mocných o vplyv na Blízkom východe nebola veľmi odlišná od tej dnešnej.
Jozef Hudec odprezentuje výsledky doterajších šiestich sezón slovenskej časti spoločného poľsko-slovenského archeologického výskumu na Tell el-Retábí v Egypte. Vykopávky tu odkrývajú viac ako 3000 rokov starú pevnosť, stojacu na pohrebisku záhadných Hyksósov. Pevnosť chránila východnú hranicu starého Egypta a predpokladá sa, že v jej blízkosti bol vybudovaný prastarý kanál, spájajúci nílsku deltu s Červeným morom. Lokalita je asi starovekým Pitomom, spomínaným v biblickej knihe Exodus.
Martin Odler vysvetlí, ako sa egyptománia v 19. storočí začala vzmáhať aj v Uhorsku. Slovensko, ako chudobnejšia časť monarchie, rozvíja kontakty s Egyptom v menšej miere, ich výsledky sú však nemenej zaujímavé. Prednáška priblíži osudy slovenských cestovateľov v Egypte, Egypt vo výtvarných a literárnych dielach umelcov pochádzajúcich zo Slovenska a takisto Egypt v dobovej slovenskej tlači. Pozrie sa aj na staroegyptské artefakty, ktoré sa v tomto období dostali do zbierok našich múzeí.
Všetky prednášky sa uskutočnia v budove historickej Radnice na Námestí baníkov v Rožňave so začiatkom o 17.00 hodine.
Tešíme sa na Vašu účasť!
Mgr. Silvia Lörinčíková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.