Je dobrým zvykom, že tunajší ľudia nezabúdajú na svojich rodákov. Jedným z nich je aj doktor Peter Madáč (Madács, aj Madách Péter – narodený 28. 2. 1729 v Polome (teraz Gemerská Poloma, okr. Rožňava), v Gemerskej stolici, ktorému vďačíme za počiatky verejného zdravotníctva a vyzdvihnutie dôležitosti pôrodnej starostlivosti.
Dňa 3. marca 2019 zorganizovala Matica slovenská v spolupráci s Obecným úradom v Gemerskej Polome a Gemerským seniorátom ECAV na Slovensku spomienkovú slávnosť pri príležitosti 290. výročia jeho narodenia v slávnostne vyzdobenom evanjelickom kostole, v jeho rodnej obci.
Hneď v úvode zazneli tóny piesne „Poď k Ježišovi“ v podaní evanjelického spevokolu a pokračovalo sa slávnostnou liturgiou. Zvesťou Slova Božieho poslúžil brat senior gemerského seniorátu Mgr. Radovan Gdovin, ktorý vydvihol Petra Madáča nielen ako lekára, ale aj silne veriaceho človeka. Tieto silné slová Madáč vyslovil v jeho vyznaní, keď opúšťal univerzitu vo Wittenbergu slovami: „Po ťažkých, bolestných útrapách a prekážkach a po vytrvalej snahe som zavŕšil štúdium medicíny a teraz mám jedinú túžbu, vrátiť sa do svojej milovanej vlasti, do svojho domova. Svoj ďalší osud, svoje životné cesty zverujem do vôle dobrotivého pána Boha, tak, ako som činil doteraz. Pevne verím a dúfam, že on bude mojím spoľahlivým životným kormidelníkom.“
Následne sa prítomným prihovorila predsedníčka MO MS Mária Antalová, ktorá stručne zhrnula jeho život a neoceniteľný prínos pre náš národ.
❧
O jeho pôvode sa nám zachovalo vierohodné svedectvo v podobe vlastného životopisu, ktorý bol podľa vtedajších zvyklostí súčasťou dizertačnej práce v roku 1770 vo Wittenbergu. Zo životopisu sa dozvedáme o jeho rodine, rodinnom zázemí a o štúdiách, ktoré predchádzali samotnému ukončeniu medicíny. Po ukončení gymnázia v snahe študovať medicínu začal pracovať ako pomocný lekárnik vo Wroclave. Tu strávil 4 roky štúdiom farmácie. V roku 1759 prichádza Peter Madáč do Wittenbergu, kde sa zapísal na tamojšej univerzite na štúdium medicíny. Popri škole zastával funkciu knihovníka v univerzitnej knižnici. Tu sa mal možnosť oboznámiť s novými poznatkami vedy v odbore medicíny. Keďže pochádzal z veľmi skromných pomerov, v nasledujúcich rokoch štúdia zápasil s finančnými a existenčnými problémami. Vďaka priaznivcom, ktorí mu pomáhali znášať jeho finančné krízy, dosahoval vynikajúce výsledky, za ktoré poberal mimoriadne štipendiá. Záverečné skúšky absolvoval s vyznamenaním a po excelentnej obhajobe dizertačnej práce o regenerácii ciev bol dňa 24. 8. 1770 po 16 rokoch štúdia v cudzine ako 41-ročný slávnostne promovaný na tamojšej univerzite.
I napriek lákavým ponukám odmietol ďalší pobyt na zahraničných pôsobiskách a rozhodol sa vrátiť do milovanej vlasti. V roku 1771 sa vracia na Gemer k rodičom, do Polomy a po krátkom pobyte začína vykonávať prax v Štítniku. Po roku pôsobenia prijal pozvanie magistrátu mesta Rožňavy, kde bol menovaný za magistrátneho chirurga a v roku 1772 za úradného lekára – fyzikusa liptovskej stolice so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Tam sa v plnej miere ujíma úlohy vedúceho lekára zodpovedného predovšetkým za zábranu šírenie nákazy na ľuďoch a zvieratách. V roku 1773 sa oženil s Máriou Križárovou, chudobným dievčaťom zo Štítnika. V šťastnom manželstve sa im narodilo trinásť detí, žiaľ, osem z nich zomrelo. Vychovali troch synov a dve dcéry. Syn Daniel Madáč sa stal úspešným lekárom - chirurgom, mladší Samko Madáč farmaceutom. Najmladší Peter, v čase otcovej smrti, študoval filozofiu v Bratislave. Keďže medicínu nevyštudoval vo svojej vlasti, ale vo vlasti chcel pôsobiť, musel podľa nariadení uhorského kráľovského miestodržiteľstva nostrifikovať svoj lekársky diplom na domácej univerzite. Madáč tak urobil v Trnave v roku 1774 a pri nostrifikácií predložil dizertačnú prácu o chemických reakciách v organizme človeka. Zaujímal sa aj o chémiu, a to tým, že robil pokusy s kukuričnou rastlinou. Je jedným zo zabudnutých priekopníkov vo výrobe cukru. Uviedol to maďarský časopis vydávaný vo Viedni Magyar kurir 8. marca 1799 v 20. čísle. Zlisovaním vyťažil mliečnu tekutinu, ktorú sa mu však nepodarilo skryštalizovať, no aj tak treba uviesť, že bol prvý, ktorý prišiel na to, že z rastliny kukurice sa dá vyrobiť sirup a cukor podobný trstinovému. V roku 1776 ho lekárska komora vymenovala za hlavného stoličného lekára Malohontu so sídlom v Rimavskej Sobote. Po príchode našiel lekárstvo v zlom stave, no snažil sa ho zlepšovať. Chýr o jeho lekárskych schopnostiach sa rýchlo šíril.
Skúmal choroby zvierat, najmä nákazlivé. Odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, jeho legislatívne, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území habsburského Uhorska – uzákonením 1. Zdravotníckeho zákona Márie Terézie.
Madáč, ako hlavný stoličný lekár, vypracoval v roku 1789 výročnú správu, v ktorej skonštatoval nelichotivý stav úrovne vzdelania pôrodných báb, ako aj pôrodnej starostlivosti. Rôznymi opatreniami chcel dať povolaniu pôrodnej baby potrebnú vážnosť. Systematicky a dômyselne sa venoval odbornému vzdelávaniu zdravotníckych pracovníkov (najmä pôrodných báb), organizovanému šíreniu zdravotníckej osvety medzi ľudom, propagácii osobnej, pracovnej i bytovej hygieny, aktívnej individuálnej starostlivosti o zdravie, ochrane pred teritoriálne rozsiahlymi a plošne sa šíriacimi infekčnými chorobami (kiahne), prevencii (očkovaniu) proti kiahňam, rekvalifikácii pôrodných báb podľa stupňa odborného vzdelania na pôrodné asistentky a mnohé iné aktivity. Položil základy verejného zdravotníctva, vypracoval návrh školenia pôrodných báb.
Občania v širokom okolí Malohontu mali v jeho osobe vynikajúceho lekára fyzikusa. Zaujímavý bol aj jeho styk s pacientom. S vyššími spoločenskými vrstvami ho udržiaval aj formou korešpondencie. Tieto listy sa zachovali a sú uložené v maďarskom štátnom archíve v Budpešti. Ako lekár, chirurg a pôrodník vykonával aj všeobecnú prax celých 26 rokov. Až ako 76-ročný sa zriekol úradnej funkcie, ukončil činnosť praktického lekára, chirurga, pôrodníka a požiadal o dôchodok. Zomrel 24. novembra 1805 v Rimavskej Sobote, kde je aj pochovaný. Bolo len málo takých ľudských fenoménov, akým bol Peter Madáč. Počas 33-ročného nepretržitého štúdia na siedmich základných a stredných školách, dvoch vysokých školách, resp. akadémiách a univerzitách, ovládal sedem jazykov (výborne ovládal latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu), získal dva vysokoškolské diplomy, a to ako lekár – fyzikus a ako magister teológie ev. a. v. cirkvi.
MUDr. Peter Madáč sa stal veľkou osobnosťou v dejinách humánneho i veterinárskeho lekárstva a farmácie feudálneho Uhorska, stal sa tvorcom význačnej etapy slovenských dejín.
❧
Chrámom zneli famózne melódie polomských piesní v podaní členiek domácej folklórnej skupiny Dolina. Po ukončení Služieb Božích sa prítomní presunuli k zdravotnému stredisku. Za zvukov hymnickej piesne „Kto za pravdu horí“ v podaní mužskej speváckej skupiny Pekná dolinka z Vlachova organizátori položili veniec k pamätnej tabuli slávneho rodáka.
❧
Na záver spomienkovej slávnosti sa prítomní hostia odobrali do sály pri Obecnom úrade v obci. Srdečnými slovami prítomných privítala starostka obce Mgr. Lillian Bronďošová. Folklórna skupina Dolina a Detská folklórna skupina Bambuchy sa predviedli originálnym programom, ktorý zožal mimoriadny úspech. Na počesť a na pamiatku tohto velikána našej rodnej obce bola slávnostne uvedená kniha autorov Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy, ktorá je časťou publikácie CHÝREČNÍ SLOVÁCI V DEJINÁCH VETERINÁRSTVA FEUDÁLNEHO UHORSKA, PETER MADÁČ Z VEĽKEJ POLOMY od Ladislava Husára. Ľudové bábiky v tradičných ručne šitých krojoch vznikajú pod šikovnými rukami našej rodáčky Heleny Liptákovej. Majú šaty šité presne na mieru a prítomní sa mohli pokochať výstavkou originálov. Riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave, Ing. Zlatica Halková, vyjadrila slovami vďaky uznanie všetkým organizátorom slávnosti venovanej Petrovi Madáčovi.
❧
"Tu je príklad Medika – tejto vytúženej profesii zvlášť oddaného. Boli lekári, ktorí sa „bohom“ nazývali. „Náš“ sa len za človeka považoval. Ako lekár nikdy nič nerobil protizákonne. O jeho odbornosti nikto nepochyboval. Pravdaže, nemal vždy šťastie. No nikdy sa nechválil úspešnými, ani ťažkými prípadmi. A ak platí, že Bohu sa rovná ten, kto druhých ohrieva a rozpaľuje – to platí o „Našom“. Uvážená rada pomáha, kto však koná rýchlo, často to oľutuje. Je múdry, kto uvažuje. S Enneom môžeme o „Našom“ povedať: Jediný, ktorý z nás obdaril schopnosťou uvažovať, oslobodil nás od náreku pred Spásou.“
Z knihy: S P O M I E N K A NA PETRA MADÁCSA DOKTORA MEDICÍNY, SLÁVNEHO ODBORNÍKA FYZIKY MALOHONTSKÉHO KRAJA. NECH SA NEZABUDNE NA TOHO, KTORÉMU PATRÍ VEČNOSŤ. BUDÚCIM GENERÁCIÁM VENUJE VERNÝ CTITEĽ ZOSNULÉHO JÁN FEJEŠ 1807.
Mária Antalová,
predsedníčka
MO Matice slovenskej
v Gemerskej Polome
a
Danka Červenáková,
knihovníčka
Obecnej knižnice
v Gemerskej Polome

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-