Linczényi ďalej opisuje krátky sled udalostí: „Vidiac jeho mohutnú postavu, jeho vymerané rezké pohyby vzdor jeho vysokého veku, nemyslel som si ani ja, snáď ani on, že sa o pol roka pomodlím nad jeho hrobom. Zomrel dňa 4. januára ráno o ½ 5 hodine r. 1909 ako kňaz na odpočinku. V 77. roku svojho života a po 55 ročnom pôsobení v Polomách.“
Pre zvedavých bádateľov nech je nedopovedaný príbeh evanjelického farára a týchto niekoľko riadkov opísaných z originálneho textu pozvaním do priestorov bádateľne archívu na ,,osobné“ stretnutie s pamätnou knihou, ktorá obsahuje predovšetkým dejinné udalosti.
Záznamy v nej ponúkajú prierez dejín obce od jej založenia, cez dejiny evanjelickej a rímsko-katolíckej cirkvi v Polome, až po udalosti zachytávajúce I. svetovú vojnu i dramatický rok 1919.
Prežívanie týchto a ďalších pohnutých udalostí svetových dejín, ktoré sa prevalili obcami Veľká Poloma a Malá Poloma pretvárajúc ich hmotnú, ako aj duchovnú podstatu ich obyvateľov, sú zachytené pod heslami: ,,zamestnanie, výživa, hmotnie a mravnie položenie obyvatelov“. Skutočne zaujímavé čítanie, aj o polomských furmanoch a ich cestách do ďalekých zemí, dokonca až do talianskych prístavov, kam vyvážali rozličný tovar a ich návratoch domov s naloženým vzácnym korením a vínom.
Nemenej zaujímavá je aj časť, ktorá zachytáva životné udalosti, priebeh príprav a samotné slávnostné odhalenie pamätnej dosky Petra Kellnera-Hostinského zo 7. októbra 1924. Záznamy končia zápisom z 10. októbra 1937 zo slávnostných osláv 150 ročného jubilea obnoveného evanjelického chrámu vo Veľkej Polome, ktorého sa za veľkej slávy zúčastnili vtedajší cirkevní hodnostári a štátni úradníci. Pri tejto príležitosti bol biskupom posvätený aj nový oltár a kazateľnica, ktoré staval 14 mesiacov sochársky majster Ján Dunajský, rodák z Liptovskej Tepličky. Posvätený bol aj nový oltárny obraz, ktorý vyhotovil akademický maliar Friesterbusch z Rožňavy. Pri tejto slávnostnej udalosti odznela z novej kazateľnice i táto veta: „Vďační potomci slávnych predkov obnovili chrám Boží. A či sme sa obnovili i my v Duchu Kristovom a v národnom povedomí?!“
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava (archívny fond: Obvodný notársky úrad vo Veľkej Polome)
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ľudovít Linczényi (3.5.1884 Kráľova Lehota – 4.12.1962 Gemerská Poloma) – v tunajšom zbore pôsobil v rokoch 1909 –1955
Najstarší zo 7 detí otca Ľudovíta Linczényiho a matky Izabely, rod. Guothovej, ktorá bola dcérou Bohumila Guotha, lekára a zakladateľa prvej Slovenskej lekárskej komory. Študoval na ev. lýceu v Kežmarku a ako mladý kaplán pomáhal v polomskom cirkevnom zbore ešte za života farára Gustáva Kellnera. Za farára bol vo Veľkej Polome inštalovaný 14. marca 1909, kde zotrval 47 rokov a v roku 1955 odišiel do penzie. Počas jeho účinkovania bola v roku 1912 vykonaná generálna prestavba fary, v roku 1913 bol kúpený veľký luster do kostola, v roku 1921 bol opravený organ. 22. júna 1924 sa
konala posviacka troch nových zvonov (pôvodné štyri zvony boli rekvirované počas 1. svetovej vojny), v roku 1925 sa prikročilo k oprave strechy a puknutej klenby, 22. novembra 1925 bola oprava dokončená a kostol bol posvätený. 7. októbra 1934 bola slávnostne posvätená a umiestnená na miestnu faru pamätná tabuľa na počesť Petra Kellnera-Hostinského. V roku 1935 sa vykonala renovácia fary, oprava hospodárskych budov, o rok nato bol postavený nový oltár a nová kazateľnica. V roku 1937 sa v kostole vymenili lavice, opravili okná a boli vsadené nové dvere. V cirkevnom zbore bola založená Slovenská evanjelická jednota, v roku 1936 vznikol zborový spevokol, v roku 1939 bolo založené SEM –Spoločenstvo evanjelickej mládeže, v roku 1943 DEM – Dorast evanjelickej mládeže a Nedeľná škola evanjelickej mládeže.
Vo Veľkej Polome sa oženil s Margitou, rod. Štempelovou (20.2.1891 Betliar – 28.5.1973 Gemerská Poloma), ktorá bola vnučkou Gustáva Titusa Kellnera. Jej mama Eugénia, rod. Kellnerová bola dcéra Gustáva Titusa Kellnera, vydatá za Ľudovíta Štempela, farára v Betliari (1887 – 1921). Mali spolu syna Ľudovíta (4.9.1909 Veľká Poloma – 3.4.1981 Mníchov), ktorý bol slovenský a československý politik, povojnový poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu. Po roku 1948 žil v exile. Dcéra Marta (14.12.1921 Gemerská Poloma – 30.11.2009 Gemerská Poloma), vydatá Hrubošová, bola učiteľkou v Gemerskej Polome a vášnivou hubárkou.
Farár Linczényi dbal aj na mravno-náboženský a kultúrny rozvoj svojich cirkevníkov, ako aj na vzájomné solidárne podporovanie v duchovnej i v hmotnej oblasti. V roku 1938 založil zborovú kroniku. Úhľadne prepísal presnú evidenciu evanjelikov (ktorú viedli predchádzajúci farári Kellnerovci) a doplnil údaje do matriky narodených. Okrem toho pripravil zvláštnu kartotéku, pomocou ktorej sa dajú vyhľadať polomskí dávni predkovia a ich príbuzenské vzťahy. Bol aj publikačne činný, v Cirkevných listoch uverejňoval rôzne články o cirkevných otázkach, o sociálnych otázkach kňazov, ekumenizme, v roku 1933 prispel do zborníka ev. lýcea v Kežmarku Memorabilia Lycei Kesmarkiensis.
Svoju životnú púť ukončil 4.12.1962, pochovaný je na cintoríne v Gemerskej Polome.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-