Linczényi ďalej opisuje krátky sled udalostí: „Vidiac jeho mohutnú postavu, jeho vymerané rezké pohyby vzdor jeho vysokého veku, nemyslel som si ani ja, snáď ani on, že sa o pol roka pomodlím nad jeho hrobom. Zomrel dňa 4. januára ráno o ½ 5 hodine r. 1909 ako kňaz na odpočinku. V 77. roku svojho života a po 55 ročnom pôsobení v Polomách.“
Pre zvedavých bádateľov nech je nedopovedaný príbeh evanjelického farára a týchto niekoľko riadkov opísaných z originálneho textu pozvaním do priestorov bádateľne archívu na ,,osobné“ stretnutie s pamätnou knihou, ktorá obsahuje predovšetkým dejinné udalosti.
Záznamy v nej ponúkajú prierez dejín obce od jej založenia, cez dejiny evanjelickej a rímsko-katolíckej cirkvi v Polome, až po udalosti zachytávajúce I. svetovú vojnu i dramatický rok 1919.
Prežívanie týchto a ďalších pohnutých udalostí svetových dejín, ktoré sa prevalili obcami Veľká Poloma a Malá Poloma pretvárajúc ich hmotnú, ako aj duchovnú podstatu ich obyvateľov, sú zachytené pod heslami: ,,zamestnanie, výživa, hmotnie a mravnie položenie obyvatelov“. Skutočne zaujímavé čítanie, aj o polomských furmanoch a ich cestách do ďalekých zemí, dokonca až do talianskych prístavov, kam vyvážali rozličný tovar a ich návratoch domov s naloženým vzácnym korením a vínom.
Nemenej zaujímavá je aj časť, ktorá zachytáva životné udalosti, priebeh príprav a samotné slávnostné odhalenie pamätnej dosky Petra Kellnera-Hostinského zo 7. októbra 1924. Záznamy končia zápisom z 10. októbra 1937 zo slávnostných osláv 150 ročného jubilea obnoveného evanjelického chrámu vo Veľkej Polome, ktorého sa za veľkej slávy zúčastnili vtedajší cirkevní hodnostári a štátni úradníci. Pri tejto príležitosti bol biskupom posvätený aj nový oltár a kazateľnica, ktoré staval 14 mesiacov sochársky majster Ján Dunajský, rodák z Liptovskej Tepličky. Posvätený bol aj nový oltárny obraz, ktorý vyhotovil akademický maliar Friesterbusch z Rožňavy. Pri tejto slávnostnej udalosti odznela z novej kazateľnice i táto veta: „Vďační potomci slávnych predkov obnovili chrám Boží. A či sme sa obnovili i my v Duchu Kristovom a v národnom povedomí?!“
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava (archívny fond: Obvodný notársky úrad vo Veľkej Polome)
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ľudovít Linczényi (3.5.1884 Kráľova Lehota – 4.12.1962 Gemerská Poloma) – v tunajšom zbore pôsobil v rokoch 1909 –1955
Najstarší zo 7 detí otca Ľudovíta Linczényiho a matky Izabely, rod. Guothovej, ktorá bola dcérou Bohumila Guotha, lekára a zakladateľa prvej Slovenskej lekárskej komory. Študoval na ev. lýceu v Kežmarku a ako mladý kaplán pomáhal v polomskom cirkevnom zbore ešte za života farára Gustáva Kellnera. Za farára bol vo Veľkej Polome inštalovaný 14. marca 1909, kde zotrval 47 rokov a v roku 1955 odišiel do penzie. Počas jeho účinkovania bola v roku 1912 vykonaná generálna prestavba fary, v roku 1913 bol kúpený veľký luster do kostola, v roku 1921 bol opravený organ. 22. júna 1924 sa 
konala posviacka troch nových zvonov (pôvodné štyri zvony boli rekvirované počas 1. svetovej vojny), v roku 1925 sa prikročilo k oprave strechy a puknutej klenby, 22. novembra 1925 bola oprava dokončená a kostol bol posvätený. 7. októbra 1934 bola slávnostne posvätená a umiestnená na miestnu faru pamätná tabuľa na počesť Petra Kellnera-Hostinského. V roku 1935 sa vykonala renovácia fary, oprava hospodárskych budov, o rok nato bol postavený nový oltár a nová kazateľnica. V roku 1937 sa v kostole vymenili lavice, opravili okná a boli vsadené nové dvere. V cirkevnom zbore bola založená Slovenská evanjelická jednota, v roku 1936 vznikol zborový spevokol, v roku 1939 bolo založené SEM –Spoločenstvo evanjelickej mládeže, v roku 1943 DEM – Dorast evanjelickej mládeže a Nedeľná škola evanjelickej mládeže.
Vo Veľkej Polome sa oženil s Margitou, rod. Štempelovou (20.2.1891 Betliar – 28.5.1973 Gemerská Poloma), ktorá bola vnučkou Gustáva Titusa Kellnera. Jej mama Eugénia, rod. Kellnerová bola dcéra Gustáva Titusa Kellnera, vydatá za Ľudovíta Štempela, farára v Betliari (1887 – 1921). Mali spolu syna Ľudovíta (4.9.1909 Veľká Poloma – 3.4.1981 Mníchov), ktorý bol slovenský a československý politik, povojnový poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu. Po roku 1948 žil v exile. Dcéra Marta (14.12.1921 Gemerská Poloma – 30.11.2009 Gemerská Poloma), vydatá Hrubošová, bola učiteľkou v Gemerskej Polome a vášnivou hubárkou.
Farár Linczényi dbal aj na mravno-náboženský a kultúrny rozvoj svojich cirkevníkov, ako aj na vzájomné solidárne podporovanie v duchovnej i v hmotnej oblasti. V roku 1938 založil zborovú kroniku. Úhľadne prepísal presnú evidenciu evanjelikov (ktorú viedli predchádzajúci farári Kellnerovci) a doplnil údaje do matriky narodených. Okrem toho pripravil zvláštnu kartotéku, pomocou ktorej sa dajú vyhľadať polomskí dávni predkovia a ich príbuzenské vzťahy. Bol aj publikačne činný, v Cirkevných listoch uverejňoval rôzne články o cirkevných otázkach, o sociálnych otázkach kňazov, ekumenizme, v roku 1933 prispel do zborníka ev. lýcea v Kežmarku Memorabilia Lycei Kesmarkiensis.
Svoju životnú púť ukončil 4.12.1962, pochovaný je na cintoríne v Gemerskej Polome.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.