Žijeme rýchlo a nemáme času nazvyš – stála reakcia dnešnej zamestnanej ženy. Sme mamy, staré mamy, ale aj manželky a dcéry. Chceme mať upratané, navarené, aj upečené a na sviatočné dni aj niečo na skrášlenie, či obdarovanie. Také malé, krehké, ale pekné a originálne. To sú aj Vaše výtvory – maľované kraslice. Kedy to stíhate, dá sa to?
Maľovaniu vajíčok sa venujem iba v istom časovom období v roku. Je to tak dva mesiace pred príchodom veľkonočných sviatkov. Ale s vyfukovaním vajíčok začíname už pred Vianocami. Hlavným dodávateľom škrupiniek je moja dcéra, ona najlepšie vie ako správne vajíčko vyfúknuť, aby nemalo veľké dierky a aby pri vyfukovaní neprasklo.
Kraslice môžeme zdobiť prakticky akýmkoľvek spôsobom. Vy ste si vybrali maľovanie voskom.
Prvýkrát som sa za začala zaujímať o voskované vajíčka, keď si ich vykúpali moji bratia. Mali ich od maminej sesternice, ktorá ich sama vyrábala. Prezradila mi ako postupovať, akú zvoliť techniku, aby bolo voskované vajíčko čo najkrajšie. Zaobstarala som si voskové farbičky a zo začiatku som ich roztápala vo vrchnákoch od fliaš. Maľovanie som si uľahčila tým, že som začala používať sprejové farby, nenanášala som farbu štetcom. Vajíčka sú tak rovnomerne zafarbené a pekne lesklé. Stačilo už len do ceruzky zapichnúť špendlík a namáčať hlavičku do roztopeného vosku. Neskôr som si na roztápanie vosku prispôsobila ohnutím staré hliníkové polievkové lyžice, ktoré ohrievam nad sviečkou.
Vajíčko – je zrejme na každom začiatku samotného zrodu. Je symbolom mnohého. K akej príležitosti tvoríte a kde sa inšpirujete?
V čase keď som začínala maľovať vajíčka tu ešte nebol internet. Námety som preto čerpala zo sezónnych časopisov a veľkonočných pohľadníc. Postupne som si vytvárala aj vlastné motívy.
Sú aj nepodarky? Čo keď sa hotové rozbije, čo potom so škrupinami?
Nie, so všetkými výtvormi som spokojná. Občas je aj nepodarok. Keď je vajíčko polepené žĺtkom nedrží na ňom farba. Nepodarky si neodkladám, musia sa proste vyhodiť.
Možno ani nie je deň, keby ste nepremýšľali nad tým kedy, ako a komu najbližšie vyhovieť.
Nikdy som netvorila pre komerčné účely. Beriem to ako moju záľubu a najobľúbenejší koníček. Viem sa pri tom odreagovať a oddýchnuť si. Vajíčka som najskôr darovala kúpačom ako výslužku a neskôr aj ich partnerkám na skrášlenie domácností vo veľkonočnom období.
Sú pri Vašej tvorivej práci aj pozorovatelia, alebo budúci nasledovníci, či pomocníci?
Tvorím doma, a preto sú divákmi moji rodinní príslušníci. Všetci si to samozrejme chceli vyskúšať, ale nikoho to nechytilo za srdce tak ako mňa. Pre potreby v rámci rodinného kruhu a z dôvodu, že dnes už nie je toľko kúpačov ako kedysi si s výrobou kraslíc zatiaľ stačím sama.
Čo by ste poradili všetkým, ktorých sme možno práve naším rozprávaním inšpirovali a chceli by začať maľovať kraslice. Ako začať, čo na začiatok?

Ako každá záľuba aj táto si vyžaduje trpezlivosť a chuť. Na internete dnes nájdete rôzne vychytávky a presné video s návodom ako postupovať. Nie je to nič náročné, zvládnu to aj deti. Určite sa doma nájdu zvyšky voskových farbičiek, vhodná nádobka na ich roztápanie a špendlík s guľatou hlavičkou. Výsledkom je radosť z vlastného výtvoru. Každému dobre padne, keď ho niekto pochváli a keď sa jeho výrobky páčia. Mám radosť, keď môžem aj ja spríjemniť náladu a pohodu počas veľkonočných sviatkov.
V našej obci sme opäť objavili šikovnú ženu, ktorej ruky a myseľ sú tvorivé a jej maľované kraslice i dnes potešia „kúpačov“ vo sviatočné dni Veľkej noci. Prajem veľa zdravia a aby Vás obišlo pokušenie zanechať zdobenie kraslíc, ktoré prináša potechu celej rodine a dnes i nám čitateľom našich novín.
Za rozhovor ďakuje D. Červenáková
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-