Žijeme rýchlo a nemáme času nazvyš – stála reakcia dnešnej zamestnanej ženy. Sme mamy, staré mamy, ale aj manželky a dcéry. Chceme mať upratané, navarené, aj upečené a na sviatočné dni aj niečo na skrášlenie, či obdarovanie. Také malé, krehké, ale pekné a originálne. To sú aj Vaše výtvory – maľované kraslice. Kedy to stíhate, dá sa to?
Maľovaniu vajíčok sa venujem iba v istom časovom období v roku. Je to tak dva mesiace pred príchodom veľkonočných sviatkov. Ale s vyfukovaním vajíčok začíname už pred Vianocami. Hlavným dodávateľom škrupiniek je moja dcéra, ona najlepšie vie ako správne vajíčko vyfúknuť, aby nemalo veľké dierky a aby pri vyfukovaní neprasklo.
Kraslice môžeme zdobiť prakticky akýmkoľvek spôsobom. Vy ste si vybrali maľovanie voskom.
Prvýkrát som sa za začala zaujímať o voskované vajíčka, keď si ich vykúpali moji bratia. Mali ich od maminej sesternice, ktorá ich sama vyrábala. Prezradila mi ako postupovať, akú zvoliť techniku, aby bolo voskované vajíčko čo najkrajšie. Zaobstarala som si voskové farbičky a zo začiatku som ich roztápala vo vrchnákoch od fliaš. Maľovanie som si uľahčila tým, že som začala používať sprejové farby, nenanášala som farbu štetcom. Vajíčka sú tak rovnomerne zafarbené a pekne lesklé. Stačilo už len do ceruzky zapichnúť špendlík a namáčať hlavičku do roztopeného vosku. Neskôr som si na roztápanie vosku prispôsobila ohnutím staré hliníkové polievkové lyžice, ktoré ohrievam nad sviečkou.
Vajíčko – je zrejme na každom začiatku samotného zrodu. Je symbolom mnohého. K akej príležitosti tvoríte a kde sa inšpirujete?
V čase keď som začínala maľovať vajíčka tu ešte nebol internet. Námety som preto čerpala zo sezónnych časopisov a veľkonočných pohľadníc. Postupne som si vytvárala aj vlastné motívy.
Sú aj nepodarky? Čo keď sa hotové rozbije, čo potom so škrupinami?
Nie, so všetkými výtvormi som spokojná. Občas je aj nepodarok. Keď je vajíčko polepené žĺtkom nedrží na ňom farba. Nepodarky si neodkladám, musia sa proste vyhodiť.
Možno ani nie je deň, keby ste nepremýšľali nad tým kedy, ako a komu najbližšie vyhovieť.
Nikdy som netvorila pre komerčné účely. Beriem to ako moju záľubu a najobľúbenejší koníček. Viem sa pri tom odreagovať a oddýchnuť si. Vajíčka som najskôr darovala kúpačom ako výslužku a neskôr aj ich partnerkám na skrášlenie domácností vo veľkonočnom období.
Sú pri Vašej tvorivej práci aj pozorovatelia, alebo budúci nasledovníci, či pomocníci?
Tvorím doma, a preto sú divákmi moji rodinní príslušníci. Všetci si to samozrejme chceli vyskúšať, ale nikoho to nechytilo za srdce tak ako mňa. Pre potreby v rámci rodinného kruhu a z dôvodu, že dnes už nie je toľko kúpačov ako kedysi si s výrobou kraslíc zatiaľ stačím sama.
Čo by ste poradili všetkým, ktorých sme možno práve naším rozprávaním inšpirovali a chceli by začať maľovať kraslice. Ako začať, čo na začiatok?
Ako každá záľuba aj táto si vyžaduje trpezlivosť a chuť. Na internete dnes nájdete rôzne vychytávky a presné video s návodom ako postupovať. Nie je to nič náročné, zvládnu to aj deti. Určite sa doma nájdu zvyšky voskových farbičiek, vhodná nádobka na ich roztápanie a špendlík s guľatou hlavičkou. Výsledkom je radosť z vlastného výtvoru. Každému dobre padne, keď ho niekto pochváli a keď sa jeho výrobky páčia. Mám radosť, keď môžem aj ja spríjemniť náladu a pohodu počas veľkonočných sviatkov.
V našej obci sme opäť objavili šikovnú ženu, ktorej ruky a myseľ sú tvorivé a jej maľované kraslice i dnes potešia „kúpačov“ vo sviatočné dni Veľkej noci. Prajem veľa zdravia a aby Vás obišlo pokušenie zanechať zdobenie kraslíc, ktoré prináša potechu celej rodine a dnes i nám čitateľom našich novín.
Za rozhovor ďakuje D. Červenáková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.