O ich obsah sa stará trojčlenná redakčná rada, ktorej zodpovedným redaktorom je starostka obce, pani Lilian Bronďošová. Túto funkciu vykonáva aj preto, že vydavateľom novín je Obecný úrad v Gemerskej Polome. Tak tomu bolo aj predtým, keď funkcie starostov, či ešte predsedov MNV, vykonávali zvolení občania Gemerskej Polomy.
Prístup všetkých tvorcov je veľmi zodpovedný. Treba zdôrazniť, že 22 strán zvoleného formátu je pomerne veľký priestor na menšiu obec, akou je Gemerská Poloma. Navyše, príprava novín sa musí časovo zvládnuť počas každého štvrťroka. Nebyť šikovných organizátorov novín, ako je pani Dana Červenáková, márna by bola snaha aj ich ostatných tvorcov. Keď si uvedomíme, že celá ťarcha prípravy novín je na vedúcej knižnice, potvrdzujú sa len slová skôr vyslovené.
Gemerská Poloma však disponuje širokým kolektívom tých, ktorí pravidelne, alebo i občas, prispievajú do bohatej obsahovej stránky tohto periodika. Svojimi príspevkami obohacujú život Polomčanov, ktorí si so záujmom prečítajú nielen to, čo sa deje v obecnom zastupiteľstve, ale takto sa dozvedia aj o každej dôležitej udalosti, ktorá sa v tom-ktorom období v obci udiala alebo udeje. A to všetko je bohato dokumentované prislúchajúcimi fotografiami.

Pravidelne sa v novinách uvádzajú všetky dôležité informácie zo zasadnutia OZ s pomerne podrobným obsahom, takže každý, kto si otvorí aktuálne číslo, dostane presný obraz toho, o čom sa rokovalo na každom zasadnutí poslancov tvoriacich zastupiteľstvo. Hlavné smerovanie obce pravidelne približuje najmä starostka obce, ktorá sa s využitím primeraného rozsahu stránok novín rovnomerne podieľa na informovaní občanov. Významnú úlohu v zabezpečovaní informovanosti občanov zohrávajú aj ostatní prispievatelia novín s tematikou rôzneho zamerania. Každému z nich rovnakou mierou noviny poskytujú priestor tak, aby každé ich číslo bolo čo najvernejším obrazom zo života občanov obce v príslušnom období. Preto na stránkach novín nájdete napr. aj pravidelný úvodník od zodpovedného spoluobčana, akúsi kroniku obce, ktorá oznamuje čitateľom, čo sa nového udialo medzi obyvateľmi, komu sa podarilo niečím prispieť k rozvoju obce, pripomína životné jubileá spoluobčanov, informuje o prírastkoch medzi sobášenými pármi, ale aj o posledných rozlúčkach s občanmi. Občania si zvykli na túto časť novín a tiež približujú zaujímavé zážitky zo svojho života, ich rodín, ale aj iných spoluobčanov.

Zaujímavé bývajú stránky zo života polomských žiakov, ktoré dopĺňajú ich život na dedine. Mnohí autori si nájdu čas, aby sa podelili príspevkom zo života spoločenských organizácií, ale tiež so spomienkami na udalosti prežité v minulosti. Takým bol napr. aj príspevok bývalého občana Gemerskej Polomy, ktorý si počas svojej mladosti našiel cestu do USA, odkiaľ pravidelne a zaujímavo približoval svoj život prostredníctvom Polomských novín. Mnohé udalosti z predchádzajúceho života vo Veľkej i Malej Polome poslúžili najmä mladej generácii poznať život Polomčanov na rozmedzí medzi dvoma vojnami i neskoršie.
Po mnohých sledovaniach Polomských novín mám aj ja bohaté zážitky z toho, čo som si na ich stránkach prečítal. Náš Gemer oplýva rôznymi udalosťami, folklórom, rozprávkami, zážitkami i bohatou históriou. Tieto noviny poskytujú svojim spoluobčanom priestor na ich hlbšie poznanie i udržanie. Veď samotné dve obce, ktoré existovali samostatne na území okolo Súľovského potoka a pozdĺž rieky Slaná, dali život rôznym významným dejateľom, ktorí stáli na čele udalostí a tvorili začiatky kultúry, hospodárenia i školstva. Je správne ich využívať i takýmto spôsobom pre dobro rozvoja obce. Naviac, poslúžia aj iným rodákom, prípadne krajanom v uvedomovaní si koreňov svojho pôvodu a ich významu.
Z bohatého obsahu novín som pre vás vybral veselý text napísaný v polomskom nárečí, ktorej autorkou je pravidelná dopisovateľka do Polomskych novín.
Tu je:
"Žili bašôk s tetkô sami v dome. Deti už mali na porȁdku, ale bašôk radi hlädeli poháriku na dno. A tak raz, keď tiež s kamaráti sedeli v keršme, po záverešnie sä pobrali domô, poticho otváräli, ani lampu nezapálili, abi tetka neobášili, a zašäli krišäť. Tetka ale obášili kedi sä vrátili a zašäli krišäť.
– Ti starí žrák, lem v tie keršme sedíš a jȁ tu môžem aj umrieť. Tak mä kríže bolȁ, že sä ani obrátiť neviem, kebi si mi ich búl cholem namaštiel, abi mä tak neboläli, ale lem žreš.
– Ta jȁ ti ženo mojȁ, aj teráz namaštim lem povec so šim a de tä mám pomäštiť.
– Na vihläde je fäšoška s dianô ta s tim mä pomašti.
A ak som spomínala bašôk ani lampu nezapálili a tetku namazali. Rano ak visvitlo, tetka zašäli krišäť:
– Jáj, starí stávaj, zle je. Jä brand lapem. Hläc, jȁ calá belavá!
Bašôk hlädȁ na nich a po šäse sä zašnú rihotatať.
– Neboj sä stará neumreš. To lem jȁ som si vešier poťme pomílil fäšošky a namesto dianô som ťa namazál s tintô.
– Joj ti starí somár, ta ak jȁ to terás operem, s tich grátoch, veď tinta sä nedá oprať.
Tak liešili bašôk tetku a narobili jim lem hodne roboti, kim to šitko viprali.
Poznámka: diana – alpa, brand lapem – mám otravu krvi, tintô – atrament
Keď nepochádzate z Gemerskej Polomy, skúste si uvedený text preložiť do svojej reči. Istotne sa zabavíte.

Som potešený obsahom i úrovňou Polomských novín. Dávajú príklad iným, ktorí sa ešte z rôznych dôvodov neodvážili vydávať obecné noviny. Samozrejme, že nie je jednoduché predkladať svojim občanov pravidelné informácie zo života obce. Ale tam, kde sa už začali takto prezentovať je pozitívny prínos jednoznačný, aj keď treba vynaložiť nie málo úsilia na zachovanie dosiahnutej periodicity.
Veď noviny nemalou mierou prispievajú k upevňovaniu súdržnosti svojich spoluobčanov a k ich hrdosti na obec aj medzi ostatnými v regióne. Však množstvo spoločenských, kultúrnych či športových akcií, ktoré sa počas roka uskutočňujú v obci je jasným dôkazom toho, že keď ľudia chcú, dá sa pre radosť a potešenie druhých urobiť veľa. A prezentácia a informovanie o ich činnosti je práve poslaním každých novín.
Polomským novinám a ich tvorcom a prispievateľom prajeme dalšie kladné výsledky ich úsilia a ešte veľa úspešných rokov.
MG - Ondrej Doboš































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.