starostom, Múdry Maťko a blázni. Neobišiel nás ani hosť detektív, ktorý nás zaviedol do tajov pátrania zločinu a snímania odtlačkov. Čiernu noc posiatu iskrivými hviezdami oblohy nám ukázal „rozprávkový hvezdár“ pán Lörinčík. Sladká torta a zlatisté sladké peniažky boli odmenou za celovečernonočné putovanie krajinou štyroch ročných období, ktoré bolo okorenené aj zábavnými hádankami.
Nesklamali, ako ináč, rozprávkové víly študentky Maťa i Kaťa aj druhá Maťa, ktoré si pre deti pripravili krátke poučné stanovištia matematiky, slušného správania a správneho určenia času, kde deti zároveň spoznávali zvieratká, nezabudli na udržiavanie poriadku v izbičke a pripomenuli si zázračné slovíčka – ďakujem, prosím, dobrú noc...
Druhá skupinka študentiek – Iva a Sisa nadviazala na minuloročné spoznávanie operencov, ktorými sme si zároveň pripomenuli deň vtáctva. Deti túto časť veľmi intenzívne vnímali, nakoľko im pomáhali malí kamaráti zo školy prváčka Dianka a tretiak Matúško a pekne ich dopĺňala naša nová čitateľka Karolínka. Pásmo básničiek a hovoreného náučného textu dopĺňali ukážky spevavého hlasu operencov a krásne ilustrácie z dielne knižničných šikovných rúk.
Nádherným vyvrcholením, už v neskorých večerno-nočných hodinách, bolo pásmo Zima, kde sa nám predstavili Lucie – žiačky Peťa, Sima i Barborka a nezabudnuteľná Ivanka ako anjelik, Manuela ako plne rešpektovaný čert a Braňo ako Mikuláš. Za každou tvorivou dielňou bolo cítiť Kamilovu kreatívnu silu. Nádhernými kreslenými kulisami prispela svojou šikovnou kresbou Stanka, ktorá nám večer priviedla malého kamaráta Fera.
Neopakovateľným zážitkom bolo ráno na druhý deň. Tu sme zistili, že po výdatných sladkých raňajkách s bábovkou od mamičky Karinky, mafinách učiteľky Evky, teplým čajíkom tety Danky a inými dobrotami od mamičiek, sa predsa len musíme pobaliť a rozlúčiť sa. Pre slzy a strachujúce sa mamičky o nočné prebúdzanie ich ratolestí nebolo miesta, veď posledná škôlkarka ešte o poltretej ráno nemala obe očká zaťažené sladkým sníčkom. Ranné pokrikovanie – aj na rok chceme nocovať, urobme aj v lete nočnú knižničnú noc - nemali konca-kraja.
Našu knižnicu navštevujú neobyčajné bytosti, ktoré milujú rozprávky, básničky, ale i svojich kamarátov. V čarovnú noc sa premenili na najlepších kamarátov, ktorí si v spoločnosti detí z tunajšej materskej školy, základných škôl a stredných škôl spoločne vytvorili noc kúzelných zážitkov a nových kamarátstiev. Sme radi, že i naša knižnica mohla byť kúskom šťastia a radosti, hoc i len na jednu noc, pre naše deti z Gemerskej Polomy.
Za Obecnú knižnicu v Gemerskej Polome
Dana Červenáková
Fotografie: Dana Červenáková a Eva Žúdelová
{gallery}kultura/kniznica/noc11/gp{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 09 máj 2011 23:41
Bola raz jedna rozprávková knižnica v Gemerskej Polome. Bola neobyčajná a priam čarovná Doporučený
Napísal(a) Dana Červenáková
Veľa je vo svete rozprávok,
toľko, že sa nevojdú na riadok.
Keď máme tajné priania, tajný sen,
do čarovných rozprávok
nás zavedie pán Andersen.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna rozprávková knižnica v Gemerskej Polome. Bola neobyčajná a priam čarovná. V noci plnej kúziel a čarov, práve prvého apríla sa konalo tretie magické stretnutie všakovakých rozprávkových postavičiek. Navštívili nás dedko s repkou, medovníková babka s Janíčkom a Marienkou, Statočný cínový vojačik s pánom
Zverejnené v
Gemerská Poloma
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.