Kronika – z gréckeho slova chronika, udalosti v časovom poradí – podrobnejšie opísané udalosti dejov, zväčša bezprostredne po nich. ... Najstaršia kronika, ktorá sa svojím obsahom dotýkala minulosti Slovenska, bola Fredegarova kronika zo 7. storočia. Informovala o Samovej ríši. Takto to uvádza publikácia Encyklopédia Slovenska, zväzok tretí.Prvá kronika našej obce Gemerská Poloma, ktorú som našla, pochádza z 10.6.1967, bola založená na základe rozhodnutia Rady Miestneho národného výboru v Gemerskej Polome. Jej vedením bol poverený Ondrej Kušnier, rodák, ako aj obyvateľ našej obce s písmom rodeného pisára. V kronike sú spracované záznamy kronikára o najdôležitejších historických udalostiach od vzniku obce, v druhej časti sledoval politický i hospodársky vývoj, ktorý mal vplyv na rozvoj v obci.
Dnes vám predstavujeme bývalú kronikárku obce, ktorá spracovávala záznamy pre tých, čo po nás prídu, aby mali obraz o tom, ako sme žili. Osobnosť tejto ženy, pani Emílie Miškovičovej je jedinečná v tom, že zbierala a spracovávala materiály dvadsať rokov. Možno veľa našich rodákov o tomto fakte ani nevie. Vedenie kroniky nie je jednoduché, má svoje pravidlá a zásady písania a veľa iných náležitostí, o ktorých občan nevie. Ako sa k tomu pani Miškovičová dostala, ako realizovala metodiku písania kroniky nám priblíži kronikárka sama.
„Vedenie obecnej kroniky nie je rutinná záležitosť, má svoje metodické predpisy, ktoré sa musia striktne dodržiavať. Takže aj ja, keď som sa rozhodla písať obecnú kroniku, musela som sa oboznámiť s metodickými pokynmi, ktoré vydala Matica slovenská v Martine. Predo mnou obecnú kroniku niekoľko rokov písal Ondrej Kušnier, po ňom osvetová pracovníčka Eva Doležalová. Iste bude čitateľov zaujímať ako som sa k písaniu kroniky dostala ja. Jedného dňa ma starosta našej obce pán Ján Chanas oslovil, či by som nepokračovala vo vedení kroniky ja. Najprv som váhala - je to zodpovedná práca, ktorá si vyžaduje autentické zápisy, ktoré musí po uplynutí každého roka schváliť obecné zastupiteľstvo. Pri získavaní materiálov mi veľmi ochotne pomohol aj miestny kronikár v Betliari pán Alexander Maduda. Veľkou pomocou pri získavaní podkladov do kroniky boli aj naše Polomské noviny, ktoré sú vydávané od roku 1996.“
Z kroniky obce sme vybrali Záverečné slovo kronikárky:
„Podklady do obecnej kroniky som začala získavať v roku 1988, teda pred 20-timi rokmi. Počas tej doby som sa stretla s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí mi ochotne, nezištne poskytli požadované údaje zo svojej činnosti do obecnej kroniky a za to im touto cestou úprimne a srdečne ĎAKUJEM.
Bolo mi cťou niečo užitočné pre moju rodnú obec urobiť, a tak aspoň týmto prejaviť záujem o dianie na rôznych úsekoch života našich občanov a zaznamenávať ho do obecnej kroniky pre budúce generácie. Žiaľ, v tejto mojej obľúbenej práci zo zdravotných dôvodov nemôžem naďalej pokračovať. Dúfam a pevne verím, že sa v našej obci nájde niekto, kto bude v tak zaujímavej práci pokračovať. Emília Miškovičová.“
Pani Milka Miškovičová sa svojej práci kronikárky obce venovala srdcom i rozumom, veď ináč sa to pri takejto zodpovednej práci ani nedá. Zdravia ubudlo, chorôb pribudlo, ale zápisy v kronike ostanú navždy jej srdcovou záležitosťou, ako to zvykla hovorievať pri našich spoločných stretnutiach. Prajeme jej z celého srdca veľa zdravia a síl – nech jej vitalita žije pre tých, čo ju majú radi a stále ju potrebujú.
Pripravila D. Červenáková
Foto: archív E.M.
{gallery}obsah/poloma/kronika{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.