Prvá kronika našej obce Gemerská Poloma, ktorú som našla, pochádza z 10.6.1967, bola založená na základe rozhodnutia Rady Miestneho národného výboru v Gemerskej Polome. Jej vedením bol poverený Ondrej Kušnier, rodák, ako aj obyvateľ našej obce s písmom rodeného pisára. V kronike sú spracované záznamy kronikára o najdôležitejších historických udalostiach od vzniku obce, v druhej časti sledoval politický i hospodársky vývoj, ktorý mal vplyv na rozvoj v obci.
Dnes vám predstavujeme bývalú kronikárku obce, ktorá spracovávala záznamy pre tých, čo po nás prídu, aby mali obraz o tom, ako sme žili. Osobnosť tejto ženy, pani Emílie Miškovičovej je jedinečná v tom, že zbierala a spracovávala materiály dvadsať rokov. Možno veľa našich rodákov o tomto fakte ani nevie. Vedenie kroniky nie je jednoduché, má svoje pravidlá a zásady písania a veľa iných náležitostí, o ktorých občan nevie. Ako sa k tomu pani Miškovičová dostala, ako realizovala metodiku písania kroniky nám priblíži kronikárka sama.
„Vedenie obecnej kroniky nie je rutinná záležitosť, má svoje metodické predpisy, ktoré sa musia striktne dodržiavať. Takže aj ja, keď som sa rozhodla písať obecnú kroniku, musela som sa oboznámiť s metodickými pokynmi, ktoré vydala Matica slovenská v Martine. Predo mnou obecnú kroniku niekoľko rokov písal Ondrej Kušnier, po ňom osvetová pracovníčka Eva Doležalová. Iste bude čitateľov zaujímať ako som sa k písaniu kroniky dostala ja. Jedného dňa ma starosta našej obce pán Ján Chanas oslovil, či by som nepokračovala vo vedení kroniky ja. Najprv som váhala - je to zodpovedná práca, ktorá si vyžaduje autentické zápisy, ktoré musí po uplynutí každého roka schváliť obecné zastupiteľstvo. Pri získavaní materiálov mi veľmi ochotne pomohol aj miestny kronikár v Betliari pán Alexander Maduda. Veľkou pomocou pri získavaní podkladov do kroniky boli aj naše Polomské noviny, ktoré sú vydávané od roku 1996.“
Z kroniky obce sme vybrali Záverečné slovo kronikárky:
„Podklady do obecnej kroniky som začala získavať v roku 1988, teda pred 20-timi rokmi. Počas tej doby som sa stretla s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí mi ochotne, nezištne poskytli požadované údaje zo svojej činnosti do obecnej kroniky a za to im touto cestou úprimne a srdečne ĎAKUJEM.
Bolo mi cťou niečo užitočné pre moju rodnú obec urobiť, a tak aspoň týmto prejaviť záujem o dianie na rôznych úsekoch života našich občanov a zaznamenávať ho do obecnej kroniky pre budúce generácie. Žiaľ, v tejto mojej obľúbenej práci zo zdravotných dôvodov nemôžem naďalej pokračovať. Dúfam a pevne verím, že sa v našej obci nájde niekto, kto bude v tak zaujímavej práci pokračovať. Emília Miškovičová.“
Pani Milka Miškovičová sa svojej práci kronikárky obce venovala srdcom i rozumom, veď ináč sa to pri takejto zodpovednej práci ani nedá. Zdravia ubudlo, chorôb pribudlo, ale zápisy v kronike ostanú navždy jej srdcovou záležitosťou, ako to zvykla hovorievať pri našich spoločných stretnutiach. Prajeme jej z celého srdca veľa zdravia a síl – nech jej vitalita žije pre tých, čo ju majú radi a stále ju potrebujú.
Pripravila D. Červenáková
Foto: archív E.M.
{gallery}obsah/poloma/kronika{/gallery}
{jcomments on}

































Kronika – z gréckeho slova chronika, udalosti v časovom poradí – podrobnejšie opísané udalosti dejov, zväčša bezprostredne po nich. ... Najstaršia kronika, ktorá sa svojím obsahom dotýkala minulosti Slovenska, bola Fredegarova kronika zo 7. storočia. Informovala o Samovej ríši. Takto to uvádza publikácia Encyklopédia Slovenska, zväzok tretí.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-