Ako posledný ešte žijúci účastník boja za národné oslobodenie v Gemerskej Polome bol som požiadaný členkou redakčnej rady Polomských novín pani Danou Červenákovou a výborom miestnej ZO SZPB prispieť niekoľkými spomienkami na moju účasť v Slovenskom národnom povstaní. Budú to len moje osobné spomienky, na ktoré si ešte po 65 rokoch dobre pamätám.
Druhá svetová vojna už päť rokov zúrila v plnej sile v celej Európe i v Japonsku, na zemi, na mori i vo vzduchu, ale tí, ktorí ju rozpútali, viditeľne strácali dych. Miliónové armády fašistického Nemecka a jeho spojencov boli zdecimované, mali obrovské straty a už sa len bránili a ustupovali. Sovietska Červená armáda a armády západných spojencov – Anglicka, USA, Francúzska a ich spojencov porážali Nemcov, víťazne postupovali na všetkých frontoch a oslobodzovali európske štáty spod nacistickej okupácie. „Smrť fašizmu!“ a „Hitler kaput!“ boli heslami dňa. Celé ľudstvo malo už dosť vojnových hrôz. I občania Slovenska túžili prispieť ku porážke fašizmu a vybojovať si národnú slobodu, preto s bojovým oduševnením prijali 29. augusta 1944 rozhlasovú výzvu z Banskej Bystrice od povstaleckej vlády zapojiť sa do SNP so zbraňou v ruke.
Vo všetkých obciach dobšinského okresu bolo od začiatku septembra 1944 neobyčajne rušno. Bola vyhlásená mobilizácia. Na revolučných národných výboroch pracovali mobilizačné komisie. Všetci mladí chlapi, ktorí mali odslúženú povinnú vojenskú službu boli povolaní do boja. Niektorí v miestnych priestoroch, kde boj organizovali a viedli domáci a sovietski partizánski velitelia a dôstojníci I. čsl. armády. Iní odchádzali do Brezna a do Banskej Bystrice, kde bolo centrum povstania. Bolo veľa nadšenia, ale aj plaču a lúčenia. Rodičia, manželky, deti, ostávali doma v neistote. Všade bola chudoba a ako vo vojne, veľký nedostatok tovaru, najmä potravín, obuvi, šatstva. Ešte dobre, že bolo domáce plátno konopné, ľanové, ovčia vlna, súkno, pamuk, krosná. Hlavnou potravou boli zemiaky, ktoré si každý dopestoval. K tomu aj dačo zrna na domáci čierny chlieb. Najlepším zásobovateľom bola kravička, ktorá nechýbala v žiadnej domácnosti. Najhoršie bolo, že od Bratislavy a západného Slovenska sa rútili na rýchle potlačenie nášho národného povstania dobre vyzbrojené divízie nemeckej armády s tankami, delami a lietadlami. Nemci nemohli dopustiť taký rozsiahly odboj vo svojom tyle za hlavnými frontovými bojiskami.
V takej vojnovej situácii som sa dobrovoľne prihlásil do odboja, hoci do osemnástky mi ešte chýbalo zopár mesiacov. Spolu s početnou skupinou narukovaných polomských chlapcov sme sa 13. septembra 1944 dostali cez roštársky kopec do Slavošoviec, kde sme prenocovali a na druhý deň nás i s dôstojníkmi vo veľkom počte previezli nákladnými autami cez Kopráš a Lubeník do sústredeného povstaleckého deja v obci Hiadeľ pri Banskej Bystrici. Tu bolo veľké zoskupenie partizánskych oddielov a skupín, kde nás roztriedili do menších celkov podľa druhov zbraní a schopností. Ja som bol v skupine, kde bol veliteľom sovietsky dôstojník Ivan Titovskij. On sa postaral o náš výstroj a výzbroj, stravovanie, poriadok, prísnu partizánsku disciplínu a odpočinok.
Hlavným náčelníkom všetkých partizánskych oddielov bol hrdinský kapitán Jegorov. Týždeň sme boli precvičovaní a inštruovaní na bojové zbrane, muníciu, diverznú činnosť a prácu s výbušninami a na partizánsky režim života. Po skončení výcviku nás prepravili na Staré Hory do osady Richtárová, kde našu skupinu ešte dôslednejšie pripravili na diverznú činnosť. Tu sme sa už dostávali aj do priamych bojov s nemeckými vojskami, do ktorých nás nasadzovali naši velitelia podľa situácie. Najtuhšie a najväčšie boje sme zviedli pri obci Nemecká, kde padlo 30 našich bojovníkov. Ďalší ťažký boj sme zviedli pri obci Horná Lehota, kde naše postavenia Nemci bombardovali lietadlami, takže i tu sme utrpeli značné straty. Môžem však povedať, že ani guľky z našich automatov sa nevyhýbali nemeckým okupantom. Nemci postupne obsadzovali stále väčšie priestory povstaleckého územia, pričom operovali s ťažkou vojenskou technikou na čele s tankami. Takej presile sa nedalo odolať. Dostali sme príkaz z doterajšieho postavenia v Hornej Lehote ustúpiť a cez obec Motyčky sme po viacerých dňoch prešli cez lesy na Prašivú v časti Nízkych Tatier. Sem sa Nemci na nás neodvážili.
Naša bojová činnosť však neochabla. Boli sme dobre informovaní občanmi podhorských dedín o postaveniach a pohybe Nemcov, takže sme im často narobili veľké škody na životoch a ešte väčšie materiálne škody diverznými prepadmi. Od začiatku novembra sa počasie prudko zhoršovalo. Hoci nám dobrí ľudia z najbližších dedín vďačne pomáhali najmä potravinami, šatstvom a obuvou, ťažko sme tieto časy prežívali. Z toho dôvodu nám veliteľ dal súhlas, že kto pozná lesy a má nádej dostať sa k svojim domov, nech mu Boh pomáha! I my, malá skupina rodákov sme si trúfli. So slzami sme sa rozlúčili s bojovými kamarátmi a zaželali si šťastné stretnutie po vojne. Prepadla nás túžba po domove a dobrá myšlienka: veď Rejdovské vrchy nie sú až tak ďaleko a odtiaľ cez Kobeliarovo trafíme do Polomy aj bez okuliarov. A chvalabohu podarilo sa to 26. novembra 1944 a my sme sa šťastne dostali domov. Bartolomej Spišiak

































V Gemerskej Polome žije už len jeden priamy účastník boja za národné oslobodenie pán Bartolomej Spišiak. V máji t.r. sa dožil 83 rokov. Pri príležitosti spomienkových osláv 65. výročia oslobodenia mesta Rožňavy, minister obrany SR dňa 22. januára 2010 na radnici v Rožňave udelil ešte žijúcim priamym účastníkom odboja „Pamätné medaily za účasť v boji proti fašizmu a za oslobodenie vlasti“. Nakoľko zo zdravotných dôvodov pán Bartolomej Spišiak si udelenú medailu nemohol prevziať osobne, prevzal ju za neho predseda ZO SZPB p. Juraj Sústrik. Túto vzácnu medailu odovzdali pánovi Bartolomejovi Spišiakovi na jeho byte
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-