„Tato, ja viem, kto to opraví!" Zahlásil môj syn, keď uvidel ako silno ma v správach rozrušili zábery požiaru na Krásnej Hôrke a asi prvýkrát uvidel v očiach svojho tata aj pár sĺz. „Mm?" Obrátil som sa naňho neschopný akéhokoľvek slova. Môj syn, ktorý ešte nie je ani školopovinný, ukázal na seba a povedal: „Ja!" A ja som si zhrozene uvedomil, že napriek silným slovám dosluhujúceho ministra kultúry o sprístupnení hradu verejnosti už tohto leta, možno môj syn nie je ďaleko od pravdy...Na tom hrade som za svoj život bol azda stokrát a vždy fascinoval nielen mňa, ale aj ľudí, s ktorými som na ňom bol. V detstve viackrát so spolužiakmi, neskôr s rodinou, neraz s príbuznými pochádzajúcimi z iných regiónov, neskôr s frajerkou, s vlastnými žiakmi-turistami, nakoniec aj s manželkou a vlastnými deťmi. Práve minulé leto sme na Krásnej Hôrke boli naposledy, hrali tam pre deti Červenú čiapočku. Ešte som sa zamýšľal, ako je to možné, že máme v regióne takú výnimočnú pamiatku, jeden z mála úplne zachovaných hradov, a cestovný ruch u nás stagnuje, netvorí takmer žiadne pracovné miesta a miestni sú odkázaní na fabriky.
Neviem si predstaviť ako pri najbližšej ceste do Košíc už nebudem deťom ukazovať smerom k hradu, nech si všimnú, aký je krásny. A keď sa večer budeme odkiaľsi vracať, uvidíme vysvietené už len ruiny čohosi, čo tu bolo od mojej nepamäti, skrátka vždy. Navštívil som ako turista nejeden hrad na Slovensku, ale ten „náš" bol nielenže jeden z najpríťažlivejších, ale jeho expozícia bola určite jednou z najzaujímavejších. A keď som komusi potreboval upresniť, odkiaľ pochádzam, vždy stačilo povedať buď Krásna Hôrka alebo Betliar. Hneď si ma vedel „zaradiť" 
Minulý rok Krásna Hôrka začala organizovať rôzne kultúrne a iné akcie, ktoré mali na hrad častejšie prilákať aj návštevníkov z regiónu, aj návštevníkov, ktorí tu už kedysi boli a ktorým sa tu páčilo. Krásna Hôrka mohla týmto spôsobom postupne naštartovať ten absentujúci cestovný ruch v regióne. Okrem Krásnohorských hradných hier tu boli rôzne akcie ako Noc múzeí, Hvezdár na Krásnej Hôrke, Divadielko pre deti na Krásnej hôrke, Výstava o Levočskej bielej panej, skrátka aj na moju radosť to aspoň v jednej z gemerských pamiatok začínalo žiť a fungovať (v kontraste s kopou stagnujúcich jaskýň, v kontraste s najväčším štvorcovým historickým námestím okresného mesta, ktoré funguje len ako parkovisko a podobne). A už jej niet. Teda stále stojí, ale ak vidím tempo opráv čohokoľvek v regióne - tunajšie cesty sú už roky vhodné akurát tak pre terénne autá (aby autá išli mimo vyjazdených koľají, tak časť cesty tu vyfrézujú do polovice jedného jazdného pruhu!), kúpalisko sa na plaváreň mení už viac ako 20 rokov (a dnes sú z tej stavby iba múry čohosi, čo skôr pripomína ruiny niečoho zrúcaného ako plánovanú stavbu) a klzisko sa na zimný štadión od mojich dvanástich tiež stále nezmenilo...
Treba veriť?
Kto žije v Bratislave, Košiciach, Zvolene, či Banskej Bystrici, ten ešte veriť môže, ale kto žije v čiernej diere, kde sa všetky financie aj tak vždy stratia...
A predsa budem určite patriť k tým, ktorí na už ohlásenú verejnú zbierku na opravu hradu prispejú. Človek vo svojej prirodzenosti radšej verí, aj keď sa už tisíckrát presvedčil, že veriť je asi príliš naivné...
Štefan Kohári, nedeľa 11. marca 2012 01:47
(Prevzaté: kohari.blog.sme.sk)
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.