V roku 1952 sa oženil a o dva roky presídlil s manželkou Klárou do Kobeliarova, kde sa mladým manželom narodili deti Dušan a Klára. V tejto malej a pôvabnej dedinke – rodisku Pavla Jozefa Šafárika – sa stal riaditeľom školy sa začali sa aj kultúrno-spoločenské aktivity a zvlášť divadelná činnosť Juraja Genčanského. Často tu nacvičoval s dospelými divadelné predstavenia, s ktorými vystupovali v susedných obciach i vo Vlachove. Vtedy celá dedina žila bohatým kultúrnym životom.
Mladá rodina bývala niekoľko rokov aj v novom sídlisku v Nižnej Slanej – závod. V tom období sa narodil aj najmladší syn Juraj. Otec Juraj v tom období absolvoval diaľkové štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, čím získal definitívnu učiteľskú kvalifikáciu pre predmety slovenský jazyk a výtvarná výchova.
Otec Juraj Genčanský ako funkcionár vtedajšej mládežníckej Pionierskej organizácie i ako učiteľ najdlhšie pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Nižnej Slanej – od roku 1959 až do dôchodku. Medzitým však vykonával funkciu predsedu Miestneho národného výboru vo Vlachove. Túto kooptáciu (1971) potvrdili i nasledujúce voľby a tak vo funkcii vytrval až do roku 1976.
V občianskej funkcii predsedu MNV sa angažoval a dával všetky svoje sily a schopnosti do výstavby a rozvoja obce. Najprv sa postaral o prvé asfaltové cesty v dedine a v roku 1974 nechal vybudovať celoobecný vodovod.
V tomto, pre obec progresívnom období, sa v roku 1975 vystavalo termálne kúpalisko s turistickou ubytovňou pre 50 osôb. Pred bývalým kaštieľom vyrástol park s okrasnými stromami, kríkmi a záhonmi ruží, orámovaný vysokými topoľmi. Vedľa štátnej cesty cez obec sa urobili asfaltové chodníky a dve nové autobusové zastávky s čakárňami. Vtedy dostalo pomenovanie všetkých desať ulíc vo Vlachove a rozhlas po drôte bol zavedený až po kúpalisko. Na futbalovom ihrisku za mlynom bola zasa v roku 1975 postavená krytá tribúna pre divákov so všetkým príslušenstvom. V základnej škole sa zrekonštruoval riaditeľský byt, zriadená bola školská kuchyňa a zaviedlo sa stravovanie pre žiakov i učiteľov.Ako predseda národného výboru vo Vlachove preukazoval Juraj Genčanský svoju lásku k rodnej dedine aj mnohými drobnejšími akciami pre skrášlenie a zlepšenie životných podmienok občanov. V roku 1974 – pri 30. výročí Slovenského národného povstania – sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie občanov. Všetci vtedy ešte žijúci účastníci Povstania boli odfotografovaní a zhotovené bolo veľké pamätné tablo. O dva roky neskôr (1976) v jednej z miestností historického andrássyovského kaštieľa bola zriadená prvá obradná miestnosť a čulú činnosť začal vyvíjať Zbor pre občianske záležitosti.
Juraj Genčanský prejavoval po celý život veľké nadšenie a aktivitu pre veci národné. V obrodných šesťdesiatych rokoch získal dôveru a na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine roku 1968 bol zvolený za člena Ústredného výboru Matice slovenskej. Aj na zaslúženom dôchodku pokračoval jeho matičný elán. V roku 1991 sa zaslúžil o obnovenie Miestneho odboru MS vo Vlachove a potom takmer dve desaťročia vykonával funkciu jeho predsedu. Pri 50. výročí miestneho odboru vydal vlastnú monografiu „50 rokov Miestneho odboru Matice slovenskej (1949–1999)“. Matičiari pod jeho vedením zorganizovali v roku 1992 druhé jubilejné oslavy obce – 565. výročie prvej písomnej zmienky – a pomohli vydať prvú monografiu obce Vlachovo. Vtedy bola nainštalovaná prvá pamätná tabuľa obce na budove Obecného úradu.
V bývalom kaštieli matičiari zriadili Miestne matičné múzeum a začali vydávať matičný časopis Návraty. K múzeu patrí aj bývalá grófska ľadovňa v Stráni, o rekonštrukciu ktorej sa Juraj Genčanský zaslúžil. Matičiari pomohli oživiť aj činnosť domáceho folklórneho súboru Stromíš a v polovici deväťdesiatych rokov ho pod novým menom Valach vystrojili novými krojmi.

V roku 1993 – pri príležitosti vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky – prišiel Juraj Genčanský s nápadom organizovať vlastné folklórne slávnosti – „Letný festival ľudového spevu a tanca“. Odvtedy každý ročník je bohatý na program a hojná účasť domácich i cezpoľných je dôkazom toho, že ide už o tradičnú slávnosť všetkých Vlachovčanov. V roku 2002 – k 75. narodeninám – dostal Juraj Genčanský od predsedu Matice slovenskej najvyššie matičné vyznamenanie Medailu sv. Cyrila a Metoda.
V roku 2000 zakladal Juraj Genčanský vo Vlachove aj miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov na Slovensku a bol zvolený za prvého predsedu.
Juraj Genčanský pôsobil vo Vlachove aj ako kantor ev. a. v. cirkvi s farárom Samuelom Velebným v päťdesiatych rokoch, a potom neskôr ako dôchodca s farárkou Evou Šterbákovou v Gočove.
Teraz si Juraj Genčanský spokojne a v dobrom zdraví užíva vo svojom rodisku zaslúžený dôchodok a úctu Vlachovčanov.
{jcomments on}
































Narodil sa 18. mája 1927 vo Vlachove na hornom Gemeri v rodine murára. Základnú školu vychodil v rodnom Vlachove, meštianku v rokoch Slovenského štátu vo vtedajšom okresnom meste Dobšiná. Po vojne a ukončení obchodnej školy pracoval niekoľko rokov v potravinovom družstve NUPOD, neskôr v Sociálnej poisťovni v Rimavskej Sobote. V zložitom povojnovom období sa postupne stále viac zúčastňoval i na živote v rodnej obci. Najprv spoluzakladal vo Vlachove Miestny odbor Matice slovenskej (1949). Potom začal pôsobiť ako riaditeľ školy v Petrove (1949), ale už po roku ho získal Samuel Ličko, riaditeľ školy vo Vlachove, poznajúc jeho spoločenské, kultúrne a zvlášť matičné aktivity.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-