V roku 1952 sa oženil a o dva roky presídlil s manželkou Klárou do Kobeliarova, kde sa mladým manželom narodili deti Dušan a Klára. V tejto malej a pôvabnej dedinke – rodisku Pavla Jozefa Šafárika – sa stal riaditeľom školy sa začali sa aj kultúrno-spoločenské aktivity a zvlášť divadelná činnosť Juraja Genčanského. Často tu nacvičoval s dospelými divadelné predstavenia, s ktorými vystupovali v susedných obciach i vo Vlachove. Vtedy celá dedina žila bohatým kultúrnym životom.
Mladá rodina bývala niekoľko rokov aj v novom sídlisku v Nižnej Slanej – závod. V tom období sa narodil aj najmladší syn Juraj. Otec Juraj v tom období absolvoval diaľkové štúdium na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, čím získal definitívnu učiteľskú kvalifikáciu pre predmety slovenský jazyk a výtvarná výchova.
Otec Juraj Genčanský ako funkcionár vtedajšej mládežníckej Pionierskej organizácie i ako učiteľ najdlhšie pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Nižnej Slanej – od roku 1959 až do dôchodku. Medzitým však vykonával funkciu predsedu Miestneho národného výboru vo Vlachove. Túto kooptáciu (1971) potvrdili i nasledujúce voľby a tak vo funkcii vytrval až do roku 1976.
V občianskej funkcii predsedu MNV sa angažoval a dával všetky svoje sily a schopnosti do výstavby a rozvoja obce. Najprv sa postaral o prvé asfaltové cesty v dedine a v roku 1974 nechal vybudovať celoobecný vodovod.
V tomto, pre obec progresívnom období, sa v roku 1975 vystavalo termálne kúpalisko s turistickou ubytovňou pre 50 osôb. Pred bývalým kaštieľom vyrástol park s okrasnými stromami, kríkmi a záhonmi ruží, orámovaný vysokými topoľmi. Vedľa štátnej cesty cez obec sa urobili asfaltové chodníky a dve nové autobusové zastávky s čakárňami. Vtedy dostalo pomenovanie všetkých desať ulíc vo Vlachove a rozhlas po drôte bol zavedený až po kúpalisko. Na futbalovom ihrisku za mlynom bola zasa v roku 1975 postavená krytá tribúna pre divákov so všetkým príslušenstvom. V základnej škole sa zrekonštruoval riaditeľský byt, zriadená bola školská kuchyňa a zaviedlo sa stravovanie pre žiakov i učiteľov.Ako predseda národného výboru vo Vlachove preukazoval Juraj Genčanský svoju lásku k rodnej dedine aj mnohými drobnejšími akciami pre skrášlenie a zlepšenie životných podmienok občanov. V roku 1974 – pri 30. výročí Slovenského národného povstania – sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie občanov. Všetci vtedy ešte žijúci účastníci Povstania boli odfotografovaní a zhotovené bolo veľké pamätné tablo. O dva roky neskôr (1976) v jednej z miestností historického andrássyovského kaštieľa bola zriadená prvá obradná miestnosť a čulú činnosť začal vyvíjať Zbor pre občianske záležitosti.
Juraj Genčanský prejavoval po celý život veľké nadšenie a aktivitu pre veci národné. V obrodných šesťdesiatych rokoch získal dôveru a na valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine roku 1968 bol zvolený za člena Ústredného výboru Matice slovenskej. Aj na zaslúženom dôchodku pokračoval jeho matičný elán. V roku 1991 sa zaslúžil o obnovenie Miestneho odboru MS vo Vlachove a potom takmer dve desaťročia vykonával funkciu jeho predsedu. Pri 50. výročí miestneho odboru vydal vlastnú monografiu „50 rokov Miestneho odboru Matice slovenskej (1949–1999)“. Matičiari pod jeho vedením zorganizovali v roku 1992 druhé jubilejné oslavy obce – 565. výročie prvej písomnej zmienky – a pomohli vydať prvú monografiu obce Vlachovo. Vtedy bola nainštalovaná prvá pamätná tabuľa obce na budove Obecného úradu.
V bývalom kaštieli matičiari zriadili Miestne matičné múzeum a začali vydávať matičný časopis Návraty. K múzeu patrí aj bývalá grófska ľadovňa v Stráni, o rekonštrukciu ktorej sa Juraj Genčanský zaslúžil. Matičiari pomohli oživiť aj činnosť domáceho folklórneho súboru Stromíš a v polovici deväťdesiatych rokov ho pod novým menom Valach vystrojili novými krojmi.

V roku 1993 – pri príležitosti vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky – prišiel Juraj Genčanský s nápadom organizovať vlastné folklórne slávnosti – „Letný festival ľudového spevu a tanca“. Odvtedy každý ročník je bohatý na program a hojná účasť domácich i cezpoľných je dôkazom toho, že ide už o tradičnú slávnosť všetkých Vlachovčanov. V roku 2002 – k 75. narodeninám – dostal Juraj Genčanský od predsedu Matice slovenskej najvyššie matičné vyznamenanie Medailu sv. Cyrila a Metoda.
V roku 2000 zakladal Juraj Genčanský vo Vlachove aj miestnu organizáciu Jednoty dôchodcov na Slovensku a bol zvolený za prvého predsedu.
Juraj Genčanský pôsobil vo Vlachove aj ako kantor ev. a. v. cirkvi s farárom Samuelom Velebným v päťdesiatych rokoch, a potom neskôr ako dôchodca s farárkou Evou Šterbákovou v Gočove.
Teraz si Juraj Genčanský spokojne a v dobrom zdraví užíva vo svojom rodisku zaslúžený dôchodok a úctu Vlachovčanov.
{jcomments on}
































Narodil sa 18. mája 1927 vo Vlachove na hornom Gemeri v rodine murára. Základnú školu vychodil v rodnom Vlachove, meštianku v rokoch Slovenského štátu vo vtedajšom okresnom meste Dobšiná. Po vojne a ukončení obchodnej školy pracoval niekoľko rokov v potravinovom družstve NUPOD, neskôr v Sociálnej poisťovni v Rimavskej Sobote. V zložitom povojnovom období sa postupne stále viac zúčastňoval i na živote v rodnej obci. Najprv spoluzakladal vo Vlachove Miestny odbor Matice slovenskej (1949). Potom začal pôsobiť ako riaditeľ školy v Petrove (1949), ale už po roku ho získal Samuel Ličko, riaditeľ školy vo Vlachove, poznajúc jeho spoločenské, kultúrne a zvlášť matičné aktivity.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.