Truhlica mala trvalé umiestnenie na povale starorodičovského domu pod vážnou kuratelou mojej starej mamy (Mária Ďurindová 1882–l963), generácie odkladali do nej všetko už nepotrebné, ale nie natoľko „nesúce“, aby muselo byť vyhodené. Bola zatvorená starým kľúčom, neskoršie už preplnená sa ani nedala zavrieť.
Aby som čitateľa neunavoval skrátim písomný „report“. V truhlici jedno vedľa druhého a jedno na druhom bolo: množstvo novín z rôznych období, cirkevnej a svetskej tlače najmä z medzivojnových rokov, vojnového obdobia, ale aj tlače z doby monarchie (pamätám na tituly Dennica, Černokňažník, ale i uhorské Vlasť a svet), knihy, spevníky, funebrále, katechizmy, ľahšie žánre rozprávkové i Genoveva a Rinaldo Rinaldiny, text pašií, kalendáre so zápiskami od r. 1850, rôzne listiny, artefakty, ako železný mažiar, keramické taniere z Muráňa i zo Spiša (Iglo), zarámované tabličky, na ktoré sa písalo „griflíkom“, dva “fortielne“ malé lampáše pre sviečky, rozkladacia olovom dekorovaná praslica, dve – tri brdá a iné veci zo starých artefaktov. Na dne truhlice obraz na skle v ráme popraskaný, stará mama o ňom poznamenala, že ho maľoval nejaký ratkovský maliar. Ako chlapca ľudovej školy vôbec ma nezaujal. Sem-tam som čosi z truhlice povynášal i ja, ale odchodom na gymnaziálne štúdiá vytratila sa z môjho zorného poľa - azda som na ňu aj zabudol. Tam prežívala v pokoji svoj tichý, skoro dvestopäťdesiatročný sen. Týmto by som enumeroval len približne obsahovú náplň truhlice, toľko všeličoho v nej bolo, že nikdy sa to nedalo vybrať naraz, zaevidovať v pamäti, len po častiach a vždy v inom čase. Teraz by som mal niečo povedať, v čom mala byť pointa tohto článku, ale čitateľ trpezlivo mi musí dovoliť malý exkurz s odbočkou.
Po gymnaziálnych štúdiách, po vysokoškolskom štúdiu zostal som po r. 1957 natrvalo etablovaný v Košiciach, do Ratkovej som samozrejme chodil s inými, rôznymi záujmami i problémami. Láska k histórii, láska k výtvarnému umeniu vytvárali i nové konexie, ktoré nesúviseli s povolaním lekára. Listovaním v Encyklopédii Slovenska dostal som sa k menu a heslu Samuel Beláni, maliar rodom z Ratkovej. Tu ma postretla poznámka starej mamy a evokovala asociácie: veď to mohol byť práve obraz od Samuela Belániho. Zmienil som sa o tom pred akademickým maliarom Ernestom Zmetákom, ktorého som opakovane viezol na Spiš, konkrétne do Levoče, kde ako milovník umenia a zberateľ sa stretol i s mojimi kolegami - neurológmi, tiež milovníkmi umenia i starožitností (MUDr. Kapasný, MUDr. Petróci), priam ma nabádal, aby som sa na tú truhlicu ešte raz a dobre pozrel. Podobne naliehal i akademický maliar a kunsthistorik Jozef Fabíni – bol mojim pacientom a nakoniec priateľom. Obaja rozširovali môj obzor pri vnímaní umenia a historických umeleckých hodnôt. Pri najbližšej ceste do Ratkovej viedla moja púť na povalu starorodičovského domu po mame (postavený r. 1823) k zabudnutej truhlici. Žiaľ, rodičia sa do nového bývania nasťahovali v r. l96l aj s truhlicou, ktorá už bola viac než poloprázdna - všetko staré, nepotrebné, zbytočné bolo vyhodené a nebol tam ani obraz na popraskanom skle. Toto zistenie viedlo ma k napísaniu článku do Obzoru Gemera pod názvom “Príspevok z jednej starej truhlice“, bol publikovaný, chápal som ho ako apel, že v našich mestečkách, dedinkách dalo by sa ešte niečo nájsť, čo by obohatilo nás a našu kultúru v súčasnosti. Nakoniec som si povedal - ale veď ten obraz možno nebol od Belániho, stopercentný dôkaz nie je. Už ako dôchodca pri vyhrabávaní svojich predkov z archívu v Radvani, kde sú uložené i matriky mesta Ratkovej od r. 1700 do r. 1895 (staršie tam nie sú), dozvedel som sa, že Martin Ďurinda (1785 – 1858) vnuk na začiatku textu spomínaného Johanesa Ďurindu mal za manželku Zuzanu Belániovú a krstní rodičia detí boli Ondrej a Zuzana Belani. Až teraz som si uvedomil, že moja stará mama iste mala pravdu a autorom poškodeného obrazu bol naozaj náš Samuel Beláni. Cestou rodinných vzťahov obraz sa dostal do tejto rodiny. Tam kdesi na stene visel, než sa mu stal úraz. Tu smutná pointa sa končí a súčasne vysvetľuje...
Dielo maliara Belániho nie je známe, asi bolo zničené za účasť autora ako dôstojníka v radoch slovenských štúrovsko - hurbanovských povstalcov r. l848. Dnes, l9. júna 2011, vracia sa do Ratkovej ako rodák, skoro neznámy, jeho pohreb (r. 1852) pochodom sprievodu pražskými ulicami bol manifestáciou slovanskej a slovensko - českej vzájomnosti. Vyjadroval i úctu k jeho osobe. Jeho meno od dnes sa bude skvieť v areáli kostola na dôstojnom mieste na pamätníku biskupa, básnika – spisovateľa Daniela Bacháta - Dumného i spolu s našou prvou slovenskou botaničkou, ratkovskou rodáčkou Izabelou Textorisovou. Odkazujem na výstižný a odborne fundovaný článok historičky PhDr. Daniely Baranovej PhD. na stránke Maj Gemer.
Čo dopovedať bez sentimentu? Túto starú truhlicu som niekedy v r. 1979 previezol do Košíc. Prežila napoleonovské vojny, revolúcie, svetové vojny. Žije v chodbe nášho rodinného domu, citlivo ju pohládzam denne pohľadom a mám obavy o jej budúcnosť v dobe postmodernej. O niektorých listinných „artefaktoch“ som publikoval niečo na stránkach internetu – „nasaratkova.sk a majgemer.sk“, dúfajúc, že ešte mi bude dopriaty čas i možnosť niečo dopovedať.
Básňou sa vraciam k rokom, keď som sa prehrabával v „truhlici“. Zo zbierky „Na nič nezabúdam“.
Miro Ďurinda, Košice 19. 6. 2011
































Truhlicu, akých sa v 18. storočí vyhotovilo na Gemeri iste dosť, môj známy (umelecký stolár) hodnotí a umiestňuje do kategórie ľudového baroka i s gestom, že si zasluhuje vážnu pozornosť. Farebná - ornamentálna rastlinná výzdoba je už zle identifikovateľná, ale dátum vyhotovenia ANNO 1788 dobre viditeľné. Patrila môjmu desiatemu prapredkovi v priamom rodokmeni Johanesovi Ďurindovi (1730-l796), viackrát zvolenému richtárovi mestečka Ratkovej v rokoch 1778, 1781, 1784, 1785, 1789 a jeho potomkom, synovi Martinovi (1755–1805), tiež opakovane vicerichtárovi a senátorovi mesta, naposledy r. 1801. (Johanes Ďurinda sa zaslúžil o výstavbu novej veže, vybudovanie domu pre notára, „barbiera“
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-