Truhlica mala trvalé umiestnenie na povale starorodičovského domu pod vážnou kuratelou mojej starej mamy (Mária Ďurindová 1882–l963), generácie odkladali do nej všetko už nepotrebné, ale nie natoľko „nesúce“, aby muselo byť vyhodené. Bola zatvorená starým kľúčom, neskoršie už preplnená sa ani nedala zavrieť.
Aby som čitateľa neunavoval skrátim písomný „report“. V truhlici jedno vedľa druhého a jedno na druhom bolo: množstvo novín z rôznych období, cirkevnej a svetskej tlače najmä z medzivojnových rokov, vojnového obdobia, ale aj tlače z doby monarchie (pamätám na tituly Dennica, Černokňažník, ale i uhorské Vlasť a svet), knihy, spevníky, funebrále, katechizmy, ľahšie žánre rozprávkové i Genoveva a Rinaldo Rinaldiny, text pašií, kalendáre so zápiskami od r. 1850, rôzne listiny, artefakty, ako železný mažiar, keramické taniere z Muráňa i zo Spiša (Iglo), zarámované tabličky, na ktoré sa písalo „griflíkom“, dva “fortielne“ malé lampáše pre sviečky, rozkladacia olovom dekorovaná praslica, dve – tri brdá a iné veci zo starých artefaktov. Na dne truhlice obraz na skle v ráme popraskaný, stará mama o ňom poznamenala, že ho maľoval nejaký ratkovský maliar. Ako chlapca ľudovej školy vôbec ma nezaujal. Sem-tam som čosi z truhlice povynášal i ja, ale odchodom na gymnaziálne štúdiá vytratila sa z môjho zorného poľa - azda som na ňu aj zabudol. Tam prežívala v pokoji svoj tichý, skoro dvestopäťdesiatročný sen. Týmto by som enumeroval len približne obsahovú náplň truhlice, toľko všeličoho v nej bolo, že nikdy sa to nedalo vybrať naraz, zaevidovať v pamäti, len po častiach a vždy v inom čase. Teraz by som mal niečo povedať, v čom mala byť pointa tohto článku, ale čitateľ trpezlivo mi musí dovoliť malý exkurz s odbočkou.
Po gymnaziálnych štúdiách, po vysokoškolskom štúdiu zostal som po r. 1957 natrvalo etablovaný v Košiciach, do Ratkovej som samozrejme chodil s inými, rôznymi záujmami i problémami. Láska k histórii, láska k výtvarnému umeniu vytvárali i nové konexie, ktoré nesúviseli s povolaním lekára. Listovaním v Encyklopédii Slovenska dostal som sa k menu a heslu Samuel Beláni, maliar rodom z Ratkovej. Tu ma postretla poznámka starej mamy a evokovala asociácie: veď to mohol byť práve obraz od Samuela Belániho. Zmienil som sa o tom pred akademickým maliarom Ernestom Zmetákom, ktorého som opakovane viezol na Spiš, konkrétne do Levoče, kde ako milovník umenia a zberateľ sa stretol i s mojimi kolegami - neurológmi, tiež milovníkmi umenia i starožitností (MUDr. Kapasný, MUDr. Petróci), priam ma nabádal, aby som sa na tú truhlicu ešte raz a dobre pozrel. Podobne naliehal i akademický maliar a kunsthistorik Jozef Fabíni – bol mojim pacientom a nakoniec priateľom. Obaja rozširovali môj obzor pri vnímaní umenia a historických umeleckých hodnôt. Pri najbližšej ceste do Ratkovej viedla moja púť na povalu starorodičovského domu po mame (postavený r. 1823) k zabudnutej truhlici. Žiaľ, rodičia sa do nového bývania nasťahovali v r. l96l aj s truhlicou, ktorá už bola viac než poloprázdna - všetko staré, nepotrebné, zbytočné bolo vyhodené a nebol tam ani obraz na popraskanom skle. Toto zistenie viedlo ma k napísaniu článku do Obzoru Gemera pod názvom “Príspevok z jednej starej truhlice“, bol publikovaný, chápal som ho ako apel, že v našich mestečkách, dedinkách dalo by sa ešte niečo nájsť, čo by obohatilo nás a našu kultúru v súčasnosti. Nakoniec som si povedal - ale veď ten obraz možno nebol od Belániho, stopercentný dôkaz nie je. Už ako dôchodca pri vyhrabávaní svojich predkov z archívu v Radvani, kde sú uložené i matriky mesta Ratkovej od r. 1700 do r. 1895 (staršie tam nie sú), dozvedel som sa, že Martin Ďurinda (1785 – 1858) vnuk na začiatku textu spomínaného Johanesa Ďurindu mal za manželku Zuzanu Belániovú a krstní rodičia detí boli Ondrej a Zuzana Belani. Až teraz som si uvedomil, že moja stará mama iste mala pravdu a autorom poškodeného obrazu bol naozaj náš Samuel Beláni. Cestou rodinných vzťahov obraz sa dostal do tejto rodiny. Tam kdesi na stene visel, než sa mu stal úraz. Tu smutná pointa sa končí a súčasne vysvetľuje...
Dielo maliara Belániho nie je známe, asi bolo zničené za účasť autora ako dôstojníka v radoch slovenských štúrovsko - hurbanovských povstalcov r. l848. Dnes, l9. júna 2011, vracia sa do Ratkovej ako rodák, skoro neznámy, jeho pohreb (r. 1852) pochodom sprievodu pražskými ulicami bol manifestáciou slovanskej a slovensko - českej vzájomnosti. Vyjadroval i úctu k jeho osobe. Jeho meno od dnes sa bude skvieť v areáli kostola na dôstojnom mieste na pamätníku biskupa, básnika – spisovateľa Daniela Bacháta - Dumného i spolu s našou prvou slovenskou botaničkou, ratkovskou rodáčkou Izabelou Textorisovou. Odkazujem na výstižný a odborne fundovaný článok historičky PhDr. Daniely Baranovej PhD. na stránke Maj Gemer.
Čo dopovedať bez sentimentu? Túto starú truhlicu som niekedy v r. 1979 previezol do Košíc. Prežila napoleonovské vojny, revolúcie, svetové vojny. Žije v chodbe nášho rodinného domu, citlivo ju pohládzam denne pohľadom a mám obavy o jej budúcnosť v dobe postmodernej. O niektorých listinných „artefaktoch“ som publikoval niečo na stránkach internetu – „nasaratkova.sk a majgemer.sk“, dúfajúc, že ešte mi bude dopriaty čas i možnosť niečo dopovedať.
Básňou sa vraciam k rokom, keď som sa prehrabával v „truhlici“. Zo zbierky „Na nič nezabúdam“.
Miro Ďurinda, Košice 19. 6. 2011

































Truhlicu, akých sa v 18. storočí vyhotovilo na Gemeri iste dosť, môj známy (umelecký stolár) hodnotí a umiestňuje do kategórie ľudového baroka i s gestom, že si zasluhuje vážnu pozornosť. Farebná - ornamentálna rastlinná výzdoba je už zle identifikovateľná, ale dátum vyhotovenia ANNO 1788 dobre viditeľné. Patrila môjmu desiatemu prapredkovi v priamom rodokmeni Johanesovi Ďurindovi (1730-l796), viackrát zvolenému richtárovi mestečka Ratkovej v rokoch 1778, 1781, 1784, 1785, 1789 a jeho potomkom, synovi Martinovi (1755–1805), tiež opakovane vicerichtárovi a senátorovi mesta, naposledy r. 1801. (Johanes Ďurinda sa zaslúžil o výstavbu novej veže, vybudovanie domu pre notára, „barbiera“
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-