Malé žemličky pod názvom kaiserky mali zase pripomínať kráľovskú korunu. Nemecké slovo Kaiser totiž znamená cisár. Žemličky tiež piekli v Rakúsku už od roku 1760, ale meno dostali podľa Františka Jozefa (1830 – 1916).
Spomínané muránske buchty, ako uviedla Ing Soňa Haššová v obecnej tlači, začali piecť a predávať v 70. rokoch 20. storočia v jedálni pohostinca Koruna, teraz od septembra 2017 v bývalom dome pána Života Ďordeviča (1896 – 1973), pochádzajúceho zo Srbska. Viac o ňom naznačil Ing. Pavol Hlodák (Obec Muráň - Svedectvo času, 2018, s. 129-130). V čase 1. svetovej vojny iba 18 ročný zajatec rakúsko-uhorskej armády pracoval v Jelšave a v Muránskej Dlhej Lúke, kde sa aj ako 24 ročný usadil a oženil s Aničkou Vrtišovou. Najprv pracoval na píle v Revúčke a v Muráni, ale takmer pred 85 rokmi (1935) sa stal v Muráni pekárom –živnostníkom. Jeho chlieb a pečivo sa široko-ďaleko chválili sami. Obľúbili si ho veľmi rýchlo aj v okolitých obciach. Na námestí pri rieke – v časti, kde stál aláš (koniareň, voziareň) si pán Ďordevič postavil dom i pekáreň a v dome zriadil aj obchod s vchodom z námestia. Dokonalé podmienky, skvelý odborník, lebo ešte v Srbsku sa vyučil za pekára, no pre jeho politickú angažovanosť ho chceli vypovedať do Juhoslávie. Nakoniec jeho podnikanie skončilo v roku 1952, svojím vynikajúcim chlebom nás zásoboval 17 rokov. Do dôchodku (1956) bol potom strážnikom Pozemných stavieb v Revúcej, no ešte 5 rokov pred smrťou (1968) prekvapil Muránčanov svojím voňavým chlebom a tzv. Dubčekovými rožkami. Boli dvojnásobne veľké ako obyčajné a tiež v tvare polmesiaca. Obnovené podnikanie bolo však už len jeho krátkou labuťou piesňou. Chlieb vraj pár rokov piekol aj pán Tibor Kršák (1940 – 1947), no potom po Tussayim sa stal krčmárom.
Pečeniu chleba pán Ďordevič priúčal aj svojho jediného syna Jána, no ten svoje praktické skúsenosti využíval len v pekárni v Revúcej. Vnuk Milan bol učiteľom a vnučky Gitka a Elenka si tiež zvolili inú životnú cestu. Až Gitkin syn, Roman Kazimír (otec Igor K.), po nežnej revolúcii (1989), resp. ešte neskôr sa rozhodol pokračovať v šľapajách svojho srbského pradeda. S manželkou Dagmarkou (1970 – 2018) – dcérou bývalého poslanca parlamentu Ing. Jána Hrbáľa (1940 – 2009), podnikli všetky nevyhnutné náležitosti a pár mesiacov sa im aj darilo zásobovať Muránčanov chutným domácim chlebom. Ako uviedla ich príbuzná, pani Alenka Lenďáková (rod. Hajdúková) z Rožňavy, Roman získal aj potrebné odborné vzdelanie v Rožňave, nakúpil aj materiál na vybudovanie modernej predajne chleba, ktorý už čakal murárov a iných majstrov uložený pri zadnej bráne. Dagmarka dočasne predávala chlieb cez okienko vzorne udržiavaného prostredia pekárne a okolia. Hygienikom však kadečo nebolo po vôli a činnosť im zakázali dovtedy, kým nesplnia požadované.
Mladí ambiciózni ľudia sa nechtiac vyhli ďalším pokusom o podnikanie, nemálo boli zaskočení zákonmi, no ešte viac nevyliečiteľnou chorobou, ktorá Dagmarku obrala o najkrajšie roky života a nakoniec jej takmer 48 ročná podľahla. Rodina najprv žila na Prednej Hore, potom v Revúcej. V Muráni u mamy Marty, rod. Sklenárikovej (1947 – 2013) Dadka už bola takmer nemobilná a posledné roky života strávila u svojho jediného syna Romana v Nitre, ďaleko od milovaného rodného Muráňa. Rana v srdciach jej blízkych je ešte stále veľmi čerstvá a slová po rozlúčke s mladým, vnútorne nádherným človekom sa hľadajú ťažko, tak aspoň odkaz všetkým ľuďom so skvelými nápadmi: “Aj stokrát povedané “nie” sa raz zmení na nádherné “áno”, hoci štafetu vášho sna ponesú aj iní.”
Chlieb sa síce už u Ďordeviča nepečie, ale muránske buchty sa stále tešia priazne “fajnšmekrov”.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny 1/2020)
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-