K sprostredkovaniu týchto spomienok pomohlo mi tohtoročné retro vydanie Muránskych novín č. 1 pod titulom:

V januári 2010 na oslavách oslobodenia Muráňa získali jubilejné ocenenia súvisiace so SNP aj manželia Eduard a Anna Kotzmanovci. Mnohé z ich života sme sa dozvedeli z bohatých záznamov pána Kotzmana, ktorý bol v 50. rokoch členom Rady ONV v Revúcej (1953). Predtým aj predsedom MNV v Muráni (1950). V súvislosti so SNP, ktoré si každoročne pripomíname 29. augusta, nás zaujal záznam, ktorý sa týkal jeho svokra Juraja Sklenárika – zavraždeného v čase druhej svetovej vojny: „Július Berzéti nám oznámil, že na Dieliku je kostra človeka. Veď náš otec je tam zabitý...“
Bývalý predseda MNV v Muráni Juraj Haluška uviedol pre Zoru Gemera v roku 1989, že „politického vedúceho Juraja Sklenárika Nemci mučili a ťahali za autom smerom na Tisovec . Jeho stopa sa vtedy stratila. Jeho pozostatky sa našli pri bagrovaní cesty na Dieliku. Až v roku 1988 jeho totožnosť dokázala aj expertíza v Prahe...“ Na našu otázku: „Kto bol vlastne Juraj Sklenárik?“ nám pomohla nájsť odpoveď jeho najbližšia príbuzná – dcéra pani Anna Kotzmanová.
|
1. Koľko rokov mal váš otec, keď sa stala vyššie uvedená tragická udalosť? Ako dokumenty Ministerstva národnej obrany uvádzajú, zomrel násilnou smrťou 4. novembra 1944. Koľko rokov mala vtedy vaša mama? „Môj otec sa narodil 2. septembra 1900. V roku 1944 mal teda 44 rokov. Naša mama Janka Sklenáriková, rodená Lábajová mala 47 rokov. Ona bola od otca staršia o 3 roky.“ 2. Ako si na tieto ťažké časy spomínate vy – jeho deti? „Moji rodičia mali spolu päť dcér: Anna, Alžbeta, Mária, Klára a Magdaléna. Ja – Anna som bola najstaršia, v čase zavraždenia otca som mala 22 rokov a bola som už vydatá. Mojím manželom sa stal Eduard Kotzman.“
„Moja mama veľmi ťažko znášala toto nečakané odlúčenie..., veď bol živiteľom rodiny. Pracovala u sedliakov za stravu, potraviny – múku... Dostávala podporu od štátu – žobračenku v hodnote 20 korún na celú rodinu. Z toho sme kupovali masť a cukor. Pomáhali sme si tak, ako sme vedeli. Skromne v biede. Vojnové udalosti poznačili celú rodinu.“ 4. Dcéry Juraja Sklenárika napriek takejto ťažkej ujme si našli životných partnerov, hoci štyroch z nich už nepoznal. Kde žijú alebo žili so svojimi rodinami? „Z nich som zostala už iba ja – najstaršia. S manželom Eduardom Kotzmanom sme v Muráni vychovávali tri deti. Ďalšie sestry: Alžbeta s manželom Ferdinandom Čičkom bývali v Žiline a mali dve deti, Mária s Jánom Haluškom boli Muránčania a vychovali tri dcéry, podobne tri deti aj Klára so Štefanom Rybárom z Rajca. V Muráni žila aj najmladšia sestra Magdaléna s manželom Vladimírom Baheníkom a dvoma dcérami.“ 5. Vo Vašej rodine sa teda priezvisko Sklenárik nezachovalo, keďže otec nemal syna, hoci v Muráni toto priezvisko stále patrí medzi frekventované. Kto ešte zo žijúcich Sklenárikovcov patrí k jeho príbuzným?
6. Povedali ste, že vášho otca zradil švagor. Čo bolo potom s ním? Ako ste sa k nemu správali? „Po zrade sa s manželkou a dcérou vybral do Rajca. Aké bolo však jeho prekvapenie! Partizáni vystrieľali celú jeho rodinu. Po vojne za zradu sedel vo väzení štyri roky. Bol náležite potrestaný.“ 7. Spomínali ste, že v roku 1988 sa našli jeho pozostatky. Kto vás oslovil? „Predseda MNV v Muráni Juraj Haluška a jeden pán z kriminálky doniesli v krabici pozostatky otca, kosti. Na základe expertízy zistili, že sú jeho. Povedali nám, aby sme ho v tichosti pochovali k mame, čo sme aj urobili.“ 8. Dostal váš otec nejaké vyznamenanie IN MEMORIAM ako obeť Slovenského národného povstania? „Presne určiť neviem, ale dostal viacero vyznamenaní. Moja mama dostávala po otcovi príplatok ku dôchodku v podobe 255-ky. Mám osvedčenie v češtine z roku 1971, že otec bol účastníkom boja za oslobodenie a čs. politickým väzňom, ktorý bol popravený príslušníkmi SS.“ |
Adela Michalská a Mgr. Ružena Svoreňová
(Muránske noviny 4/2010, str. 3)
![]() |
![]() |
|
Tento rok si milí Muránčania pripomíname už 122. výročie narodenia Juraja Sklenárika, otca pani Anny Kotzmanovej rod. Skenárikovej, ktorá sa dožila 19. 03. 2022 svojho životného jubilea 100 rokov. Týmto jej dodatočne srdečne blahoželáme.
Fotografie Archív OcÚ Muráň.
Pripravil: Ondrej Doboš, Maj Gemer

































3. Ako to prežívala vaša mama a ako dokázala uživiť rodinu bez otca?
„Môjmu otcovi žije jediná sestra Margita Sklenáriková. Má 92 rokov a býva v Revúcej. Nebola vydatá, ale mala dcéru Blaženu – vydatú Kvetkovú, ktorá už zomrela.“

Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-