Neraz zabudnutá pesnička o nej ožíva. V mysliach nám utkveli niektoré, čo nám spievali mamy, keď nás brávali k riečke, potoku a dreveným piestom do rytmu klepkávali po odevoch či pokrovcoch na kameňoch, aby sme v rodine čistí, zdraví boli. Aj vyplakávali sme opraté v tečúcej vodičke a riečka všetko nečisté, zlé odplavila.
,,Pod Muráňom stojí lipka zelená, pod ňou tečie tá vodička studená. Kto z tej vody piť bude, mrcha ženu mať bude a z tej ženy nikdy dobrá nebude!“ – zanôtili ženičky. ,,No toto tak nenechám!“ a priamo z Muránky prišla rada nešťastnému mládencovi:
,,Neboj sa ty, šuhajíčku, žeby zlej, len sa napi tej vodičky studenej. Budeš ty mať ženičku, červenú ak ružičku, čo ti bude verná tvojmu srdiečku!“
Parobok neváhal, poslať pytačov do rodiny dievčaťa, ktoré si vyvolil a možno dodnes s láskou píjava čistú muránsku vodu. Pri
muránskych bujných vodách, pôtočikoch i udržiavaných studničkách sa určite zrodili mnohé piesne, a nielen veselé, ale aj presiaknuté bolesťou!
,,Pod Muráňom v tej doline, hej, čierny havran vodu pije... Pije ju on vo veľkom žiaľu, že mu milá v cudzom kraju...“
Zarmútená Muránka azda žiali až dodnes, že naša mlaď opúšťa svoj domov, rodný kraj. Záverom a do tretice ešte slová od našich milovaných prameňov, ktorými takmer pred 70 rokmi (1954) privítali v Muráni folkloristky nášho prvého lekára MUDr. Františka Drába v zriadenom zdravotnom stredisku na Novej ulici a počastovali ho čistou pramenitou vodou:
,,Kto sa raz napije tej Muránskej vody, nechce ísť z Muráňa, pre Muráň sa zrodil!“
-RS-
Fotografiu z roku 1970, na obrázku vpravo hore, Muránskym novinám ponúkla pani Želmíra Fabová – Pálová z Muránskej Lehoty. Vtedy MUDr. František Dráb vyzval dobrovoľných darcov krvi z Piloimpregny Muráň k odberu. Na priloženom zábere je časť členov miestnej organizácie Československého Červeného kríža v Muráni, ktorým tiež patrila vďaka nemocných – odkázaných na liek najcennejší. V prvom rade zľava: p. Albínyová, Ferenčíková, Austová, Olejníková, Uhliarová, Beňová, Halušková, Pálová, Rusníková. Pod nimi zľava: p. Bábeľa, Majerčík, Senko a Beňo. Medzi uvedenými darcami krvi čestné miesto zastáva pani MARTA HALUŠKOVÁ, ktorá svoju krv darovala 42 krát, z toho 3 krát priamo na výzvu telegramom. Jej vzácna krvná skupina je nulka. Medzi jej ocenenia patrí odznak – kvapka krvi, je držiteľkou Janského plakety za najvyšší odber krvi. Text: Adela Michalská.
(Zdroj: muránske noviny č.4/2023)
Poznámka MG:
V 3. čísle Muránskych novin z roku 2015 je uverejnená i milá Spomienka, ktorá približuje manželov Drábovcov o ich spoločnom pôsobení ako lekárov na Gemeri, najmä v Muráni a v Revúcej. Autorka, ktorá je podpísaná skratkou -RS- na 8. stránke novín o.i. napísala:
Manželia - lekári MUDr. František a MUDr. Viera Drábovci prišli z východného Slovenska do Muráňa v roku 1954, keď bolo zriadené zdravotné stredisko na Novej ulici. V jeho priestoroch našli aj ubytovanie a v Muráni sa im narodili dve dcéry Beátka a Juditka (teraz Kochjarová). Štvorčlenná rodina sa neskôr presťahovala do Revúcej, ale s priateľmi a známymi z Muráňa Drábovci aj naďalej radi udržiavali kontakt. MUDr. Dráb pôsobil v našej obci ako obvodný lekár až do konca svojho života. Mnohí pacienti a členovia Červeného kríža si na tohto skvelého človeka spomínajú s úctou, vďační za jeho ľudský prístup ku všetkým ľuďom - nemocným z Muráňa a okolitých obcí. Pani doktorka Drábová najprv pracovala ako obvodná detská lekárka v Revúcej, ale neskôr sa špecializovala na odbor detský kardiológ. V revúckej nemocnici pôsobila až do odchodu na dôchodok. Citlivo, zodpovedne a láskyplne pristupovala ku všetkým svojim maličkým i väčším pacientom, ktorých trápilo srdiečko. Rodičia sa k nej utiekali s veľkou dôverou a nádejou. … Pani Eva KOTERBOVÁ:„Keď sme boli 5. februára 2015 zagratulovať pani doktorke k 80. narodeninám, ešte sme netušili, že naše stretnutie s ňou je posledné. Celý život liečila detské srdiečka a nakoniec ju zradilo to vlastné.
Na obrázku vpravo: vrchný rad zľava - B. VROBLOVÁ, MUDr. V. DRÁBOVÁ, R. CVERNOVÁ, E. ORDZIAKOVÁ, MUDr. E. UHRINOVÁ, E. KVOVAČKOVÁ, M. KOVALANČÍKOVÁ, dolný rad - M. BURJAKOVÁ, E. KOTERBOVÁ, MUDr. O. VIESTOVÁ, D. ŠTEMPELOVÁ, MUDr. R. GREGOROVÁ. Foto: archív E.K.
Uverejnené so súhlasom autorky príspevku -RS-

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-