Neraz zabudnutá pesnička o nej ožíva. V mysliach nám utkveli niektoré, čo nám spievali mamy, keď nás brávali k riečke, potoku a dreveným piestom do rytmu klepkávali po odevoch či pokrovcoch na kameňoch, aby sme v rodine čistí, zdraví boli. Aj vyplakávali sme opraté v tečúcej vodičke a riečka všetko nečisté, zlé odplavila.
,,Pod Muráňom stojí lipka zelená, pod ňou tečie tá vodička studená. Kto z tej vody piť bude, mrcha ženu mať bude a z tej ženy nikdy dobrá nebude!“ – zanôtili ženičky. ,,No toto tak nenechám!“ a priamo z Muránky prišla rada nešťastnému mládencovi:
,,Neboj sa ty, šuhajíčku, žeby zlej, len sa napi tej vodičky studenej. Budeš ty mať ženičku, červenú ak ružičku, čo ti bude verná tvojmu srdiečku!“
Parobok neváhal, poslať pytačov do rodiny dievčaťa, ktoré si vyvolil a možno dodnes s láskou píjava čistú muránsku vodu. Pri
muránskych bujných vodách, pôtočikoch i udržiavaných studničkách sa určite zrodili mnohé piesne, a nielen veselé, ale aj presiaknuté bolesťou!
,,Pod Muráňom v tej doline, hej, čierny havran vodu pije... Pije ju on vo veľkom žiaľu, že mu milá v cudzom kraju...“
Zarmútená Muránka azda žiali až dodnes, že naša mlaď opúšťa svoj domov, rodný kraj. Záverom a do tretice ešte slová od našich milovaných prameňov, ktorými takmer pred 70 rokmi (1954) privítali v Muráni folkloristky nášho prvého lekára MUDr. Františka Drába v zriadenom zdravotnom stredisku na Novej ulici a počastovali ho čistou pramenitou vodou:
,,Kto sa raz napije tej Muránskej vody, nechce ísť z Muráňa, pre Muráň sa zrodil!“
-RS-
Fotografiu z roku 1970, na obrázku vpravo hore, Muránskym novinám ponúkla pani Želmíra Fabová – Pálová z Muránskej Lehoty. Vtedy MUDr. František Dráb vyzval dobrovoľných darcov krvi z Piloimpregny Muráň k odberu. Na priloženom zábere je časť členov miestnej organizácie Československého Červeného kríža v Muráni, ktorým tiež patrila vďaka nemocných – odkázaných na liek najcennejší. V prvom rade zľava: p. Albínyová, Ferenčíková, Austová, Olejníková, Uhliarová, Beňová, Halušková, Pálová, Rusníková. Pod nimi zľava: p. Bábeľa, Majerčík, Senko a Beňo. Medzi uvedenými darcami krvi čestné miesto zastáva pani MARTA HALUŠKOVÁ, ktorá svoju krv darovala 42 krát, z toho 3 krát priamo na výzvu telegramom. Jej vzácna krvná skupina je nulka. Medzi jej ocenenia patrí odznak – kvapka krvi, je držiteľkou Janského plakety za najvyšší odber krvi. Text: Adela Michalská.
(Zdroj: muránske noviny č.4/2023)
Poznámka MG:
V 3. čísle Muránskych novin z roku 2015 je uverejnená i milá Spomienka, ktorá približuje manželov Drábovcov o ich spoločnom pôsobení ako lekárov na Gemeri, najmä v Muráni a v Revúcej. Autorka, ktorá je podpísaná skratkou -RS- na 8. stránke novín o.i. napísala:
Manželia - lekári MUDr. František a MUDr. Viera Drábovci prišli z východného Slovenska do Muráňa v roku 1954, keď bolo zriadené zdravotné stredisko na Novej ulici. V jeho priestoroch našli aj ubytovanie a v Muráni sa im narodili dve dcéry Beátka a Juditka (teraz Kochjarová). Štvorčlenná rodina sa neskôr presťahovala do Revúcej, ale s priateľmi a známymi z Muráňa Drábovci aj naďalej radi udržiavali kontakt. MUDr. Dráb pôsobil v našej obci ako obvodný lekár až do konca svojho života. Mnohí pacienti a členovia Červeného kríža si na tohto skvelého človeka spomínajú s úctou, vďační za jeho ľudský prístup ku všetkým ľuďom - nemocným z Muráňa a okolitých obcí. Pani doktorka Drábová najprv pracovala ako obvodná detská lekárka v Revúcej, ale neskôr sa špecializovala na odbor detský kardiológ. V revúckej nemocnici pôsobila až do odchodu na dôchodok. Citlivo, zodpovedne a láskyplne pristupovala ku všetkým svojim maličkým i väčším pacientom, ktorých trápilo srdiečko. Rodičia sa k nej utiekali s veľkou dôverou a nádejou. … Pani Eva KOTERBOVÁ:„Keď sme boli 5. februára 2015 zagratulovať pani doktorke k 80. narodeninám, ešte sme netušili, že naše stretnutie s ňou je posledné. Celý život liečila detské srdiečka a nakoniec ju zradilo to vlastné.
Na obrázku vpravo: vrchný rad zľava - B. VROBLOVÁ, MUDr. V. DRÁBOVÁ, R. CVERNOVÁ, E. ORDZIAKOVÁ, MUDr. E. UHRINOVÁ, E. KVOVAČKOVÁ, M. KOVALANČÍKOVÁ, dolný rad - M. BURJAKOVÁ, E. KOTERBOVÁ, MUDr. O. VIESTOVÁ, D. ŠTEMPELOVÁ, MUDr. R. GREGOROVÁ. Foto: archív E.K.
Uverejnené so súhlasom autorky príspevku -RS-

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-