prevedení. Predával sa aj v takejto skrinke, ako vidíte na obrázku. K napísaniu tejto poznámky ma inšpiroval príspevok pani Ruženy Svoreňovej v dvojtýždenníku Muránske noviny. S jej dovolením ho na stránke Maj Gemer približujem aj ostatným. Možno poslúži ako typ pre napísanie spomienky, ako to bolo u nich, keď pred vyše 50 rokmi do našich bytov tichúčko prenikali prvé televízory s modrastým blikotavým svetlom.
Televízia v Muráni od roku 1960
V súčasnosti na území našej vlasti evidujeme odpájanie analógového televízneho vysielania, ktoré je nahrádzané digitálnym. Každú novinku však sprevádzajú nielen rôzne očakávania z kladného prínosu do nášho života, ale aj určité obavy, ako zvládnuť zmenu, ktorá nemálo ľudí možno zaskočila aj finančne. Situáciu každý chce riešiť čo najskôr, lebo bez televízie by už náš život nebol „ to pravé orechové“.
Viete si skutočne predstaviť život bez televízie? Ja áno, lebo pred rokom 1960 sme sa museli uspokojiť iba s rozhlasovým vysielaním, po večeroch sme čítavali knihy a trikrát v týždni sme mali možnosť pozrieť si film v muránskom kine: v stredu, v sobotu a v nedeľu.
V našej obci za priekopníka televízie považujeme pána ANTONA ŠANDRIKA. Dlho po roku 1960 sme mali iba jeden program a televízory boli len v pár domoch. Známe boli pod tromi značkami: Oravan, Muráň a Kriváň.
Asi o 15 rokov neskôr, približne okolo roku 1975 sa vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji už tešili aj z druhého programu. Obec Muráň vtedy patrila do Východoslovenského kraja, a tak sa na nás „ na chvoste“ vždy akosi zabudlo. No z Muránčanov nikdy východniarov neurobili, lebo my sme Stredoslováci „ako repa“ a tí veru nepoznajú prekážok. A ako teda Muránčania k 2. programu prišli? V roku 1976 sa do Muráňa priženil istý pán Ján Svoreň – pracovník Vysielača Kráľova hoľa, neskôr televízny technik vykrývačov v Stredoslovenskom kraji. A veru ho to veľmi nahnevalo, že v Muráni nemôže pozerať vtedy velebný 2. program.
Zo svojho šumiackého televízneho vysielacieho strediska priviezol prístroje pre 2. program a namontoval ich do muránskeho vykrývača. Načierno, akože len na skúšku! Netestoval ich však príliš dlho a veru mal čo vysvetľovať svojim nadriadeným v Banskej Bystrici i v Bratislave! Ale ľady sa pohli, a tak aj v Muráni sme po čase už mali možnosť sledovať dva programy. Ba tí, čo si zadovážili správnu anténu, mohli „chytiť aj Maďarov“. Taká bola televízna realita v Muráni pred 35 rokmi. Všetko v živote má svoje dejiny, a teda asi o 20 rokov neskôr sa aj v našej obci objavila očakávaná komerčná televízia Markíza. Opäť bola potrebná nová anténa, a tá v roku 1997 vstúpila do povedomia ľudí ako podpultový tovar.
No kto sa snažil, dalo sa! Niekto si ju zohnal, niekto ukradol! V tom období sa u nás stále niekde kradlo. Neraz ráno sme obchádzali vykradnuté predajne s porozbíjanými výkladnými skriňami.
Ja však mám teraz na mysli vlastnú skúsenosť. V noci samu v celom dome ma zobudil veľký hrmot na okne. Vzápätí som zazrela chlapca, ktorý lomcoval mojou podpultovou anténou na Markízu. Neúspešný zlodej nakoniec ušiel a k tomu stačila jediná magická veta, že „už telefonujem p. starostovi a prišijú mu všetky krádeže v Muráni...“
V Muráni teda televíziu sledujeme už 50 rokov. Dnes už nikto antény nekradne – iba ak do zberu! Domy zdobia satelity a televízor má už takmer každý člen rodiny. Programov je neúrekom, ale možno niekedy máte chuť preladiť na iný, vlastný program. Skúste sa napríklad započúvať do nočného rozhlasového vysielania alebo zaspávať pri dobrej knihe. To je pohodička!
Mgr. Ružena Svoreňová, Muráň
Muráň je nielen gemerská obec a vrch, ale takto pomenovaný bol dokonca i televízny prijímač Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Naši starší spoluobčania si iste pamätajú, že ku zakúpenému televíznemu prijímaču spred 50 rokov potrebovali dosť často prikupovať elektrónky, ako napr. PCL82, PL81, PY83. Možno si pamätáte, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábala Tesla na Orave typy ako Orava, či Muráň. Boli to televízory ešte s čierno-bielym obrazom a obrazovkou43 cm. Mali zabudovaných 12 kanálov. Samozrejme mali aj iné gombíky, ako: na ovládanie hlasitosti a jasu, regulátor zaostrenia, vyjasňovač výšky obrazu a linearita. Ale keď ste chceli vidieť farebný obraz, museli ste si dokúpiť akýsi farebný filter, ktorý mal v hornej časti modrú, v spodnej časti zelenú a v strede ružovú, či žltú farbu. Vyrábal sa v rôznom
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-