„Bol mimoriadnou osobnosťou. Mal dobrodružný život. Z chudobných pomerov pochádzal človek, ktorý sa preslávil po celom vtedajšom európskom, do určitej miery vedeckom, svete. Veľmi dobre si uvedomoval, že slovenčina je samostatný jazyk. Napísal to hlavne vo vedeckých dielach. Bol vzdelaný a všestranný človek. Je hrdina Slovákov, Čechov a aj Srbov. A čo má spoločné s Maticou slovenskou? Je jej krstným otcom, lebo už v roku 1827 písal o potrebe jej založenia. Uvedomoval si, že Slováci potrebujú celonárodnú ustanovizeň. Bol členom Matice českej, srbskej, chorvátskej. Patril dokonca medzi zakladateľov týchto matíc, a preto inicioval potrebu založenia Matice slovenskej“.
Po prednáške sa študenti spolu s matičnou delegáciou a delegáciou Gymnázia Pavla Jozefa Šafárika premiestnili k buste Pavla Jozefa Šafárika pred budovu Obchodno-kultúrneho centra v Rožňave. Spolu so zástupcom primátora mesta Michalom Drengubiakom si položením vencov uctili pamiatku Pavla Jozefa Šafárika.
Pokračovaním osláv mal byť turistický pochod „Po stopách Pavla Jozefa Šafárika“ v Kobeliarove, no pre rannú nepredvídateľnú búrku bol zrušený.
Vyvrcholením osláv bol spomienkový deň v Kobeliarove 27. júna 2021. Slávnostné služby Božie v miestnom evanjelickom kostole otvorila Folklórna skupina Bučina z Pače. Služby viedla kaplánka Ľubica Štefanidesová, ktorá vyzdvihla Šafárikovu osobnosť: „Pavol Jozef Šafárik nemal ľahký život, ale obratnosť jeho rodičov, rozumnosť jeho samého mu dovoľovali veci, o ktorých jeho vrstovníci možno ani nesnívali. Prinášal ľuďom všetko to, čo sa on naučil. Nesnažil sa o veľké uznanie, ale snažil sa pomôcť ľuďom a ukázal im, že aj tí, čo nemajú veľa, môžu dostať vzdelanie, ktoré si zaslúži každý.“
Vladimír Tököly predniesol pohľad mladého matičiara na nášho slávneho rodáka: „Pavol Jozef Šafárik bol jednou z najväčších persón našej malej krajiny. A hoci jeho životná cesta nebola jednoduchá, jeho charakter môžeme definovať ako neoblomný a vytrvalý. Možno mal iný charakter myšlienok než štúrovci, no bol rovnako veľkým národovcom. Možno v medzinárodnom kontexte svojej vedeckej činnosti bol ešte významnejším a takýto človek si zaslúži našu úctu a večnú spomienku.“
Slávnosť pokračovala pred Pamätným domom Pavla Jozefa Šafárika. Za tónov krásnej piesne v podaní Folklórnej skupiny Bučina zástupcovia obce Kobeliarovo, Matice slovenskej, Gymnázia P. J. Šafárika v Rožňave a Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach položili spomienkové vence k pamätnej tabuli. Pani starostka Janka Regrutová prítomných srdečne privítala a následne Katarína Adamková, študentka Gymnázia P. J. Šafárika v Rožňave, pozdravila hostí krásnou básňou. V slovách profesora Jána Gbúra z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach bolo cítiť hrdosť.
Hrdosť na to, že práve univerzita rozvíja odkaz Pavla Jozefa Šafárika. Je to odkaz nielen vedecký, ale aj ľudský. Šafárik počas života vytvoril devätnásť samostatne vydaných prác. Stal sa tvorcom prvého celistvého pohľadu na dejiny slovanských národov a ich literatúr. Slovanské starožitnosti a Slovanský národopis sú priekopnícke diela rozširujúce dovtedajší obraz o minulosti Slovanov, ktoré ovplyvnili mnohých slovanských dejateľov národného obrodenia.
V našich reáliách ho právom považujeme za zakladateľa či „otca“ modernej slavistiky.
Na záver sa prítomným poďakovala riaditeľka Domu Matice slovenskej Zlatica Halková. Slová vďaky patrili všetkým organizátorom, hosťom, účinkujúcim, jednoducho všetkým tým, ktorí si našli čas, aby si spolu s nami uctili pamiatku tohto nášho skromného, no činmi veľkého rodáka.
Tatiana Tomková
Dom Matice slovenskej v Rožňave
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.