Druhá svetová vojna už päť rokov zúrila v plnej sile v celej Európe i v Japonsku, na zemi, na mori i vo vzduchu, ale tí, ktorí ju rozpútali, viditeľne strácali dych. Miliónové armády fašistického Nemecka a jeho spojencov boli zdecimované, mali obrovské straty a už sa len bránili a ustupovali. Sovietska Červená armáda a armády západných spojencov – Anglicka, USA, Francúzska a ich spojencov porážali Nemcov, víťazne postupovali na všetkých frontoch a oslobodzovali európske štáty spod nacistickej okupácie. „Smrť fašizmu!“ a „Hitler kaput!“ boli heslami dňa. Celé ľudstvo malo už dosť vojnových hrôz. I občania Slovenska túžili prispieť ku porážke fašizmu a vybojovať si národnú slobodu, preto s bojovým oduševnením prijali 29. augusta 1944 rozhlasovú výzvu z Banskej Bystrice od povstaleckej vlády zapojiť sa do SNP so zbraňou v ruke.
Vo všetkých obciach dobšinského okresu bolo od začiatku septembra 1944 neobyčajne rušno. Bola vyhlásená mobilizácia. Na revolučných národných výboroch pracovali mobilizačné komisie. Všetci mladí chlapi, ktorí mali odslúženú povinnú vojenskú službu boli povolaní do boja. Niektorí v miestnych priestoroch, kde boj organizovali a viedli domáci a sovietski partizánski velitelia a dôstojníci I. čsl. armády. Iní odchádzali do Brezna a do Banskej Bystrice, kde bolo centrum povstania. Bolo veľa nadšenia, ale aj plaču a lúčenia. Rodičia, manželky, deti, ostávali doma v neistote. Všade bola chudoba a ako vo vojne, veľký nedostatok tovaru, najmä potravín, obuvi, šatstva. Ešte dobre, že bolo domáce plátno konopné, ľanové, ovčia vlna, súkno, pamuk, krosná. Hlavnou potravou boli zemiaky, ktoré si každý dopestoval. K tomu aj dačo zrna na domáci čierny chlieb. Najlepším zásobovateľom bola kravička, ktorá nechýbala v žiadnej domácnosti.
Najhoršie bolo, že od Bratislavy a západného Slovenska sa rútili na rýchle potlačenie nášho národného povstania dobre vyzbrojené divízie nemeckej armády s tankami, delami a lietadlami. Nemci nemohli dopustiť taký rozsiahly odboj vo svojom tyle za hlavnými frontovými bojiskami.
V takej vojnovej situácii som sa dobrovoľne prihlásil do odboja, hoci do osemnástky mi ešte chýbalo zopár mesiacov. Spolu s početnou skupinou narukovaných polomských chlapcov sme sa 13. septembra 1944 dostali cez roštársky kopec do Slavošoviec, kde sme prenocovali a na druhý deň nás i s dôstojníkmi vo veľkom počte previezli nákladnými autami cez Kopráš a Lubeník do sústredeného povstaleckého deja v obci Hiadeľ pri Banskej Bystrici. Tu bolo veľké zoskupenie partizánskych oddielov a skupín, kde nás roztriedili do menších celkov podľa druhov zbraní a schopností. Ja som bol v skupine, kde bol veliteľom sovietsky dôstojník Ivan Titovskij. On sa postaral o náš výstroj a výzbroj, stravovanie, poriadok, prísnu partizánsku disciplínu a odpočinok.
Hlavným náčelníkom všetkých partizánskych oddielov bol hrdinský kapitán Jegorov. Týždeň sme boli precvičovaní a inštruovaní na bojové zbrane, muníciu, diverznú činnosť a prácu s výbušninami a na partizánsky režim života. Po skončení výcviku nás prepravili na Staré Hory do osady Richtárová, kde našu skupinu ešte dôslednejšie pripravili na diverznú činnosť. Tu sme sa už dostávali aj do priamych bojov s nemeckými vojskami, do ktorých nás nasadzovali naši velitelia podľa situácie. Najtuhšie a najväčšie boje sme zviedli pri obci Nemecká, kde padlo 30 našich bojovníkov. Ďalší ťažký boj sme zviedli pri obci Horná Lehota, kde naše postavenia Nemci bombardovali lietadlami, takže i tu sme utrpeli značné straty. Môžem však povedať, že ani guľky z našich automatov sa nevyhýbali nemeckým okupantom.
Nemci postupne obsadzovali stále väčšie priestory povstaleckého územia, pričom operovali s ťažkou vojenskou technikou na čele s tankami. Takej presile sa nedalo odolať. Dostali sme príkaz z doterajšieho postavenia v Hornej Lehote ustúpiť a cez obec Motyčky sme po viacerých dňoch prešli cez lesy na Prašivú v časti Nízkych Tatier. Sem sa Nemci na nás neodvážili.
Naša bojová činnosť však neochabla. Boli sme dobre informovaní občanmi podhorských dedín o postaveniach a pohybe Nemcov, takže sme im často narobili veľké škody na životoch a ešte väčšie materiálne škody diverznými prepadmi. Od začiatku novembra sa počasie prudko zhoršovalo. Hoci nám dobrí ľudia z najbližších dedín vďačne pomáhali najmä potravinami, šatstvom a obuvou, ťažko sme tieto časy prežívali. Z toho dôvodu nám veliteľ dal súhlas, že kto pozná lesy a má nádej dostať sa k svojim domov, nech mu Boh pomáha! I my, malá skupina rodákov sme si trúfli. So slzami sme sa rozlúčili s bojovými kamarátmi a zaželali si šťastné stretnutie po vojne. Prepadla nás túžba po domove a dobrá myšlienka: veď Rejdovské vrchy nie sú až tak ďaleko a odtiaľ cez Kobeliarovo trafíme do Polomy aj bez okuliarov. A chvalabohu podarilo sa to 26. novembra
Ing. Norbert Lacko
{gallery}obsah/kobeliarovo{/gallery}
{jcomments on}
































V Kobeliarove žije už len jeden priamy účastník boja za národné oslobodenie pán Ján Hlaváč - Fakľa. V júni (5.6.) t.r. sa dožil 95 rokov. Ešte i teraz je predsedom základnej organizácie SZPB v Kobeliarove, kde pracuje v prospech SZPB 12 členov. Aj vo svojich deväťdesiatich piatich rokoch rád sa podelí o spomienky, udalosti, ktoré sa odohrali v Liptovskom Mikuláši a širšom okolí, kde ako vojak bojoval zo zbraňou v ruke. Obzvlášť sprítomňuje činnosť ľudí, ktorí tvorili súčasť SNP i ťažko získavanú slobodu, najmladšej generácii. Všetkým odkazuje: „Vážte si život, ľudí, svet bez vojen. Vojna je utrpením, skazou. Len v mieri je možné žiť slobodne a šťastne.“ Ako priamy účastník boja za
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-