Pavol Jozef Šafárik po otcovi zdedil vysokú štíhlu postavu. Medzi jeho súrodencami bol väčší vekový rozdiel. Brat Ján ho podporoval vo vedeckých úsiliach, so sestrou Máriou ho spájala telesná a duševná podobnosť, vzájomné porozumenie, rovnaká povaha. Otec sa po smrti manželky aj proti vôli svojich detí oženil s vdovou Rozáliou Lovčánkovou, rod. Drábovou z Jelšavy (1768-1855), ktorá mu priviedla dve deti z prvého manželstva - dcéru Rozinu a syna Pavla.
Svet Šafárikovho detstva bol pestrý. Rád sa túlal v prírode, lovil raky, zbieral lesné plody, priúčal sa cigánskej reči. Prvé vzdelanie dostal v rodičovskom dome. Prekypoval čitateľskou vášňou, naučil sa český a latinský jazyk. V škole ho učil slovenský učiteľ Ján Droschel a doma okrem otca aj obaja starší bratia. Doma sa rozhodlo, že pôjde študovať, ako sa vtedy vravelo, dali ho na učený stav. Na jeseň roku 1805 sa rozlúčil s rodiskom a odišiel študovať na rožňavské nižšie evanjelické latinské gymnázium. Študoval tzv. donát, gramatiku a syntax, t. j. učil sa základy humanitných a prírodovedných predmetov a cvičil sa v jazykoch - latinčine, maďarčine a v nemčine. Riaditeľom školy bol vzdelaný muž Ondrej Farkaš, ale učil ho Michal Šarkányi, ktorého syn Pavol sa oženil so Šafárikovou sestrou Máriou. Samozrejme, že štúdium ukončil s výborným prospechom. Ďalej pokračoval na vyššom evanjelickom gymnáziu v Dobšinej. Profesorom mu bol Ondrej Madarász, u ktorého získal pevné základy z rétoriky a poetiky. Vyučovalo sa po latinsky, ale spoločenskou rečou bola nemčina. Z Dobšinej odchádzal ako najvýbornejší žiak, ovládajúci okrem rodného jazyka aj jazyk latinský, maďarský, nemecký a český.
Za ďalšie štyri roky skončil päťročný kurz lýcea v Kežmarku, kde si osvojil aj základy antického a súdobého básnictva a už aj sám písal básne. Do Jeny v roku 1815 už odchádzal ako uznávaný slovenský a český básnik. Zapísal sa na teologickú fakultu, pretože štúdium teológie bolo podporované ročným štipendiom 100 zlatých. Navštevoval však aj jazykovedné, historické, prírodovedné prednášky a semináre a zároveň pokračoval v publicistike. Sústredil sa na tri okruhy problémov: na zbieranie ľudových piesní, na otázky prozódie (náuka o zvukovej stránke, o prízvuku a o verši) a na spracovanie jazykových a literárnych dejín slovanských národov. Po ukončení štúdií sa vrátil do Kobeliarova. Bol to jeho posledný pobyt v rodisku, do ktorého sa už nikdy v živote nevrátil.
Po prázdninách prijal miesto súkromného vychovávateľa syna oravského podžupana Ladislava Kubínyiho v Bratislave s úmyslom intenzívne sa venovať vedeckej práci. Počas dvojročného účinkovania v Bratislave dostal niekoľko ponúk na kazateľské alebo učiteľské miesto. Prijal miesto riaditeľa a profesora pravoslávneho gymnázia v Novom Sade v Srbsku.
Pred odchodom k južným Slovanom mu v Jene udelili doktorát filozofie a slobodných umení. Onedlho, v júni 1822 sa oženil s 19 ročnou Júliou Ambrózyovou (1803-1876). Jej otec pochádzal z Paludze v okrese Liptovský Mikuláš a matka z Jasenovej na Orave. V Novom Sade sa im narodilo päť detí: Ľudmila, Milena, Mladen Svätopluk (umrel v útlom veku), Vojtech a Božena a v Prahe ďalších šesť detí: dvojičky Jaroslav a Bohuslav (umrel) Jaromír I. a II. (obaja umreli v detskom veku), Vladislav a naostatok Bohdan, ktorý tiež umrel mladý. Z 11 detí ostali nažive traja synovia: Vojtech, Jaroslav, Vladimír a jediná dcéra Božena. Stále túžil po návrate domov, a tak sa v apríli 1832 presťahovali do Prahy, kde vlastne prežil tri desiatky rokov plodného života. Ale značné rodinné starosti a finančné problémy pretrvávali. Na sklonku života ho často prepadal strach, depresie, prenasledovali ho choroby. V rokoch 1860-1861 chradol. 14. mája 1860 ho postihla náhla mozgová príhoda, ktorá zanechala ďalšie stopy na jeho zdraví a v stredu 26. júna 1861 o pol jednej odpoludnia dotĺklo jeho srdce. Šafárikov pohreb bol veľmi dôstojný. Pochovávali ho v podvečer o šiestej hodine, deň bol pochmúrny, pršalo. Akoby nielen ľudia, ale aj príroda ronila slzy a mohutný sprievod sa lúčil s veľkým učencom, Slovákom a Slovanom.
Z jeho detí, ktoré ostali nažive, otca nik nenasledoval.
Dcéra Božena sa vydala za Jozefa Jirečka, literárneho historika a českého politika, syn Vojtech vyštudoval chémiu a stal sa význačným chemikom a profesorom na pražskej technike, syn Jaroslav ukončil medicínu na pražskej univerzite a po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na Jozefínskej akadémii vo Viedni. Syn Vladislav robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil, odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku, tam bol aj ranený, neskôr po štúdiách vstúpil do služieb štátneho knižného skladu. V jeho šľapajach šiel jedine synovec dr. Janko Šafárik, profesor histórie v Belehrade. Pavlovi Jozefovi Šafárikovi sa dostali za života mnohé pocty, uznania a čestné členstvá v učených spoločnostiach: bol nositeľom rakúskeho rytierskeho radu, pruského radu za zásluhy, ruského radu sv. Anny, členom akadémie vied vo Viedni, akadémie v Petrohrade, Berlíne a Mníchove, učených spoločností v Göttingene, Jene, Krakove a Zhorelci, zemepisnej spoločnosti v Petrohrade, archeologickej spoločnosti v Odese, holandskej literárnej spoločnosti v Leydene, historickej spoločnosti v Korutansku, bol čestným členom Múzea Českého kráľovstva, členom dejepisnej spoločnosti v Záhrebe a sekcie štatistických dejín v Brne, členom charkovskej univerzity a estónskej učenej spoločnosti v Dorpate, čestným členom pražskej filozofickej fakulty a čestným občanom mesta Prahy.
Vedecká činnosť Pavla Jozefa Šafárika sa prejavila aj v jeho bohatej publikačnej činnosti. Napísal veľa štúdií, pojednaní, statí, mnohé z nich vyšli knižne, napríklad vedecké práce: Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pešť) - (Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí - obrovská encyklopedická kniha, prvý pokus o akúsi systematickú správu o slovanských jazykoch ako celku), Slovanské starožitnosti (1837+1865, Praha), Slovanský národopis (1842, 2 vydania, Praha), Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitizmus (O pôvode a vlasti hlaholského písma), 1858; zbierky ľudovej poézie a piesní: Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1-2 (Pešť 1823-1827), Národnie zpiewanky - Pisne swetské Slowáků v Uhrách, spolu s Jánom Kollárom (1834-1835, Buda); básnické zbierky: Ode festiva (1814), Tatranská múza s lyrou slovanskou (1814); a mnohé ďalšie.
Literárny vedec a historik Miloš Kovačka charakterizoval činnosť a význam Pavla Jozefa Šafárika takto: „V slovenskej vede a kultúre predstavuje Pavol Jozef Šafárik veľmi dôležitú kapitolu.
Ako básnik, folklorista, ako teoretik verša, ako inšpirátor obnovy a novej vývinovej etapy literárneho a kultúrneho života, ako vedec – literárny a kultúrny historik, ako jazykovedec a bádateľ v oblasti etnogenézy Slovanov, ako znalec slovanských starožitností a slovanského národopisu, ako jeden zo zakladateľov slavistiky a predstaviteľ slovanského obrodenia, ako osobnosť konajúca na báze humanizmu, demokratizmu a rovnoprávnych vzťahov slovanských národov, ale i ako knihovník a bibliograf, ako budovateľ gymnaziálnej knižnice v Novom Sade a Univerzitnej knižnice v Prahe, ako jeden z tvorcov hlavných vývinových línií slovanského a slovenského života v 19. storočí. V šafárikovskej slovanskej i slovenskej kapitole zohráva veľmi dôležitú rolu i jeho mravný odkaz, ktorý sa utváral a osvedčil v zápasoch o vedecké poznanie, korektnosť, o objektívnosť znalostí, a ktorý sa prejavil v serióznej kritike a osobitne v autokritike – v schopnosti priznať vedecký omyl, nesprávnu premisu, chybne vedenú cestu k zisteniu pravdy.
To všetko boli a sú zreteľné dôvody na to, aby sa P. J. Šafárikovi ako vynikajúcej osobnosti slovenského a slovanského, v neposlednom rade európskeho života venovala osobitná pozornosť.”
10. máj 2010
{jcomments on}


































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-