obce Čamovce pri Fiľakove a neskôr v roku 1925 do osady Durenda – dnes súčasť Čierneho Potoka. V tomto období sa na bírešský majetok prisťahovalo celkom 12 rodín a na neďaleký Hodoš ďalších 11 rodín. Takmer všetky rodiny pochádzali z Podpoľania.
Školu začal navštevovať v Hodejove v roku 1927, neskôr po otvorení školy v Čiernom Potoku. Po ukončení základnej školy v rokoch 1932-1938 navštevoval reálne gymnázium v Rimavskej Sobote.
Po Viedenskej arbitráži (dohoda fašistického Nemecka, Talianska a Horthyho Maďarska) 2. novembra 1938, bolo Slovenskému štátu uložené „ultimátum“ v dobe od 5. do 10. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku vytýčené územie. Maďarskí fašisti zrušili všetky nemaďarské školy a zaviedli jediný úradný jazyk - maďarčinu. Mladý Imrich, ktorý bol už dostatočne zorientovaný v dianí a politických súvislostiach, jednak z obavy pred perzekúciou nyilasiovcov, jednak možnosti povolania do horthyho armády so súhlasom rodičov po takmer roku od zatvorenia škôl odišiel ilegálne na Slovensko ku starým rodičom do Hriňovej. Z ich podporou dokončil štúdium na Gymnáziu v Tisovci, ktoré navštevoval od roku 1939 a ukončil v roku 1941.
Po skončení gymnázia ako čerstvý maturant bol povolaný do vojenskej služby v Slovenskej armáde v Levoči a následne ako príslušník zaisťovacej divízie Slovenskej armády odoslaný po boku fašistického Nemecka na východný front v oblasti Bieloruska. Nebol jediným vojakom Slovenskej armády, ktorý z duše nemal záujem bojovať proti bratskému slovanskému národu, a tak využil možnosť a prihlásil sa spolu s ďalšími vojakmi na štúdium do vojenskej akadémie v Bratislave. V tom čase - po rozpade ČSR - Slovenská armáda pociťovala akútny nedostatok dôstojníkov.
Po úspešnom vyradení po absolvovaní vojenskej akadémie koncom mája 1944 bol opäť odvelený s rotou záložníkov do oblasti Baligrodu na rieke San na výkon opevňovacích prác na východný front. Po dvoch mesiacoch boli premiestnení do Šarbova vo Východných Karpatoch. Po vyhlásení SNP a odzbrojení dvoch východoslovenských divízií fašistami, ako veliteľ roty odmietol ďalej bojovať po boku fašistov a po strastiplnom 13 nocí trvajúcom presune pešo sa dostal so svojimi vojakmi nad Zvolen na povstalecké územie.
Dňa 26.9.1944 už bol ako veliteľ roty odvelený do obranných bojov povstaleckej armády v priestore Dolné Hámre – Sandrik – Hodruša a po ústupe pri Hronskej Dúbrave.
Počas silného útoku fašistov niekoľko jeho vojakov padlo v boji. Preto sám zaľahol k obsluhe guľometu a vtedy bol dňa 10.10.1944 ťažko ranený. Pre následky zranenia (poranenie hrudníka s prelomením ľavej kľúčnej kosti, dolnej čeľuste a strata ľavého oka) bol letecky z Troch Dubov (dnes Sliač) transportovaný do Poľnej nemocnice 1. Ukrajinského frontu pod velením maršála Koneva do Ľvova.
Po vyliečení vo februári 1945 bol zaradený už k I. Československému armádnemu zboru v ZSSR, ktorého jednotky bojovali už v okolí Popradu. Tu bol zaradený do výcvikového strediska pre nováčikov v Levoči.
Po skončení 2. svetovej vojny bol vyslaný z Košíc do vojenského telovýchovného kurzu v Prahe. Po jeho absolvovaní bol ustanovený ministrom národnej obrany do funkcie náčelníka telesnej prípravy divízie v Košiciach. Od tejto doby zastával funkcie v Československej armáde v oblasti telovýchovy na rôznych postoch.
V roku 1955 začal diaľkové štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium ukončil v roku 1960 na rovnakom inštitúte - na Univerzite Komenského v Bratislave.
V rokoch 1961 až 1967 vykonával funkciu náčelníka katedry telesnej výchovy na vyššom vojenskom učilišti kpt. Otakara Jaroša a od roku 1973 do 1976 náčelníka katedry telesnej výchovy na Vysokej vojenskej škole pozemného vojska gen. L. Svobodu vo Vyškove. Medzi týmito dvomi pôsobeniami robil v rokoch 1968 – 1972 veliteľa Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica. Od 1.8.1976 ukončil aktívnu vojenskú činnosť a po 35 rokoch v armáde bol daný do výslužby.
Zosnulý generál Imrich Gibala bol všestranne talentovaný a vzdelaný muž. Ovládal svetové jazyky (francúzštinu, angličtinu, ruštinu). V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, hrával za Hodejov aktívne futbal. Rekreačne sa venoval atletike, lyžovaniu. Jeho najväčšou záľubou bola poézia a próza. Vydal celkom sedem zbierok básní a poviedok pod pseudonymom „I. G. Čiernopotocký“. V zbierke z roku 2006 „Plod veľkej lásky, veľkej nenávisti“, venovanej výročiu SNP, venoval niekoľko básní svojej mladosti v Čiernom Potoku, tragédii tejto obce a obyvateľov počas okupácie Maďarskom, obetiam maďarských fašistov z obce a okolitých osád, úcte a odkazu bojovníkov proti fašizmu nasledujúcim generáciám, radosti zo slobody.
Za svoju protifašistickú odbojovú činnosť je nositeľom celého radu československých, slovenských a zahraničných vyznamenaní.
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, obyvatelia obce Čierny Potok aj touto cestou vyjadrujú hlbokú sústrasť pri úmrtí brigádneho generála Mgr. Imricha Gibalu, človeka s otvoreným, statočným srdcom, čistým charakterom, vlastenca, ktorého život a postoje v ňom sú naším vzorom. Česť jeho pamiatke!
JUDr. Jozef PUPALA,
predseda ZO SZPB Čierny Potok

































Nedeľa 25. marca 2012 bola krásnym dňom. Väčšina z nás pracovala v záhradách a plnými dúškami čerpala čerstvý vzduch a energiu z príjemného slniečka. No nie pre každého bola nedeľa krásna. Smutnou bola najmä pre rodinu Imricha Gibalu v Banskej Bystrici. Ráno o 9.00 hodine dotĺklo srdce statočného človeka, brigádneho generála vo výslužbe Mgr. Imricha GIBALU. Navždy nás opustil človek, ktorý časť svojho života, najmä dospievajúceho veku, prežil v našej dedinke – Čierny Potok na Gemeri. Narodil sa 31. októbra 1920 v Hriňovej ako jedno z 9 detí rodičov Márie a Juraja Gibalovcov. Keď mal mladý Imriško takmer 3 roky rodičia sa presťahovali v roku
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-