Dnes, hoci 3,5 km dlhá obec, má iba 147 obyvateľov.
Spočiatku bývali v takzvaných „bírešských domoch“. Jedna rodina obývala kuchyňu, chodbu a komoru. Celkom boli štyri takéto objekty. Okrem toho mal samostatný dom učiteľ (v kuchyni sa vyučovalo) a nemanželskí potomkovia zemana. V jednom takomto komplexe bývalo až 5-6 rodín. Rodiny boli obdarené pokolením od 5 detí až po 9-11. Novoosadníci obdržali od štátu tzv. „prídeli“, pozemky po kráľovskej korune, alebo grófske pozemky.
Obživu si obstarávali samopestovaním a chovom domácich zvierat. Prilepšovali si pestovaním tabaku, ktorý saz poľnohospodárskych plodín vyplácal pestovať naviac. Zlom v živote osád nastal po Viedenskej arbitráži 1938. Z večera do rána boli zrušené slovenské školy a smelo sa hovoriť len maďarsky. Osoby, ktoré sa preriekli slovenským hovorom boli trestané, predvádzané na žandársku stanicu do Hodejova a doslova mučené. Nie nadarmo si za krátky čas získala prívlastok „mučiareň“.
Osobne si spomínam na hovory Š. H. z obce, ktorého nyllassiovci odvliekli len zato, že si počas spievania maďarskej hymny pred kostolom v Hodejove nesňal klobúk, hoci bol iba pred kostolom. Na druhý deň ho odvliekli do „mučiarne“ a po troch dňoch „vytĺkania panslavizmu“ sa domov vrátil s vytrhanými vlasmi a doslova ho nespoznala vlastná „mater“. Po príchode domov boli rodičia v poli, a tak sa dal kydať hnoj. Keď sa vrátili rodičia a súrodenci z poľa, vlastná matka sa naňho osopila “kto ste a čo tu robíte!?"
No najčiernejším dňom obce sa stal 4. november 1944. Presne na deň 16. výročia položenia základného kameňa na výstavbu školy odvliekli nyillassiovci z okolitých osád 15 mužov - panslávov. Po trojdennom mučení v Hodejove a v Jesenskom ich odovzdali v Štúrove gestapu. Boli odvlečení do koncentračného tábora v Dachau. Odtiaľ ich preradili do koncentračného tábora Flossenburg. Po skončení vojny sa z 15 mužov vrátili iba dvaja. Jeden z nich po dvoch týždňoch na následky väzenia zomrel.
Pozostalí po skončení vojny márne pátrali po svojich príbuzných, až po vyžiadaní o spolupátranie Medzinárodného červeného kríža im bolo oznámené, že z Dachau boli preradení do koncentračného tábora Flossenburg. Zásluhou členov Klubu generálov SR, ktorí navštívili tento koncentračný tábor v novembri 2015 a pri rokovaní s riaditeľom dnes múzea im bolo umožnené osadiť pamätnú dosku na stene budovy slovenským generálom Viestovi, Golianovi, Malárovi a Jurechovi, ktorí boli pravdepodobne zavraždení v tomto koncentcentračnom tábore, tu končia aj ich kroky.
Zásluhou predsedu ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefa Pupalu, ktorý oslovil výbor KLUBU GENERÁLOV SR o spoluprácu pri dokumentovaní pamiatky aj občanov osád tvoriacich dnes obec Čierny Potok, ktorí zahynuli v tom istom koncentračnom tábore.
Delegácia KG SR navštívila v marci 2016 spomínaný koncentračný tábor a so súhlasom riaditeľa tohto dnes múzea odobrali „prsť zeme so zámerom rozdeliť ju do symbolických urničiek a uložiť v rodiskách spomínaných gnerálov, resp. v ich pôsobisku. Jednu urničku s prsťou zeme dňa 4.8.2016 odovzdala delegácia KG SR v zložení genmjr. v. v. Ing. František Blanárik, predseda, genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek, podpredseda, generál v. v. JUDr. Tibor Gaplovský, tajomník a genpor. v. v. Pavel Honzek občanom obce Čierny Potok, pri príležitosti spomienkových osláv 72. výročia SNP pri pamätníku odvlečených občanov do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Pietneho aktu a odovzdania urny s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenburg sa zúčastnili vzácní hostia: Prvý tajomník vojenského pridelenca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pplk. Jevgenij Borisenko s manželkou a synom, predseda SZPB Ing. Pavol Sečkár, podpredseda SZPB, ktorý predniesol pri pamätníku príhovor k pietnej spomienkovej udalosti, Ing. Norbert Lacko, primátor mesta Poltár Pavol Gavalec a ďalší hostia.
Medzi vzácnych hostí patrili priami účastníci udalostí odvlečenia občanov Čierneho Potoka, člen ZO SZPB v Čiernom Potoku Štefan Kapec (ktorému odvliekli fašisti otecka). Predseda SZPB mu odovzdal „zlatú“ medailu M. R. Štefánika, plk. v. v. Ladislav Sládek, príslušník Červenej armády, ktorý ako príslušník Červenej armády 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála Malinovského sa zúčastnil oslobodzovania Rumunska, Maďarska a južného Slovenska, ktorému predseda KG SR gemjr. v. v. Ing. František Blanár odovzdal medailu generála Viesta, rovnakú medailu za KG SR odovzdal a predsedovi ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefovi Pupalovi.
Prezident Klubu priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline, akademický sochár Štefán Pelikán odovzdal cenu „UMENIE V SRDCI“ za dlhoročné organizovanie bezplatných odberov krvi, osobne 175 násobné darovanie krvi, a podporu a prípravy kultúrnno-spoločených podujatí propagujúcich odkaz SNP a protifašistického odboja v rámci celého Slovenska. Priamy účastník SNP pán Ing. Ján Debnár z Revúcej predniesol pri pamätníku báseň Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“. Celý program konferoval Mgr. Fedor Mikovič.
Výnimočnej spomienkovej akcie sa zúčastnili aj darcovia krvi, ktorí dopoludnia darovali krv v rámci XI. ročníka KVAPKY KRVI SNP, ktorú ZO SZPB v Čiernom Potoku organizuje ako jediná v SR a kladenia vencov sa zúčastnil aj personál NTS Banská Bystrica.
Ing. Veronika Rízova
členka ZO SZPB
v Čiernom Potoku
FOTOGALÉRIA Z PIETNEHO AKTU ODOVZDÁVANIA URNY V ČIERNOM POTOKU
[cincopa AYFAmq9tJWzn]

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-