Vrchári zo Stratenej a dolniaci z Kysaku si padli na Samelovej lúke do oka Doporučený
Napísal(a) Ladislav Malák
Neveľké územie osady Dobšinská Ľadová Jaskyňa, nachádzajúce sa iba pár kilometrov od miesta kde sa stretávajú chotáre Gemera, Horehronia a Spiša, oplýva viacerými prírodnými skvostami: svetoznámou ľadovou jaskyňou, prírodným útvarom Ostrá skala, národnou prírodnou rezerváciou Hnilecké jelšiny i peknou Samelovou lúkou, teraz, na začiatku jesene, s kobercom rozkvitnutej jesienky.
Táto horská osada patriaca pod obec Stratená bola na prelome tohtoročného leta a jesene výnimočná aj tým, že tu k domorodcom na tri dni pribudli ďalší ľudia, mocnejšie rozvoňala človečina: v jednom z penziónov na Samelovej lúke sa usadilo 18 žien speváckeho zboru
V peknej prírode speváčky chceli tiež osláviť vzácne životné jubileum svojej dirigentky, bývalej zbormajsterky v košickom Štátnom divadle Júlie Ráczovej. No a na dôvažok – ženy jej chceli poďakovať, že s nimi zotrvala už dlhých 20 rokov. Že viaceré naučila čítať noty, milovať zborový spev. Veď už vedia vyše 100 piesní. Od Otčenáša až po ich najobľúbenejšiu Aká si mi krásna.
Keď si pri krbe v hale penziónu jednu pesničku nôtili, prišiel gratulant z najvzácnejších – starosta Kysaku Ing. Ľubomír Krajňák. Vraj už mu nedalo, čo tú „jeho“ Kysačanku do Stratenej i Dobšinskej Ľadovej Jaskyne ťahá. Krásna príroda a milí hostitelia – dostal zborovú odpoveď. Len čo odznela, vo dverách sa objavila hostiteľka zboru, starostka Stratenej Mgr. Erika Oravcová. Rozpaky starostky a starostu z ich prvého stretnutia rýchlo pominuli a oslavy životného jubilea pani Ráczovej sa premenili na spontánne stretnutie spriaznených duší. Vrchárka Erika a dolniak Ľubomír si chvíľu ťažkali na nežičlivé časy pre samosprávu, no vzápätí začali spriadať nápady na možnú spoluprácu, pričom si v duchu želali zostať na svojich postoch aj po blížiacich sa komunálnych voľbách. Pochopiteľne, spevácky zbor Kysačanka by v tom partnerstve hral stále dôležitú úlohu.
Baliac sa domov, v tiesni rozlúčky so Samelovou lúkou, plnou rozkvitnutých jesienok – symbolov jesene, viaceré speváčky, sledujúc očami dobre naladenú dirigentku, mysleli na chvíľu, keď im pani Júlia, najmä kvôli veku, skôr, či neskôr, predsa len povie: „Končím...“ A Kysačanka bez pani Ráczovej by bola ako Samelova lúka pod Ostrou skalou bez jesienok...
„Ty si naša najvzácnejšia jesienka Julka,“ chcela vyriecť na adresu dirigentky zakladateľka spevokolu Ľudmila Čopová. Ale dajako sa jej v rozcítení zasekol hlas. A od Červenej Skaly prihrkotal do stanice motorový vlak, takže aj tak by ju nik nepočul.
10.9.2010
Ladislav Malák
Snímky: autor
{gallery}obsah/stratena{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.