Bolo v nej pozvanie na 29.10.2019 o 09.30 hodín do obce Jesenské na slávnostné podujatie organizované pri príležitosti udelenia čestného názvu ZŠS v Jesenskom na „Základná škola Janka Jesenského“.
Mal som šťastie, že trošku meškali aj hostia, tak som stihol začiatok, ktorého priebeh som sa snažil aj fotograficky zdokumentovať. Že bol o podujatie záujem, svedčila aj účasť „drobizgu“, ktorý ešte nemá potuchy, čo je to škola a kľudne si pred kinosálou driemal v kočíku, alebo netrpezlivo poskakoval.
Konnečne zhasli svetlá a na pódium vykročila dievčina a predniesla na úvod báseň od Janka Jesenského „HUMANITA“. (Myslím si, že by si ju mal aspoň raz prečítať každý žiak základnej, strednej a vysokej školy a najmä “slniečkári,“ ktorí tvrdia, že sú tolerantní, ale neuznávajú žiadny iný názor ako ten, čo je im vtĺkaný ich chlebodarcami.)
Šarmantné a vedomostne fundované konferencierky, bývalé žiačky ZŠS v Jesenskom, po úvodnej básni privítalí hostí a účastníkov slavnostnej akadémie.
Po piesni spevokolu ZŠ "Počúvajte teraz čo máme nového“, prispôsobenú slovom slávnostného aktu, sa účastníkom akadémie prihovorila riaditeľka ZŠ v Jesenskom pani Mgr. Alena Vontorčíková, ktorá privítala hostí: Ing. Mária Schrenkela, generálneho tajomníka služobného úradu MŠSVVaŠ SR, pani Mgr. Oľgu Búryovú, vedúcu odboru školstva Okresného úradu v Banskej Bystrici, starostu obce Jesenské Mgr. Gabriela Mihályia, prednostu Obecného úradu v Jesenskom Ing. Tibora Borbása, poslancov obecného zastupiteľstva v Jesenskom Ing. Jozefa Mitteru, bývalého šefredaktora Gemerských zvestí, a nášho „gestora“ JUDr. Jozefa Pupalu, nášho priaznivca a ďalších hostí, ktorí napomohli k udeleniu čestného názvu školy a všetkých, ktorí sa materiálne a organizačne pričinili o túto našu slávnostnú, historickú chvíľu.
Pani Vontorčíková o. i. podotkla, že Janko Jesenský bol veľký národovec, účastník 1. svetovej vojny, československý legionár, prvý župan Gemersko-Malohontskej župy, spisovateľ, po ktorom bola v roku 1948 po prvej územnej reorganizácii premenovaná obec Feledince na Jesenské.
Vo svojom vystúpení tiež zdôraznila, že pomenovaním čestného názvu na „Základná škola Janka Jesenského“, je veľký záväzok nielen pre obec Jesenské, ale v prvom rade pre pedagógov a žiakov tak, aby od tohto dňa prioritou školy bolo kvalitné vzdelanie, výchova k priamosti, hrdosti, zásadovosti žiakov a pedagógov a hrdosti na dedičstvo našich predkov, medzi ktorých v prvom rade patrí Janko Jesenský.
V závere svojho vystúpenia citovala Christine Gregoire, že „Vzdelanie sú základy, na ktorých staviame našu budúcnosť“ a poďakovala sa v prvom rade pánovi starostovi Mgr. Gabrielovi Mihályimu a poslancom Obecného zastupiteľstva za hlavný podiel na dosiahnutí dnešného cieľa.
Konferencierky vyzvali k príhovoru pána starostu Mgr. Gabriela Myhályia. Než vystúpil na pódium k mikrofónu, oznámili, že „dnešným dňom oficiálne Základná škola slovenská na ulici Mieru č. 154 v Jesenskom zaniká, pretože s hrdosťou oznamujeme, že nám bol zapožičaný čestný názov „ZÁKLADNÁ ŠKOLA JANKA JESENSKÉHO“.
Certifikát o čestnom pomenovaní odovzdal zástupca MŠVVaŠ SR Ing. Mario Schrenkel za asistencie pani Oľgy Búrryovej, pani riaditeľke Mgr. Alene Vontorčíkovej a starostovi obce Mgr. Gabrielovi Myhályimu.
V ďalšom programe konferencierky, členovia krúžku poézie a prózy predniesli od J. Jesenského poviedku „MEDICÍNA“. Folklórny súbor LIPKA, poetické divadlo zo Základnej školy prednesom a vystúpením prezentovali životopis a osudy Janka Jesenského.
Na záver slávnostnej akadémie všetci učinkujúci, hostia, ale aj obecenstvo si zaspievali hymnickú pieseň „NA KRÁĽOVEJ HOLI“.
Po skončení slávnostnej akadémie sa účastníci presunuli k priečeliu školy, kde bola slávnostne odhalená doska o pomenovaní ZŠ Janka Jesenského. Po odhalení dosky pozvala pani riaditeľka k prehliadke školských priestorov, kde bola výstava z histórie a úspechov žiakov školy.
Po prehliadke sa presunuli účastníci do školskej jedálne k slávnostnemu obedu a po ňom na recepciu starostu obce do Kultúrneho domu v Jesenskom.
Veríme, že aj tento krásny akt prispeje k utuženiu odkazu našich dejateľov a prispeje k duchovnému povzneseniu nielen pedagógov a rodičov, ale predovšetkým žiakov ZŠ Janka Jesenského.
Foto a príspevok:
JUDr. Jozef Pupala
(Príspevok venujem výročiu Svetového dňa študentstva (vyhláseného v roku 1941) ako pamiatky zavraždenia 9 pražských študentov nemeckými fašistami medzi nimi aj Slováka Mereka Frauwirtha) a ďalších 1222 študentov, doteraz identifikovaných obetí fašizmu.)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.