Jak k tomu došlo?
Ostravské gestapo se snažilo o přímé spojení konfidenta Miroslava Jaška s vedoucími představiteli I. Čs. partyzánského oddílu Jana Žižky, velitelem por. Jánem Ušiakem a náčelníkem štábu kpt. RA D. B. Murzinem. Proto byla zorganizovaná schůzka na 2. listopadu 1944 v prostoru u Čertova mlýna. V dopoledních hodinách 2. 11. 1944 se štáb připravoval na přijetí údajných zástupců ilegální komunistické organizace v Moravské Ostravě, s nimiž chtěli podrobněji dojednat otázky vzájemné spolupráce. Prostor zajišťovali osvědčení partyzáni Jozef Kavčiak, František Molo, Stanislav Koza a skupinka dalších partyzánů. Před jedenáctou hodinou na smluveném místě u Čertova mlýna čekali velitel por. Ján Ušiak, náčelník štábu kpt. RA D. B. Murzin, por. RA Vasil Nastěnko. Všechny cesty k Čertovu mlýnu byly obsazeny. Jan Dvořák který očekávané osoby znal, dostal příkaz, aby je vyhledal a přivedl. Po krátké chvíli s Dvořákem přicházeli: Bohumil Jakeš, krejčí z Velkých Karlovic, Josef Kubáň, číšník z hostince na Martiňáku a „zástupce komunistů" konfident Miroslav Jašek vyslaný gestapem Ostrava. Jeho úkolem bylo tentokrát navázat přímé spojení s vedoucími osobnostmi štábu.
Když se k místu schůzky přiblížili, ozvala se jim za zády střela.
Neočekávaně na ně narazila hlídka ZbV KDo z Holešova a zahájila palbu. Skupina s Dvořákem prchala ke Skalíkově louce, partyzáni kryti vlastní střelbou ustupovali do kopce. Raněni však byl do rukou Ušiak, do nohy Murzin, též Nastěnko a další partyzáni, od nepřítele se jim však podařilo odpoutat.
Ušiak s prostřelenými rukami, ukryl se v lesním porostu a když střelba utichla, doplížil se do turistického hostince na Martiňáku. Josef Kubáň, který rovněž unikl, ukryl Ušiaka u stařenky Macurové pod Martiňákem, kde ho přijali synové Jan, Jaroslav a Josef Macurovi.
Ušiak k Macurům přišel kolem 20. hodiny. Do domku pak přišel R. Kubáň s Janem Dvořákem. Josef Kubáň sháněl lékaře. Asi v 1.30 hodin, po půlnoci přijel s řeznickým autem k Macurovým Oldřich Machander s Karlem Winklerem a Ušiaka s Dvořákem dovezli do svého domku v Čeladné. Stalo se tak ráno 3. 11. 1944 – se čtvrtka na pátek. M. Jašek se na Martiňáku dozvěděl, kam byl Ušiak odvezen. Domluvil si schůzku s Dvořákem a nabídl se, že převeze Ušiaka do Ostravy.
Otylie Machandrová spomíná:
Ráno 3. listopadu 1944 požádal Dvořák manželku mého syna, aby mu vyžehlila oblek. Omlouval svou žádost tím, že někam pojede a musí proto slušně vypadat. Snacha mu oblek vyžehlila. Dvořák pak odešel, ale za chvíli se vrátil.
Já jsem nosila por. Ušiakovi do podkrovní světničky jídlo. Tehdy mi velitel Ušiak říkal: „ Maminko, o mně se neboj, já se živý do rukou Němců nesmím dostat i kdybych se měl zastřelit."
Najednou, ani jsme nevěděli jak, byl celý náš dům obklíčen. Němci. Vtrhli do stavení a začali mého manžela vyslýchat, koho doma má. Manžel zapíral. Hrozili, že jestli někde někoho najdou, tak všechny postřílí a stavení zapálí. Manžel musel chodit s nimi jako první. Musel jít také po schodech k podkrovní světničce. Němci v patách za ním. Před dveřmi světničky se manžel zastavil a volal: „ Je-li tam někdo, vyjděte ven!" Dobře věděl, že nahoře ve světnici leží raněný por. Ušiak a u něho je partyzán Dvořák. Manžel takřka nedomluvil. Skoro zároveň třeskla rána. Současně se otevřely dveře a s rukama nad hlavou vyšel ven Dvořák. Manžel vešel na rozkaz Němců dovnitř. Tam spatřil por. Ušiaka mrtvého. Pak musel jeho mrtvolu snést dolů. Velitel obkličovací jednotky vytáhl pistoli a střelil ještě por. Ušiaka do hlavy. Můj manžel a Dvořák byli zatím nuceni stát s rukama nad hlavou u zdi.
Dvořáka pak Němci naložili do auta a víckrát jsem ho neviděla. Ještě téhož dne zatkli mého syna, jeho spolupracovníka a oba je potom popravili."
Ján Ušiak byl uložen v márnici v Čeladné, v pondělí 6. listopadu 1944 ho několik neohrožených občanů pochovalo na Čeladenském hřbitově vedle márnice.
Poprava Oldřicha Machandra, řezníka z Čeladné a Karla Winklera, řeznického pomocníka byla veřejně vykonána 23. 11. 1944 v Čeladné na lípě u hlavní silnice směrem na Frýdlant n/O, poblíže statku Františka Krauta. Na prsa jednoho z nich byla pověšena tabulka s nápisem: "Pomáhal jsem banditům."
Václav Hýža
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).