Jak k tomu došlo?
Ostravské gestapo se snažilo o přímé spojení konfidenta Miroslava Jaška s vedoucími představiteli I. Čs. partyzánského oddílu Jana Žižky, velitelem por. Jánem Ušiakem a náčelníkem štábu kpt. RA D. B. Murzinem. Proto byla zorganizovaná schůzka na 2. listopadu 1944 v prostoru u Čertova mlýna. V dopoledních hodinách 2. 11. 1944 se štáb připravoval na přijetí údajných zástupců ilegální komunistické organizace v Moravské Ostravě, s nimiž chtěli podrobněji dojednat otázky vzájemné spolupráce. Prostor zajišťovali osvědčení partyzáni Jozef Kavčiak, František Molo, Stanislav Koza a skupinka dalších partyzánů. Před jedenáctou hodinou na smluveném místě u Čertova mlýna čekali velitel por. Ján Ušiak, náčelník štábu kpt. RA D. B. Murzin, por. RA Vasil Nastěnko. Všechny cesty k Čertovu mlýnu byly obsazeny. Jan Dvořák který očekávané osoby znal, dostal příkaz, aby je vyhledal a přivedl. Po krátké chvíli s Dvořákem přicházeli: Bohumil Jakeš, krejčí z Velkých Karlovic, Josef Kubáň, číšník z hostince na Martiňáku a „zástupce komunistů" konfident Miroslav Jašek vyslaný gestapem Ostrava. Jeho úkolem bylo tentokrát navázat přímé spojení s vedoucími osobnostmi štábu.
Když se k místu schůzky přiblížili, ozvala se jim za zády střela.
Neočekávaně na ně narazila hlídka ZbV KDo z Holešova a zahájila palbu. Skupina s Dvořákem prchala ke Skalíkově louce, partyzáni kryti vlastní střelbou ustupovali do kopce. Raněni však byl do rukou Ušiak, do nohy Murzin, též Nastěnko a další partyzáni, od nepřítele se jim však podařilo odpoutat.
Ušiak s prostřelenými rukami, ukryl se v lesním porostu a když střelba utichla, doplížil se do turistického hostince na Martiňáku. Josef Kubáň, který rovněž unikl, ukryl Ušiaka u stařenky Macurové pod Martiňákem, kde ho přijali synové Jan, Jaroslav a Josef Macurovi.
Ušiak k Macurům přišel kolem 20. hodiny. Do domku pak přišel R. Kubáň s Janem Dvořákem. Josef Kubáň sháněl lékaře. Asi v 1.30 hodin, po půlnoci přijel s řeznickým autem k Macurovým Oldřich Machander s Karlem Winklerem a Ušiaka s Dvořákem dovezli do svého domku v Čeladné. Stalo se tak ráno 3. 11. 1944 – se čtvrtka na pátek. M. Jašek se na Martiňáku dozvěděl, kam byl Ušiak odvezen. Domluvil si schůzku s Dvořákem a nabídl se, že převeze Ušiaka do Ostravy.
Otylie Machandrová spomíná:
Ráno 3. listopadu 1944 požádal Dvořák manželku mého syna, aby mu vyžehlila oblek. Omlouval svou žádost tím, že někam pojede a musí proto slušně vypadat. Snacha mu oblek vyžehlila. Dvořák pak odešel, ale za chvíli se vrátil.
Já jsem nosila por. Ušiakovi do podkrovní světničky jídlo. Tehdy mi velitel Ušiak říkal: „ Maminko, o mně se neboj, já se živý do rukou Němců nesmím dostat i kdybych se měl zastřelit."
Najednou, ani jsme nevěděli jak, byl celý náš dům obklíčen. Němci. Vtrhli do stavení a začali mého manžela vyslýchat, koho doma má. Manžel zapíral. Hrozili, že jestli někde někoho najdou, tak všechny postřílí a stavení zapálí. Manžel musel chodit s nimi jako první. Musel jít také po schodech k podkrovní světničce. Němci v patách za ním. Před dveřmi světničky se manžel zastavil a volal: „ Je-li tam někdo, vyjděte ven!" Dobře věděl, že nahoře ve světnici leží raněný por. Ušiak a u něho je partyzán Dvořák. Manžel takřka nedomluvil. Skoro zároveň třeskla rána. Současně se otevřely dveře a s rukama nad hlavou vyšel ven Dvořák. Manžel vešel na rozkaz Němců dovnitř. Tam spatřil por. Ušiaka mrtvého. Pak musel jeho mrtvolu snést dolů. Velitel obkličovací jednotky vytáhl pistoli a střelil ještě por. Ušiaka do hlavy. Můj manžel a Dvořák byli zatím nuceni stát s rukama nad hlavou u zdi.
Dvořáka pak Němci naložili do auta a víckrát jsem ho neviděla. Ještě téhož dne zatkli mého syna, jeho spolupracovníka a oba je potom popravili."
Ján Ušiak byl uložen v márnici v Čeladné, v pondělí 6. listopadu 1944 ho několik neohrožených občanů pochovalo na Čeladenském hřbitově vedle márnice.
Poprava Oldřicha Machandra, řezníka z Čeladné a Karla Winklera, řeznického pomocníka byla veřejně vykonána 23. 11. 1944 v Čeladné na lípě u hlavní silnice směrem na Frýdlant n/O, poblíže statku Františka Krauta. Na prsa jednoho z nich byla pověšena tabulka s nápisem: "Pomáhal jsem banditům."
Václav Hýža

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-