V tomto peknom a modernom zariadení som na podobnom podujatí bol už druhýkrát. Po obidva razy sa krstila nová zbierka básní Ivony Ďuričovej. Tentoraz už jej tretej knižôčky. Ako už u skúsenej autorky býva, aj teraz názov zbierky dáva šípiť, čím je naplnený jej obsah. Eromantické láskovníky. A keďže takéto láskovníky „žijú“ po celý rok, neváhala ich rozdeliť na jarné, letné, jesenné i zimné.
Autorka síce mala pred touto prezentáciou istú trému, ale na jej prednese nebolo nič také cítiť, čo by vyrušovalo poslucháča. Citlivý výber autorky básní z jej zbierky dal poslucháčovi tušiť, čo môže od knihy očakávať, na čo je vlastne po obsahovej i umeleckej stránke orientovaná. Lepšie ju pochopiť pomohla precíteným recitovaním i vlastným dokreslením obsahu básní, keď k nim dopovedala to, čo v básni cítiť, alebo čo bolo inšpiračnou pohnútkou k takejto tvorbe. Pravda, každý čitateľ si musí prežiť prečítané osobne, intímne a v príjemnom prostredí.
Knižku pekne dokresľujú názory známych slovenských spisovateľov, či básnikov, akými sú Ivan Kadlečík, či Miroslav Ďurinda, z ktorých prvý pridal svoje Bublinky a perličky. Sám sa v nich priznáva k zmyslu pojmov báseň a poézia. Preto tak rozumne vynikajú niektoré myšlienky o nich, ako napríklad „Chvíľka básne je krátka, ale večná,“ alebo: „Nevydáva sa človek hľadať báseň, báseň sa vydáva nájsť človeka. Poézia je poznávaním, nie citovým výlevom. Poézia je večná otázka, ktorej odpoveďou je zase len otázka rozširujúca a obohacujúca ľudské vedomie.“
Na cestu medzi čitateľov básnik Miro Ďurinda o autorke i jej novej tvorbe napísal: „O čom sú autorkine verše? O večnej básnickej téme – o láske a o tom čo s ňou súvisí, zmyselnosť nevynímajúc ani sa jej nevyhýbajúc.“ V závere svojich slov zdôrazňuje, že „Verše Ivony Ďuričovej nie sú zo „vzduchoprázdna“, kultivovaného čitateľa nemôžu nechať ľahostajným, nemôžu neprijať jej intelektuálny kredit vo vyslovenom, esteticky vycizelovanom, psychologicky i ľudsky vyselektovanom z takých špecifických oblastí v téme a motívoch, ktoré sú vlastné každému z nás.“
Sám som na vybraných básňach Ivony Ďuričovej vycítil, ako postúpila o pekný krok dopredu pri vyberaní tém, ale najmä v usporiadaní slov a myšlienok do umeleckejšej podoby tak, aby to pochopil každý čitateľ. Pravda podľa svojich predstáv i vlastnej vyspelosti.
Keď sa však vyslovila k autorke a jej zbierke pani Tatiana Hurová-Lenková, mal som príjemný pocit aj preto, že prispela do pekného rámca krstu ona sama, ako dcéra významného slovenského básnika Júliusa Lenku, ale aj preto, že mohla lepšie pochopiť tvorbu ženskej poetky a priateľky. Knižku veľmi ocenila a pochválila autorku za jej milé slovné hračky a iné poetické spojenia. Srdiečka, ktoré pri krste padali na fialový obal knižky Ivony Ďuričovej Eromantické láskovníky, jej zrejme pomôžu nájsť živnú pôdu medzi čitateľmi.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že okrem autorky sa na vydaní knižky podieľali aj Oksana Lukomska s „láskavými“ ilustráciami, Zdenka Nedomová s maľbou na obálke knižky, Katarína Ďuričová má zásluhu na designe a Marta Mikitová na gramatickej správnosti básní. Zbierku vydalo v roku 2011 vydavateľstvo SLNCE, Senec.
Na záver sa pripájam k želaniu tak, ako v svojom úvodnom slove do knižky napísala jej autorka: Čitateľom prajem, aby Eromantické láskovníky chutili, hoci napríklad – aj ako medovníky.“
Text i foto: Ondrej Doboš
Vybrané verše z knihy Ivony Ďuričovej (Yvon du Rich): Eromantické láskovníky
|
|
|
|
|
predsa/vzala si keď z prázdnoty teraz dáva
|
kontúrovacou ceruzkou na pery na pravom mieste už čoskoro |
z odlúpnutého náteru hlúbika tu hríby rašia z piesku slnko pripeká júl
|
|
|
|
|
|
vnútrajšok je tesný čistota je občas naivný výplod nôžky sa zoznamujú |
aj vinne mušky chcú na svet
|
lúče... stále bude dostatok vnímanie piatimi zmyslami slnko sa nevystavuje iba svieti
|
Fotogaléria z Podvečera so ženskou poéziou
{gallery}kultura/kniha/yvon{/gallery}
{jcomments on}

































Pozvanie na Podvečer ženskej poetiky a poézie do Informačného centra v Ivanke pri Dunaji, ktorý bol naplánovaný miestnou Úniou žien a knižnicou na stredu 23. novembra 2011 bolo pre mňa zaujímavé. Už len tým, že v ňom mala účinkovať aj Gemerčanka žijúca blízučko Bratislavy - v Ivanke, moja rodáčka z Rožňavského Bystrého pani Ivona Ďuričová. V novembri sa duša človeka potrebuje niečím osviežiť, pretože príroda i počasie nie sú momentálne akosi človeku naklonené. A je to jedno, či ženskej duši, alebo mužskej. Tak bol ilustrovaný i plagát na toto podujatie, akých sa v tejto obci poriada niekoľkokrát v roku. Do programu prispela i pani Mária Streicherová z Pezinka, ktorá v úvode večera zaujala publikum
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-