Ondrej NAGAJ sa narodil 21. februára 1940 v Ratkovskom Bystrom, časť Filier. Zmaturoval v Šafárikove (Tornaľa) a potom vyštudoval slovenčinu a ruštinu na FF UK v Bratislave. Dva roky učil na ukrajinskej ZŠ v Hostoviciach na ďalekom slovenskom Východe. V roku 1964 nastúpil ako stredoškolský profesor na SVŠ v Šafárikove a po piatich rokoch prešiel učiť na SPgŠ v Turčianskych Tepliciach, kde pôsobil do roku 1985. Po niekoľkoročnej redaktorskej práci v martinskom vydavateľstve Osveta sa vrátil k učiteľskému povolaniu v Turčianskych Tepliciach a v tomto meste žije dodnes. Pre nás je iste zaujímavé, že pôsobil aj ako profesor na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej.
Jubilanta sme s radosťou privítali na pôde mesta počas jeho dvojdňového pobytu v minulom týždni (24. – 26. septembra). Pán Nagaj venoval svoj čas stredoškolákom na besede o spisovateľskej tvorbe i večernému stretnutiu s verejnosťou v Múzeu PSG. Pricestoval spolu s manželkou Vierkou, s ktorou pre deti tvoria aj spoločne. Bezprostredným motívom pre návštevu v Revúcej v tomto čase bola účasť vo fotografickom projekte priateľa z Turčianskych Teplíc – fotografa, ochranára, estéta Gustáva Hegedüša.
Gustáv HEGEDÜŠ (*1941) žije a tvorí v Turčianskych Tepliciach. Dlhodobo pestovaný vzťah k prírode, turistike a lyžovaniu, spolu s rozvíjaním vlastného fotografického videnia, ho prirodzene priviedli na výtvarnú fotografickú scénu s námetmi spätými s ľuďmi a prírodnými živlami. Chodiac po horách a dolinách vníma krajinu všetkými zmyslami, vidí aj necitlivé lokálne i globálne zásahy človeka v nej. Výsledkom jeho aktívneho postoja ku prebiehajúcim klimatickým zmenám je nový umelecký projekt pod názvom „V lese“, s prizvaním básnika Ondreja Nagaja.
Výstavu fotografií V LESE sme sprístupnili v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej vernisážou za účasti asi štyroch desiatok ľudí. Prišli priaznivci kultúry z mesta i okolia, ale aj priatelia oboch protagonistov a nálada bola výborná počas oboch častí programu – pri vernisáži a následnej „priebežnej“ prehliadke výstavy, ako aj na „sedacom“ stretnutí pri dialógu so spisovateľom, rodákom a jubilantom (rozhovor s manželmi Nagajovcami veľmi príjemne viedla poetka - debutantka Martina Meriačová z Revúcej).
Pripomeňme ešte, že kurátorkou výstavy bola Janka Kolláriková, ktorá pricestovala pomôcť aj s inštaláciou výstavy, a že päticu mimoriadnych hostí mesta dopĺňala manželka fotografa pani Zuzana Hegedüšová. Ďakujeme im všetkým za návštevu i za šírenie dobrého mena nášho mesta na všetkých miestach ich pôsobenia.
Na záver vyberáme pár Nagajových veršov, ktoré by azda mohli byť jeho umeleckým i ľudským krédom...:
„Kým som ešte
na tejto strane rieky
a mám ruky
zo života prázdne,
rád by som sa,
rád podelil s niekým
so všetkým,
čo ostalo mi na dne.“
Juraj Genčanský
MsKS v Revúcej
foto: Martina Saganová
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-