vykrývač, ktorý im zabezpečí nielen „šťavu“ internetu, ale i kvalitný telefónny i mobilný a televízny signál. Potom verím, že bude môcť komunikovať aj on nielen so mnou, ale i so svojím synom, ktorý momentálne žije až v ďalekom Nórsku.
Ale aby som neodišiel od hlavnej myšlienky. Pán Malák sa nám donedávna predstavoval ako autor viacerých príhod z lesa, ale i obecných aktivít. Verše neboli stredobodom jeho záujmu. Zrejme ho k ich tvorbe posmeľuje životná situácia i túžba overiť si aj iné spôsoby ukladania myšlienok jednu za druhou. Napísal ich zrejme hodne, pretože mi prezradil, že chodí s nimi až do Košíc, kde mu ich pekne zviažu, aby mal na úrovni o nich prezentáciu. Či sa mu to darí, posúďte sami po prečítaní niekoľko vybraných z tých, ktoré mi poslal:
|
Milovať poéziu ...
Počúvam, človek, nechceš báseň, srdce ti po nej nebaží? Azda ťa zmáha iná vášeň a drahokam si nevážiš ...
Bez verša budeš pustý, prázdny, jak letná lúka bez kvetov, nebudeš voňať ako jazmín a mysľou pôjdeš zastretou ...
Bolesť ťa bude dvakrát bolieť – v srdci i veľmi na duši, čo iné ako zhynúť, zomrieť potme na chladnom vankúši.
Na tvojom hrobe epitaf ti ryjem do mramoru, klopem a chcem sa opýtať: Nechceš sa vrátiť k žitia stolu?
Och, básnik, veľmi túžim bozkávať múzu v teplej vyhni a tvojim veršom láske slúžiť, tak ma z tej chladnej jamy zdvihni.
Už v silu básne uverím, hotujem veľké vzkriesenie, dušu si lásku operím a srdcom spúšťam zvonenie:
Vráť sa zas, človek, k poézii, je vzácnou perlou v mori žitia, proti zlu budeš otužilý a dobrou mysľou rána vítať ...
Opátka 31.3.2012 |
Už o dva roky bonviván (dnes mám „iba“ 68 ...)
O dva roky som bonviván, lev domáceho salónu, s pôžitkom ľahnem na diván, ďaleko od stresu a zhonu ...
Vo fľaške sunar – lahoda, zápražka rumu bude v ňom, to pravá raňajková pohoda, desiata: cigár s banánom ...
K obedu si dám mleté mäso na moju zubnú protézu svetom mi bude v kartách eso, z krčmy ma večer privezú ...
Budem mať družku Rózku, Rózu, snáď bude nežná, či aj krutá? Ochoriem pri nej na sklerózu? Jej láska mi mozog sputá? ...
Vypýtam cumlík od ženy, a v telke zapnej sexi-pipky, plienka mi zvlhne vzrušením, keď sa tie babe trú jak rybky ...
V električke mi dá miesto dievčina – kráska pozemská, v dojatí za to gesto s by-passom srdce zaplesá ...
Do banky pôjdem taxíkom, vybielim svoje účty, heš!, dajte pokoj s charitou! Ja kamarátov si chcem uctiť ...
A na obelisk vyryť dám, čo moje srdce bije – káže: „Tu iba zdriemol bonviván, bránice štekliť stále vládze ...“
Opátka 7.4.2012 |
Brum, brum ... (humorne)
Vítajte v zrube bezzubého starca, čo chabie, no hrá sa na medveďa, vľúdneho slova chce byť darca a na zlo dobrým odpovedať.
Vše deťom hlávky domotáva, že s medveďmi je kamarát a v brlohu že s nimi spáva, môže z ich špajze medu brať.
Čo sa však starec ľahko neprizná, že lepšie s macom ako s ľuďmi, kým v človeku sa často nevyzná, /z diaľky/ je brumko celkom vľúdny.
Ten vetchý dedko – to som ja, bezzubý medveď v ľudskej koži, čo sa ho deti vôbec neboja, aj Jurko Špak /3/ ho na zem zloží ...
Opátka 19.9.2013 |
||
|
Čo sa to deje s ľudským srdcom?
Čo sa to deje s ľudským srdcom? Ten prameň lásky vysychá ... Už nie je svetu štedrým darcom, namiesto kvetu vetchá lodyha.
Na lúkach žitia krutý bolševník zadúša nežné margarétky, cynik dnes hlavný záhradník, čo ľudskej láske chystá klietky ...
Mamonu ošiaľ vládu preberá, už mnohých vábi ligot zlata, srdce im závisť zastiera, mať viac a viac a viac ich máta.
V komôrke srdca trôni zloba a v žilách čudne kolotá namiesto krvi chladná voda. Odpláva ňou aj ľudská dobrota?
Pre ratu, človek, spamätaj sa! Zabojuj s hydrou nelásky, za bozkom slnca obaracaj sa, utekaj od zlej priepasti ...
Opátka 8.10.2013 |
Už nerád vidím kalendár
Minula sa mi moja jar i leto strmhlav uletelo, už nerád vidím kalendár, tichšie je srdce, slabne telo.
Pokoru kladie k nohám jeseň, konáre bukov kývu mi farbistú vrúcnu, tichu pieseň, bolero nôtia listami ...
Viac polien kladiem do krbu, oziaba ma aj v lete, snáď ešte zdolám Ostrvu, čau, Tatry, v bielom odeté ...
Stačí mi byť aj pri Floriánke, pri starej jedli – pri mame, čo roky trôni na polianke, aj po mne ešte zostane.
Opátka 21.11.2013 |
Už veľa plotov medzi ľuďmi
Raz v noci sa mi prisnilo, že od susedov búram plot, v sekerke ostrí sa to iskrilo, padla aj bránka, kde mám vchod.
Tak, ako snívam, tak aj cítim: už veľa plotov medzi ľuďmi, stráca sa družnosť v našom žití a krok nás vedie smerom bludným.
Plot od susedov a ploty v srdci, vysoké, že nič nevidieť, usádza nám prázdno v hrsti, doma ste, ľudia, či ste preč?
Na fotobunku, veľký kľúč zavretá brána do pevnosti, vymknutý je aj slnka lúč, v tom dome nechcú žiadnych hostí ... ++ Plním si sen a búram plot, vysádzam kvety – dvor im svedčí, znamenie ľuďom, poďte, poď, na pohár vína, na kus reči... Opátka 28.3.2013 |

































Vitajte v zrube bezzubého starca,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-