
Peter Mirvaj sa narodil sa v roku 1944 v Čiernej Lehote. Jeho otec bol elektrikár, neskôr hlavný energetik v Slavošovských papierňach, kde pracovala aj jeho mama ako úradníčka. Napriek tomu, že vychodila iba meštianku, bola veľmi sčítaná, zanietená ochotnícka herečka a režisérka v divadelnom súbore Sama Chalupku v Čiernej Lehote, uznávaná aj v celoslovenskom meradle, o čom svedčí aj to, že sa jej meno dostalo i do Encyklopédie dramatických umení Slovenska. Práve ona priviedla svojho syna k literatúre. Tento vzťah sa u neho rozvíjal aj počas jeho školských rokov. Do školy chodil v Čiernej Lehote, v Slavošovciach (OSŠ), maturoval na Gymnáziu (SVŠ) v Rožňave v roku 1961. Potom študoval na pedagogickom inštitúte v Košiciach a štúdium zavŕšil na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. V roku 1964 začal učiť svoju aprobáciu (slovenský jazyk a dejepis) na Základnej škole v Jaklovciach v okrese Gelnica. Okrem pedagogickej práce publikoval aj v Učiteľských novinách, či v Historickej revue (Príjímacie skúšky – vyvrcholenie školskej práce (1984), Vyberte si z knižnice pedagogických čítaní (1995), Záhada kráľovninho oka. Portrét krásnej Nefriti (1996) a i.). Tu sa aj oženil, vybudoval dom a vychoval dve deti - syna Petra a dcéru Ninu. S výnimkou šiestich rokov, kedy pracoval na školskej správe v Spišskej Novej Vsi ako vedúci metodického oddelenia, celý svoj profesijný život strávil v Jaklovciach.
Básne píše od študentských čias. Postupne sa zbierali a ukladali do priečinka, aby v roku 2012 pričinením Divadelného súboru Jozefa Gregora Tajovského v Jaklovciach (ktorý tu od roku 1921 nepretržite funguje) vyšli knižne v básnickej zbierke „Z hĺbky duše...“ K jej obsahu a zameraniu Peter Mirvaj poznamenal: „Tie pochmúrnejšie vznikli od lanského leta, kedy vyvrcholili moje zdravotné problémy. Zdalo sa, že sa už z toho "nevylížem", tak som pociťoval potrebu rozlúčiť sa s najbližšími takouto formou.
Ale Prozreteľnosť chcela inšie, a tak som sa pozbieral a ešte fungujem...“Viac vyslovil v príhovore k svojej básnickej zbierke:
„Život je v konečnom dôsledku veľmi krátky. Ubehne ako voda medzi prstami. Ani sa nenazdáme a je tu čas zamyslieť sa nad životom, urobiť súvahu, bilancovať. Každý z nás túži zanechať po sebe nejaké posolstvo. Ono môže byť vo forme výsledkov celoživotnej práce, v potomstve, hmotných statkoch, ale aj v duchovnom odkaze.
Mojou celoživotnou záľubou bola literatúra vo všetkých jej podobách. Napĺňala ma tak, ako napĺňa priezračná voda čerstvo vykopanú studňu, ako napĺňa spev vtákov jarnú prírodu, ako napĺňa ticho lesnú húštinu...
K literatúre ma priviedla moja matka, ktorej som za to nekonečne vďačný. Môj vzťah k literatúre sa prehlboval prostredníctvom štúdia učiteľského remesla. Mojím básnickým otcom bol Miroslav Válek, krstným otcom Milan Rúfus. Obaja sú už ne pravde Božej, ale ich odkaz vo mne stále rezonuje.
Samozrejme, moje výtvory nesiahajú týmto velikánom slovenskej literatúry ani po členky. Napriek tomu ma hreje myšlienka a túžba podeliť sa so svojou záľubou a jej výsledkami aj s inými ľuďmi, ktorým je blízka táto oblasť ľudskej činnosti.
Preto som prijal ponuku priateľov z Ochotníckeho súboru Jozefa Gregora Tajovského, ktorý ma v tomto smere oslovili. Veľmi srdečne im za to ďakujem.Moja vďaka patrí aj ľuďom, ktorí pomohli uskutočniť tento zámer po materiálnej stránke a poskytli realizátorom nezištnú pomoc.
Ďakujem aj všetkým tunajším ľuďom, ktorí mi vytvorili podnetné prostredie, vhodné na rozvíjanie mojich zámerov, a vďaka ktorému tu žijem svoj pokojný život...“
Ponúkame niekoľko básní zo zbierky Z hĺbky duše... a prajeme vám pri ich čítaní pekné chvíle.
M.M.
Učiteľom
|
Dieťa je vskutku krásna nádoba, |
|
Dieťa vie byť i taká nádoba, |
|
|
|
|
|
Dotyky múzy Pred vstupom do chrámu Tálie tej božskej múzy, ktorá čaká zamatovej krásy, nádhery Zastav sa, skloň ticho hlavu, Rozprestri krídla svojej duše Chráň v sebe dotyk tejto krásy, |
|
Na rozlúčku Bola si ako nežná víla, Tak teda zbohom, krásna pani! Tak teda, adieu, smutná dáma, Neboj sa, mňa tu nezaveje, Keď na odchod ti chýba sila,
|
Zima
|
|
|
Naváľa múry snehu. |
|
Mráz zamkne riekam ústa. |
{jcomments on}
































S potešením môžeme konštatovať, že stránka Maj Gemer sa postupne rozrastá nielen o návštevníkov a čitateľov, ale aj o ďalších zaujímavých prispievateľov. Jedným z nich je aj Peter Mirvaj, rodák z Čiernej Lehoty, ktorý, aj keď ho osud zavial do susedného okresu Gelnica, ani po rokoch Gemerčanom a Čiernolehoťanom neprestal byť. Svedčia o tom aj jeho viaceré literárne návraty do rodného kraja. Čitatelia mali možnosť spoznať jeho „Lehotské balady“, ktoré zozbieral v svojej rodnej obci
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.