vedeli, tak to bolo aj na tri, štyri dni. O Rudovi rozprávali aj to, ako má dom pekne zariadený. Bol to prvý Cigáň, ktorý v tom čase mal luster v izbe. A o tom lustri vám chcem práve napísať, ako sa k nemu dostal. Lebo toľko peňazí nemal, aby si ho kúpil. Stalo sa jednej noci, keď už všetci spali, že im zrazu začal niekto búchať na okno. „Vstávaj Rudy,“ volal hadži, „treba ísť k pánom hrať. Poslali ma za tebou. A zober si so sebou niekoho, koho chceš, len sa ponáhľaj. Už ťa čakajú. Ja už idem a ty príď aj s tým druhým.“ Rudy rýchlo vstal, obliekol sa, zavolal si cimbalistu a ponáhľali sa k pánovi. Keď vstúpili do miestnosti, Rudy si všimol, že sú tam tí najbohatší páni z celej doliny. Už mali všetci vypité. Keď páni videli, že prišli hudobníci, veľmi sa potešili. Pán gróf išiel k Rudovi a povedal mu: „Zaplatím ti, koľko budeš pýtať, neboj sa. To ti sľubujem ja!“ A bil sa pritom do pŕs. Jeden z tých pánov povedal: „Nesľubuj, ale sa ho opýtaj, čo za to chce. Aby vedel, za čo bude hrať.“ Rudovi, len čo vstúpil do domu, padol do oka luster. Veľmi sa mu zapáčil.
„No povedz Rudy, čo za to?“
„Môj hrdý pán, keď vám poviem, budete sa hnevať.“
„Nie Rudy, nebudem sa hnevať. Keď ti dá sľub pán gróf, tak tomu ver.“ Pridal sa druhý pán. „Dobre, tak vám poviem, páči sa mi váš luster.“ Hrdí a bohatí páni sa začali smiať.
„Dobre Rudy, nie si taký hlúpy, dostal si ma. No nehnevám sa, ale aby si vedel, tento luster bol veľmi drahý. Aby si ho nedostal tak ľahko, tak sa stavíme, kto z nás dvoch bude silnejší, kto viac vydrží. Ja tvrdím, že nevydržíš tak dlho hrať, kým ja sa budem baviť, a že nezaspím skôr ako ty. Keď zaspím skôr, luster je tvoj. Keď zaspíš ty, pôjdeš domov bez lustru a nedostaneš ani korunu.“
„Dobre, ako ste povedali, tak bude.“ Hrdí páni sa smiali, že to Rudy nevydrží, lebo vedeli, koľko vie vydržať pán gróf, keď pije.
A tak začali. Rudy hral pesničku za pesničkou, páni sa bavili, spievali, tancovali. Prešla noc, bolo ráno. Pán gróf spieval, tancoval, Rudy hral. Prišla noc, páni jedli, pili. Poslali si aj pre ženy. Prišla zase noc, niektorí už nevládali, ale pán gróf sa bavil ďalej. Rudy si už myslel, že to nevydrží. Tak to vyzerá, že budem hrať zadarmo. Cimbalista už spal pod cimbalom. Pán gróf sa na neho usmieval. Rudy začal rozmýšľať, ako to spraviť, aby zadarmo nehral. Už bolo pred polnocou, keď začal hrať pomalé pesničky. Ostatní páni už všetci spali, len pán gróf bol hore a spieval. Rudy začal hrať cigánsku pesničku. Keď pán gróf počul pesničku, dal si ju zahrať ešte raz. A Rudy ju hral a hral a hral. A tak Cigáni rozprávali, že cigánska pesnička Čhajori romaňi, dievčatko cigánske, cigánska hymna, uspala grófa. Sám pán gróf zvesil luster a dal ho Rudovi. Vyhral si poctivo. A najviac sa mi páči, že vieš, načo máš hlavu.
Sar o Rudi vitezinďa o lustro
Kaj sja, odoj sja jekh romňi le romeha. Sja len štár čhaja. Ola čhaja sle báre šukár. O híro džalas pal lende pal i ceji veďa. I daj hin šukár th´o dad hin šukár, našťik oven o čhaja džungale. Avka vakernas o Roma. Odá sja čáčo. O dad sja aso šukár, o romňa pal leste vakernas, hoj hino jekšukareder murš maškar o Roma te pal i veďa. Na sja čak šukár, sja goďaver u džanlas te šukár pri lavuta te bašaven. O ungrika raja kamenas čak le te bašaven. Na sja odá akarsavo lavutári, kas kamnas o ungrika barvale manuša. Mer kanak jon mulatinenas, avka odá sja te trin štár ďivesa. U so hin čáčo, hin odá, hoj jon te mulatinen džanenas. Na akarsavo lavutári lenca avri ikrelas te bašaven. Savóre Roma vakernas, sar hin le Rudiske šukáre andro kher. Sja angutno Rom pri veďa, so le sja andro kher lustro. U pal odá lustro tumenge vakerá, sar le chuňa. Mer aci lóve le na sja te cinel peske le jov korkóro. Má savóre sovnas, kanak le Rudiske valeko marlas pri ablaka.
„Ušťi, Rudi,“ vičinlas o gádžo. „Kampel te bašaven le rajenge. Bičhade man vaš tuke. Vičin ke tu mek valekas, kas kames. Čak siďar. Má užaren tut. Má me džav, tu jav ole ávreha, kas tuke avri leha.“ Géja het. O Rudi sig ušťija upre, sig pe urďa upre, vičinďa peske le cimbalmoši u siďarde ko grofo. Sar uštarde ko grofo andro kher, dikhja, hoj odoj sle ola jekhírešnedere manuša pal i ceji veďa. Má sle savóre falato máte. Sar dikhle, hoj ále o lavutára, báre lošajile. O grofo géja ko Rudi u phenďa leske: „Poťiná tuke, keci mangeha. Ma dara. Chudeha, so tuke mangeha. Odá tuke priminav me!“ U marlas pe andro kojin. Jekh ole barvale manušendar phenďa: „Ma priminker, phuč angutno, so kamel. Te džanel, vaš soske bašavla adá rom.“ U kezdinďa te hasan, sar máto manuš. Le Rudiske, sar uštarďa ko grofo andro kher, péja andro jakha o lustro. Báre pe leske tecinďa.
„No phen, Rudi, so kames?“
„Míro hírešno grofo, te tuke phena, rušeha pre ma.“
„Na, Rudi, na rušá. Te tuke priminel o grofo, avka paťa.“
„Láčhe, avka tuke phenav. Tecinel pe mange báre tíro lustro.“ O hírešne barvale manuša kezdinde báre te hasan. „Láčhe Rudi, na sjal dilino. Chuňal man. No na rušav, te džanes, adá lustro hin báre kuč, no te na le chudes avka lokone, avka thovas lav. Te avri ikreha te bašaven, so me mulatiná, no naštik áčhes préko te bašaven. Hiba akor chudeha o lustro, te me sigeder tele sova u tu mek bašaveha.“
„Láčhe, sar phenen, avka ela.“ O barvale manuša hasanas hoj o Rudi odá avri na ikrela, mer savóre džanenas, hoj o grofo džanel avri but te ikren, kanak mulatinel.
Avka kezdinde. O Rudi bašavlas ďíji pre ďíjate. Jon pijenas khelenas. Préko géja i rat, má sja raťaha. O grofo ďijavlas, khelelas. O Rudi bašavlas. Ája i raťi, o raja chanas, pijenas. Bičhade pumenge te vaš o džuvja. Ája i raťi, valesave má na birinenas, sovnas. O grofo dureder mulatinlas. O Rudi má gondolinlas, talam avri na ikrá. Avka odá dičhol, hoj hijabaske bašavá. O cimbalmoši má sovlas tel i cimbalma. O grofo pre leste hasalas. O Rudi kezdinďa te gondolinen, sar odá te keren, te na bašavel hijabaske. Má sja angli jepaš rat, kanak kezdinďa te bašaven polóke ďíja. Má savóre raja sovnas, o grofo sja upre u ďijavlas. O Rudi kezdinďa te bašaven romaňi ďíji. Sar o grofo šunďa, diňa peske la te bašaven megin. O Rudi la bašavlas, bašavlas, bašavlas.
Avka o Roma vakernas pandik but berša, hoj i romaňi ďíji ‚čhajóri romaňi‘ sovjarďa le grofo. Korkóro o grofo tele lija o lustro u diňa le Rudiske. „Le, tíro hino. Ňerindal paťivalone. U jekbuter pe mange tecinel odá, hoj džanes, soske hin le manušeske i goďi.“ U le Rudi sja angutno Rom, so le sja lustro.
(Poviedka bola prvýkrát publikovaná v roku 2009.)

































Na našej stránke sa dnes po prvýkrát ako autorka objavuje rómska spisovateľka Zlatica Rusová, ktorá na dôchodku žije v Kameňanoch na strednom Gemeri. Z dostupných materiálov som sa dozvedel, že pani Rusová pochádza z hudobníckej rodiny. Je členkou Rómskeho literárneho klubu v Banskej Bystrici. Písať začala v čase, keď vážne onemocnela a voľné chvíle liečenia využila aj cez svoje poznámky, ktoré písala ešte v mladších rokoch. Dnes s jej dovolením uverejňujem poviedku Ako Rudo vyhral luster. Ide o pravdivý príbeh, ktorý autorke vyrozprával jej starý otec. Vďaka tomu, že pani Rusová píše nielen rómsky, ale aj po slovensky, môžete si poviedku prečítať v slovenskom jazyku i v rómskom.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-