Hoci som v opakovanom prípade pôvodne odmietol jeho ponuku vydať aj ďalšie moje verše, presvedčil ma natoľko úprimnými argumentmi, že mi bolo potom ťažko oponovať. V tej chvíli som zároveň precítil jeho pohnútky a pochopil som, že to, čo robí, pramení z jeho nevšedného altruizmu, z lásky k spolužiakom, k niekdajšej triede a škole i z vďačnosti, azda ani nie celkom zaslúženej, voči mne, ich triednemu profesorovi.
A tak mi prichodí, a robím to s nezastieraným dojatím, poďakovať mu za všetko spomenuté, aj za to, že sa mu podarilo získať ďalších vďačných sponzorov. Úprimne ďakujem aj im.
A k poďakovaniu pripájam aj nasledovný medailónik o mojej IV. T triede. Bola to čiste chlapčenská trieda, študovali hutnícky odbor tvárnenie kovov. Maturovalo ich osemnásť. Z dvoch tretín stredoslováci, piati východniari, jeden západniar. Bol som im triednym počas celého štúdia v rokoch 1958 – 1962. Začínal som s nimi ako tridsiatnik, oni boli štrnásťroční, drobnučkí, ročník 1944 – deti roku SNP. V roku 2004 odchádzajú ako šesťdesiatnici do dôchodku.
Ako triedny som rýchlo postihol, chlapci moji, že mi vás prihralo šťastie. Azda ani špeciálnym psychologickým výberom by sa nepodarilo sústrediť v jednej triede toľko dobrých detí. Ja si napríklad nepamätám, že by som musel niekedy na vás kričať alebo vyčítavo vám dohovárať. Komunikovali sme a dorozumievali sme sa takmer telepaticky vďaka vašej nevídane rozvinutej empatii. Všetko ste ľudsky precítili a adekvátne ľudsky ste aj reagovali. Myslím, že pozoruhodnú citovú klímu v triede podporovala aj skutočnosť, že prvé dva roky boli vašimi spolužiakmi v škole i v internáte traja Kórejci, siroty, ktorým rodičov zahubila kórejská vojna (1950-1953). Tiež dobré krotké deti: náruživý výbušný futbalista Čong The Mjong, maliarsky talent – samotár Ri Bu Von a obľúbený slávik školy i Tisovca, spevák s tremolovým tenorom Kang Sang Su.
Postupne sme sa spoznávali. Zbližovali sme sa navzájom aj skrze šport. Osobne som ho všestranne podporoval a vy ste sa mu zanietene oddávali a nielen tradične rozšírenému futbalu a stolnému tenisu. Bol som v tom období trénerom volejbalového družstva školy, žiaci našej školy (Jožko Giertl, Andrej Hudec, Jožko Koza, Dušan Oravec) tvorili jeho kostru, Andrej Hudec bol mojím perfektným asistentom. Špičkovým hádzanárom (škola vtedy hrávala celoslovenskú hádzanársku ligu!) bol Štefan Škovira, neudržateľné pravé krídlo, ľavák, strelec na pohľadanie. Bol aj výborným hokejistom. Jožko Koza drží dodnes neprekonaný vyše štyridsaťročný rekord školy v skoku do výšky v kategórii starších dorastencov, Pavol Ovčarik bol vynikajúcim zápasníkom, Ľubo Vaník hral súťažný futbal.
Nezabudnuteľnými pre mňa ostávajú aj nešportovci: zádumčivý Belo Húska, Gejza Králik, Jožko Skrežina, dvaja mimoriadne slušní chlapci – východniari Ján Malák a Ing. Milan Orolín i dvojica už nežijúcich Dušan Gajdoš a Ján Štulajter.
V pomerne malej triede sme mali až troch dobrých muzikantov: Alexander Čonka (husle, klarinet), Dušan Oravec (akordeón, klarinet, gitara), Vlado Nemčok (bicie nástroje). Dušan Oravec, mimochodom dodnes organizuje vo svojom bydlisku v Podlaviciach folklórne svadby so všetkým, čo k tomu patrí.
S potešením som sledoval, ako ste z detí dozrievali postupne na mládencov a dospievali fyzicky, ako sa pekne navrstvovali aj duchovné základy vašej osobnosti a vyrastali ste na zásadových charakterových mužov – gentlemanov. A to si na vás cením najviac.

Chcem sa zmieniť ešte o jednom fenoméne vašej triedy, ktorý mi svetielkuje v pamäti a mám vás stále takých pred očami: okrem dvoch – troch výnimiek boli vaše tváre tak jasne čitateľné a najmä vaše oči signalizovali vašu dobrotu a prezrádzali o vás, čo ste zač. Niekoľko príkladov, čo mi vaša vizáž signalizovala:
- D. G. : Som dobráčisko, bezkonfliktný, hladký ako zmäknuté maslo, môžeš si ma natrieť na chlieb. A dôverujem Ti.
- A. H. : Prijmi môj úsmev ako prejav harmónie mojej duše, som nesmierne tolerantný, vľúdny, taktný a všetko viem. Dôverujem Ti.
- P. J. : Som nevinný ako baránok boží, neubližuj mi, vážim si Ťa.
- J. K. : Počúvam Ťa, ale v tomto jednom Ti musím oponovať, hoci si pre mňa autoritou.
- V. L. : Videl si už krotkejšie oči, ako sú moje, stretol si sa už s väčšou prítulnosťou a oddanosťou? (Nie, Vilko, nevidel som a nestretol som sa. Ďakujem Ti za ňu a ďakujem Ti za desiatky vianočných, veľkonočných a iných pozdravov celé roky mi pravidelne posielaných.)
- V. N. : Pozri sa, moja duša je otvorená pre každého, som bezhraničný filantrop, aj Teba mám rád, ale nemusel by si ma tak často vyvolávať. Tešme sa, kým sme mladí! (Vladko, ozajstná duša samaritánska, aj Tebe ďakujem za početné písomné pozdravy a telefonáty a orodujem za Teba, aby si vyhral boj so zlou chorobou.)
Po maturite ste sa rozbehli do sveta, niektorí na vysoké školy, väčšina do zamestnania. Niektorí ste sa „odkotúľali“ od svojej pôvodnej profesie. Andrej Hudec vyštudoval v Brne medicínu a dlhé roky pôsobí ako zástupca primára na ortopedickom oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, Vladimír Nemčok ako riaditeľ Územného spolku SČK v Žiari nad Hronom sa venuje humanitárnej činnosti doma i vo svete, Štefan Škovira pracuje vo verejných službách, i ďalší podobne. Osvedčili ste sa na všetkých postoch, aj v súkromí ako zodpovední otcovia rodín.
Teraz po štyridsiatich rokoch mi opäť dobre padne sledovať vašu niekdajšiu ušľachtilosť prejavujúcu sa v snahe oživiť a zaktivizovať vzájomnú solidaritu triedy (Štefan Škovira a Vlado Nemčok), morálne podporiť opustených spolužiakov, aj samaritánsko-odbornú starostlivosť Andreja Hudeca pri zabezpečovaní potrebnej lekárskej pomoci mnohým spolužiakom. Milé sú aj vaše snahy spravidelniť vaše pomaturitné stretnutia, stretávať sa v Tisovci častejšie aj v menších skupinkách, oslavovať v tunajšom Alfexe pribúdajúcej šesťdesiatky a odchodu do dôchodku. Osobitne chcem vyzdvihnúť aj účinnú sponzorskú pomoc Štefana Škoviru našej škole pri oslavách 50. výročia jej založenia.
Milí chlapci, život je vždy akýsi veľmi náhlivý, stále nás súri a po dohraní povinnej životnej partitúry nás rieka času vyplavuje z hlavného prúdu do vedľajších mŕtvych ramien. Z rušného kolotoča našich pracovísk nás, čerstvých dôchodcov, nemilosrdne popostrkujú do zátišia a samoty našich rodín a ocitáme sa zrazu v nepríjemnom stave spoločenskej izolácie.
Našu duševnú traumu z dožívania umocňuje dnes okrem toho aj neradostný stav všemožne porozvracaného súčasného sveta, s mnohými javmi v ňom sa my, starší, nedokážeme stotožniť.
A tak, smútiac za ušlým a gniavení chladom vecí a bezcitnosťou sveta zamoreného a zdeformovaného mamonárstvom a nevraživosťou, hľadáme kompenzáciu v hrejivom teple ľudských vzťahov v tej čistej podobe, ako sme ich prežívali v období detstva a dospievania. Putujeme v spomienkach i v reáli za nevinnosťou mladosti, za jej školskými kulisami, za ľuďmi – spolužiakmi i učiteľmi, za všetkým tým, čo scenériu a atmosféru onoho rajského obdobia nášho života spoluvytváralo. Putujeme za niekdajším šťastím.
A ja osobne som rád, príjemne ma prehrieva vedomie, že som sa ako váš triedny profesor mohol podieľať na vytváraní harmonického koloritu nádherného obdobia vašej mladosti, že som to šťastie mohol po štyri roky prežívať spolu s vami, že môžeme naň spolu spomínať. Čoskoro už ako spoločensky úplne rovní – dožívajúci dôchodcovia.
Nech vám tieto moje verše prikrášlia ďalšie roky života, nech vám spríjemňujú dni pribúdajúcej dôchodcovskej samoty. Túto knižočku poézie venujem šľachetnému Štefanovi Škovirovi a všetkým žiakom mojej dobrej prítulnej IV. T triedy. A ponúkam zároveň svoje verše aj všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým lahodí vnímať estetiku slova a ktorých srdcia ostávajú otvorené aj pre poéziu života.
František Bábela
Tisovec 6. január 2004“
Kolo, kolo mlynské ...
(Reminiscencie so IV. T triedou)
|
|
|
|
Pamätáte sa ešte, chlapci moji,
|
Čas rýchlo ubiehal.
Na dvore pod starým orechom
December 2003
|
(Výber zo zbierky básní Františka Bábelu: Polarity, ktorá vyšla v roku 2004)
{jcomments on}






























Každý začiatok nového školského roka vyvoláva v mnohých, najmä starších spoluobčanoch, spomienky na život strávený v škole, v študentských laviciach, alebo i za katedrou stojacou pred nimi. Dajme dnes slovo pánovi PhDr. Františkovi Bábelovi z Tisovca, ktorý sa v jednej zo svojich zbierok poézie vyznal svojim študentom takto:
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-