Doma sa, šťastní, zvítame s našimi. Mama bola utrápená, lebo nevedela, čo sa s nami stalo, keď sme sa v sobotu nevrátili domov. Aj ona sa hneď informuje o kamarátovi Jankovi. A dozvedám sa aj ďalšiu smutnú novinu, prišiel som o svoj vzácny fotografický aparát Kodak. Pár dní pred príchodom frontu, keď sme počítali aj s tým, že v prípade bojov o dedinu budeme musieť opustiť byt a skrývať sa u starých rodičov v pivnici, som ho v domnení, že robím dobre, vopchal do pláteného vrecka plného suchej fazule, ktoré sme mávali v spodnej časti kredenca. V sobotu predpoludním, keď sme my s otcom mašírovali s Nemcami na Prednú Horu, prišli vyzvať našich, že musia opustiť byt, pretože Nemci idú vyhodiť do povetria most ponad riečku Muránku na začiatku Konskej ulice. Dom, v ktorom sme bývali, susedil s mostom. Naši šli do pivnice, byt, samozrejme, riadne uzamkli. Po návrate domov po výbuchu našli dvere bytu otvorené, v kuchyni i v izbe rozhádzané veci, všeličo zmizlo. Naprostred kuchyne na podlahe vysypaná fazuľa, pri nej pohodené prázdne plátené vrecko a aparát – fuč. Nenávratne zmizol. Dodnes neviem, komu sa poďakovať za tú zlodejskú prehliadku bytu: ustupujúcim Nemcom, prichádzajúcim rumunským vojakom alebo domorodcom znalých pomerov.
Popoludní sme sa vybrali viacerí Janovi spolužiaci do Sisikov kondolovať. Bolo nám ťažko na duši. Ležal už v truhle, hlavu mal ofačovanú bielym obväzom, na jednej sluche presakovala cez obväz krvavá škvrna. Na utrápenej voskovožltej tvári sa rozhostila tichá krotkosť a bezbranná pokora. Symboly rezignácie života. Len hustá kučeravá štica, ktorá mi vždy  pripadala ako symbol jeho životného vzdoru, čo mu ako oceľová pružina vyčnievala nad vzdorovitým čelom, tá akoby s ním neumrela. Nad čelom previazaným bielou obručou obväzu, tŕňovou korunou mučeníka vojny, vyčnievala i teraz nezlomne, vzodorovite, akoby ešte stále chcela manifestovať nezlomnosť života, akoby si chcela uvedomiť, že je už len bezmocným pamätníkom nad bezduchým telom.
Ale taký bol on. Sebavedomo hrdý, sedliacky húževnatý, náramne húževnatý a nepoddajný. Tvrdol v sedliackej robote. Nie že by bol musel drieť, to nie, vôbec ho nenútili, naopak, primerane si ho ochraňovali, gymnazistu, pestovali, ale on sám sa celkom dobrovoľne a ochotne vrhal od malička do neprestajného kolotoča sedliackych robôt hojných najmä v letnom období. Azda ho k tomu nutkal hlas krvi, volanie predkov. Ovládal všetky sedliacke práce. Kosiť vedel už ako jedenásťročný, zvážal úrodu, furmančil – to najradšej celkom samostatne.
Obdivoval som jeho húževnatosť nielen v práci, ale aj v občasných chlapčenských šarvátkach. Fyzickú silu získanú v častej fyzickej práci dopĺňal v týchto prípadoch nesmiernou nepoddajnosťou, do súbojov sa smelo púšťal aj so staršími chlapcami odvážne, nebojácne. Výdržou a povestnou zaťatosťou buldoga umoril  a pokoril aj starších partnerov. Spomínam si, keď ako trinásťročný sekundant neústupne a úspešne vzdoroval o tri roky starším kvintánom v chlapčenských potýčkach cez prestávky na chodbe tisovského gymnázia. To sme sa my, druháci, doslova tešili na každú prestávku v jednej zo starších budov gymnázia, čo stála  najbližšie pri obchode Homoľovcov. Len čo sme sa vyrojili na chodbu, zo susednej triedy sa vyťahovali po jednom, po skupinkách s rukami vo vreckách povýšeneckí kvintáni, už sme všetci čakali na dvojicu tradičných rivalov, nášho Janka Sisika a piataka, blonďáka Milana Zajaca. Nebili sa zo zlosti, neubližovali si, zápasili z mladíckej prestíže. Starší Zajac sa snažil pokoriť sopliaka druháka, ten zase chcel staršiemu dokázať, že sa ho nebojí, že sa nedá. Spôsob zápasu spočíval v tom, že sa obaja snažili objať protivníka jednou rukou okolo krku, zavesiť sa na ňu, stiahnuť mu hlavu až dolu k podlahe, donútiť ho pozdraviť dlaždicovú dlážku chodby. Samozrejme, že sa každý z nich tomuto chmatu bránil a tak dochádzalo k šermovaniu rukami, vzájomnému šklbaniu, ako to býva napríklad v zápase džudistov usilujúcich sa pevne schmatnúť protivníka za kimono. Ich zápasy bývali v podstate vyrovnané, čo samo o sebe hovorí v prospech nášho o tri roky mladšieho spolužiaka.
So mnou nezápasil. Nikdy. Ani sme sa nikdy nepobili, ba ani vážne nepohádali. Nažívali sme ako dvojičky. Neviem, či pre ten spoločný dátum narodenia sme k sebe inklinovali sami, ale zdá sa mi, že túto skutočnosť zdôrazňovali skôr naši, najmä jeho rodičia a my sme potom podľahli nimi živenej psychóze vzájomnej blízkosti. Oni nás aj radi videli spolu a často ma pozývali k nim, aby sme sa spolu u nich učili, iste aj preto, že som bol dobrým žiakom a podľa nich aj slušným chlapcom.
Aj teraz, hoci usmútení a zronení, sa správajú ku mne takmer rodinsky, rodičovsky, akoby sme boli s ich synom skutočnými bratmi. Spomínajú, čo všetko sme my dvaja spolu prežili, ako sme si vždy dobre rozumeli, vzájomne si pomáhali. Jeho otec nám potom podrobne rozpráva, ako k tragédii došlo. Ukazuje nám aj zopár stokorunáčok prederavených črepinami míny. Kamarát ich mal v náprsnom vrecku kabáta ako poistku pre prípad, že by Nemci pred príchodom frontu násilne deportovali z dediny domácich.
- Vidíš, aké sú tie cesty božie nevyspytateľné, - zalamentuje trúchlivo, - ty si bol aj v povstaní, dostal si sa aj do zajatia a vrátil si sa domov živý. A on tu, doma v bezpečí, v pivnici, si vyšiel pred dom a tu ho našla smrť. Jedna jediná mína, čo sem na nižný koniec padla, musela trafiť ich, chlapcov. – Plače. Aj ja premáham slzy, siliac sa chlapsky do duševnej rovnováhy. Ale či je vari hanba, či je hanbou aj pre chlapa zaslziť nad smrťou kamaráta?
Už za súmraku sme sa so smútiacim domom Sisikovcov rozlúčili, pobrali sa domov. Pripadla mi posledná povinnosť voči mŕtvemu priateľovi, posledná služba, ktorú on už neregistruje, rozlúčiť sa s ním nad hrobom za spolužiakov, rovesníkov, kamarátov. Pohreb bude zajtra popoludní o druhej. Nikdy doposiaľ som takúto smútočnú povinnosť ešte neplnil. Len čo sme vyšli na ulicu, začal som v duchu dávať dohromady základné myšlienky smútočnej rozlúčky. Po príchode domov som si hneď v izbe sadol k papierom a začal som štylizovať koncept. Bez podkladov, bez vzorov, bez ukážok, bez skúseností. Len tak z úprimnosti duše. To je vždy najlepšie, najautentickejšie. Len potom, keď som mal smútočný prejav úhľadne prepísaný na čistopis, som sa uvoľnil, vyšiel som do kuchyne, kde sme sa po posledných rušných dňoch usadili zase všetci, celá rodina k skromnej večeri.
Boli sme radi, že sme opäť spolu, všetci zdraví a po prechode frontu, teraz, keď to najhoršie cez nás už prehrmelo, sme sa utešovali nádejou, že nastanú pre nás, oslobodených, lepšie časy. Oželeli sme aj tie neveľké materiálne straty, čo nám spôsobila vojnová rabovačka v byte. Mladší súrodenci sa zaujímali o naše zajatie. Stručne som im všetko rozpovedal. Vypytovali sa ma, či míny, ktorými nás ostreľovali cestou na Prednú Horu, dopadli blízko nás, či sme sa museli hádzať do snehu.
- Aj v tom domčeku v noci vás malo zabiť?
- Ty si sa nebál?
- Ani otec sa nebál?
- A ktorí chlapi, čo boli s vami sa báli?
Otázkam, detskej zvedavosti nebolo konca-kraja. Aby som sa nemusel spovedať iba ja im, prešiel som do protiútoku, začal som sa ich vypytovať ja.
- A keď tu v dedine strieľali, vy ste sa nebáli? – Malí bratia pozerajú po sebe, obviňujúco sa navzájom na seba uškŕňajú, ale potom, akoby boli uzavreli medzi sebou tichú chlapskú dohodu, prechádzajú pohľadom všetci na sestru a najmladší potmehúdsky na ňu prezrádza:
- Maňa sa bála. Veľmi. Vieš, keď most vyhodili, to ti bola rana, aj dom nad pivnicou sa zatriasol, vtedy sa strašne bála. Držala sa mamy ako kliešť. A bolo jej aj do plaču.
- No, ty, ty, hrdina, a ty si sa nebál, no povedz, povedz, že si sa nebál! Veď si bol bledý ako smrť a čušal si ako voš pod chrastou, - bráni sa ponižovaná sestra.
- Nože sa teraz nevyťahujte, nechlapte, všetci ste sa báli, aj ty si sa bál, - zasiahne do debaty mama.
- No, že báli, - oponuje posmešne napadnutý.
- A či je to hanba báť sa, keď ide o život? Veru to nie je hanba báť sa o svoj život, - dodáva matka.
- Veru sa chlapi neboja,  len ženy sa všetkého boja, aj streľby, aj mín, - odvrkne znalecky oponent. – Aj ty, mama, si sa bála, keď Nemec odvádzal otca s Ferom sneh odhadzovať. Ale oni sa nebáli, boli by ho ľahko aj klepli tým kladivom po hlave, keby . . . , keby nebol mal revolver.
Hľa, aký skúsený, svetaznalý, nebojácny! Chlapa v sebe nezaprie, čo je aj malô! Potom debata prešla do pokojného tónu. My s otcom sme sa postupne dozvedali všetky podrobnosti o tom, čo sa u nás doma dialo potom, čo nás Ukrajinec odvliekol z domu. V rozhovore, celorodinnom, familiárnom, ubehol zvyšok večera.

                                                                    xxxxxxxxxxxxx

Dobré ráno, druhý deň našej slobody, pondelok 29. januára 1945! Áno, sme už slobodní, vojnu sme vyhnali ďaleko za vlastný chotár, tam ešte buntoší, kántri životy, u nás je už od nej pokoj, myslím od jej hrmotu, rachotu, streľby, explózií, no nie od jej následkov. Dnes sa ešte musíme dôstojne rozlúčiť s jej poslednými obeťami, pochovať na cmiteri pod Pajtou Janka Sisika a Ondríka Baňa. Odprevadiť ich na poslednej ceste rodnou dedinou.
Zhromažďujeme sa na dvore u Sisikov. Čakáme na príchod kňaza. Tiesnivá pohrebná atmosféra. Všetko prebieha ako v polosne, rámcovanou zvláštnou farebnou kompozíciou scény: biely sneh, čierne úbory. Tento vizuálne vnímaný farebný kontrast pôsobí však len ako vonkajšie dekórum hlbokého, vnútorného kontrastu, ktorým je preniknutá duchovná klíma každého smútočného zhromaždenia, každého pohrebu, kontrastu medzi životom a smrťou, ťažko pochopiteľným predelom azda medzi dvoma rozdielnymi podobami života, alebo medzi neúprosnou hranicou bytia a nebytia, existencie a neexistencie? Človek premožený smútočnou pietou sa v týchto chvíľach zakuklí do seba, ponorí sa do nedoziernej tajomnej hlbočiny svojho ľudského ja a v snahe precítiť a pochopiť polaritu života a smrti sa celou silou svojho intelektuálneho a emocionálneho potenciálu, pripomínajúceho ťažko zmerateľnú energiu mohutného elektrického výboja, zavŕtava do jej podstaty. Snaží sa poodhaliť odveké tajomstvo, riešiť rébus života a smrti.
Márne. Hranica medzi nimi je nepreniknuteľná. Tmavá, nezboriteľná bariéra. Nepresvieti ju ani infračervené svetlo, nerozborí ani všeničivý lasserov lúč. A tak sa musíme s celou našou vedou pokorne skloniť pred tajomným majestátom smrti. A súhlasiť s tým, čo svojho času vyhlásil nemecký filozof Hans Driesch, keď poznamenal, že jeden – jediný nebožtík, čo by k nám prišiel z onoho sveta, by nám dal viac, ako nám dáva celá naša kultúra, veda i s filozofiou dohromady.

Nerád chodím na pohreby. Neuznávam konvenčné verejné okázalé manifestovanie smútku. Smútok, práve tak ako láska, je hlboko intímny cit a možno ho najhlbšie prežiť osamote. V tichej kontemplácii nad zánikom života sa v duchu rozlúčiť s mŕtvym, blízkym, či menej blízkym človekom, ktorý bol nútene vyradený z nádhernej promenády života. Takto vzdať hold zaniknutému životu, každému jednému, úprimne bez pretvárky, sa mi zdá prirodzenejšie, dôstojnejšie, ľudskejšie. Verejné halasné okázalosti, často bez hlbšej vnútornej účasti, neraz len predstierané, neúprimné, falošné, to nie je ono. Raz na veľkolepom pohrebe istého kolegu som si za chrbtom vypočul rozhovor dvoch verejných činiteľov, ktorí dlhé roky ťažili z obetavej práce mimoriadne agilného mŕtveho učiteľa, doslova parazitovali na nej. Škaredo, nedôstojné priateľov, ho opľúvali ešte pred uložením truhly do zeme.
Ani kary neuznávam. Veľké hostiny, hodokvasy s pijatikou. Sú neraz privčasným vhupnutím zo smútku až do bujarej veselosti. Dobre, že sa smútiaci pozostalí nepustia do spevu. Aj také pokusy som zažil, aj rozprávanie vtipov na kare. Možno sú karové hostiny dobré na to, aby sa trošku rozptýlil smútok najbližších príbuzných, hoci si myslím, že bujará spoločnosť na kare skôr uráža a dráždi úprimne smútiacu rodinu, že príliš rozjarená nálada je aj urážkou mŕtveho. Viem, okázalé pohreby s konvenčnými pozornosťami smútiacich hostí sa stali u nás spoločenskou tradíciou. Lenže ako mnohé iné tradície, umierajú pomaly práce na bezduchú, povrchnú, prázdnu konvenčnosť.
(Pokračovanie o pár dní)

František Bábela

{jcomments on}