Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany Doporučený
Napísal(a) František Bábela
(Pokračovanie príbehu A predsa do zajatia)
Dnešným príspevkom pokračujeme v rozprávaní príbehu z konca II. svetovej vojny, odvíjajúceho sa v Muráni a na jeho okolí, ktorý pochádza z pera pána Františka Bábelu a ktorý bol uverejnený na stránke Maj Gemer pod názvom A predsa do zajatia. Príbeh sa odohráva v neveľkom domčeku v Muránskej Hute počas ústupu nemeckej armády pred oslobodzovacími vojskami Sovietskej armády. Gazda práve odchádza do neďalekej jaskyne, kde sa ukrýva i jeho manželka, ktorá práve očakáva príchod svojho dieťaťa na svet.
Po odchode domáceho sme sa usadili v kuchyni okolo stola, tí, čo sa k stolu nezmestili, si priniesli stoličky z izby a spolu sme večerali. Konzumovali sme zvyšky vlastného proviantu, čo sme si vzali so sebou z domu, niektorí, adaptabilnejší na cudziu kuchyňu, si poslúžili ponúknutým mliekom domáceho. Spomínam si, že mi jesť veľmi nechutilo, necítil som hlad. Pri večeri sme sa navzájom utešovali nádejou, že máme pred sebou už poslednú noc nemeckej okupácie, že zajtra ráno sa naozaj budeme môcť vrátiť domov. V kútiku duše sme si želali, aby to bola noc pokojná, noc na spanie. Netušili sme, že značná časť noci bude svojím ruchom priamym pokračovaním ťažkého rušného dňa. V teple rozohriatej kuchyne nás začala premáhať únava, útulnosť ľudského príbytku nás začala napĺňať pocitom neďalekého domova a chvíľami sme, len tak nesúvisle, zábleskovite, prežívali aj idylu sobotňajšieho večera doma medzi svojimi. Áno, je sobota večer. Zvláštne polosviatočné chvíle pred zajtrajším celým sviatočným dňom. Aj v tomto cudzom prostredí, nás v podstate cudzích ľudí, ľudí rôznych rodín, spája v týchto chvíľach hrejivé puto ľudskej spolupatričnosti, umocnené aj nevľúdnosťou tmavej zimnej noci i neľútostnej cudzej noci. Jej vražedné ruky, zdá sa, budú ešte tejto noci číhať na naše životy. Ale bolo by nanajvýš tragické a nespravodlivé zomrieť v poslednú noc okupácie, nedožiť sa zajtrajšej slobody.
Niektorí pri stole začali podriemkavať. – Chlapci, choďte si pospať, - vyzýva ich môj otec, - uložíte sa do izby, koľkí sa tam zmestíte, ostatní ostaneme tu, v kuchyni. – Rozdelili sme sa. Štyria išli do izby, postlali si na podlahe. Do postelí sme sa nechceli gazdovi teperiť, boli sme radi, že máme na noc aspoň strechu nad hlavou a teplo. Traja sme ostali v kuchyni. Otcovi sa ušla malá pričňa v kúte pri sporáku, my s Jankom Baranom sme ostali sedieť na lavici za stolom, uspokojení s tým, že sa zavalíme rukami na stôl a tak si zdriemneme.
Bolo asi osem hodín večer. Podľa pokynov domáceho sme išli zatvoriť bránku do dvora, skontrolovali sme uzamknutú maštaľ, dreváreň. Postáli sme chvíľu na dvore, rozhliadli sme sa po okolí. Noc bola tmavá, bez hviezd, obloha zatiahnutá. Dívali sme sa na južný horizont, či za siluetami kopcov neuvidíme niekde žiaru frontu a napínali sme sluch, či nezachytíme zvuky výbuchov, streľby. Z hlbočiznej jamy tesnej kotliny, v ktorej sa dedinka nachádza, sme toho veľa nevideli, ani nepočuli. Front čušal. Ticho pred búrkou? Zdola z dediny doliehali sem hlasy tmoliacich sa Nemcov, aj zhora z hradskej, vysoko na svahu nad nami bolo počuť vzdialený lomoz. Inak ticho, nezvyklé v tesnej blízkosti frontu, prerušované len občasným štekotom psov na nižnom konci dediny. Vrátili sme sa do kuchyne. Tí v izbe už oddychovali, dvere z kuchyne do izby boli dokorán otvorené. V dome, najmä v kuchyni, bolo teplúčko, do sporáka sme stále prikladali, aby tamtým v izbe nebolo zima.
Stiahnutím knôtu petrolejovej lampy, ktorú sme nechali na stole, sme na maximum pritlmili svetlo a oddali sa driemotám. Vonku bolo stále ticho. Zadriemal som. Upadol som do akéhosi polospánku, polobdenia, nedokázal som sa uvoľniť, stále ma čosi desilo, nabádalo k ostražitosti. Mal som pocit, že toto nepokojné oscilovanie medzi bdením a spánkom mi ktosi ustavične prikazuje, že mi nedovolí upadnúť do pokojného hlbokého spánku. Neviem, možno som normálne spal a zdanlivý nepokoj bol obsahom môjho sna, lepšie povedané snov, lebo čo všetko sa mi v tú noc počas toho krátkeho spánku posnívalo!
Prebúdzam sa na skutočnú explóziu. Tlaková vlna zalomcovala kuchynskými dvermi, zarinčali okná, vzápätí smršť úlomkov zasypala podstenie, zabubnovala na dverách. Inštiktívne sa spoza stola zosúvam pod stôl na podlahu, tvár pritláčam k drsnému kobercu, rukami si objímam hlavu, vytváram si z nich okolo nej ochrannú obruč. Janko Baran leží vedľa mňa pod lavicou. Ďalší výbuch. Mína dopadla o čosi ďalej, krupobitie úlomkov a zeminy náš domček nezasiahlo.
Rozospatý hlas z izby. Ktosi namosúrene šomre, nadáva na Nemcov. Na svetielkujúcom ciferníku svojich náramkových hodiniek zisťujem, že je štvrť na jedenásť. Otec nás nabáda, aby sme zhasili sliepňajúcu petrolejovú lampu.
Mínometný útok pokračuje. Zasypávajú, doslova zasypávajú mínami strmý svah nad nami, zastreľujú sa na hradskú? Krupobitie črepín neprestáva, lavína zo zeme vytrhnutého marastu zaplavuje dvor, preráža aj cez hrubú vrstvu snehu na streche a klepoce po šindľoch na domčeku, na drevárni, na maštali. Sakramentský svah, prekliaty zráz, hádam so šesťdesiatstupňovým sklonom tiahnuci sa hore po cestu asi v dĺžke päťdesiat metrov. Míny, čo sem dopadanú, vrhajú všetko, čo zo svahu pri explózii vytrhnú, dolu na strechy domčekov, vracajú skazu, čo v sebe nesú, do letového protismeru, ako vracia tréningová tenisová stena loptičky tenistovi späť k jeho nohám.
Mínometná paľba hustne, silnie, míny dopadajú v bezprostrednej blízkosti nášho domčeka, našej chabej drevenej skrýše. Veru, chabej! Ak by sme tak dostali priamy zásah do strechy alebo na priedomie pred dvere, neviem, ako by sme to prežili. Teraz to zatrešťalo celkom blízko poniže nás, akoby priamo na našom dvore, záblesk výbuchu ožiaril kuchyňu, vzápätí sa prudko otvorili uzamknuté dvere na kuchyni, kdesi blízko zarinčalo sklo, na dvor a na naše strechy sa zniesla spŕška produktov výbuchu. Cez otvorené dvere sa valí do kuchyne čmud čohosi spáleného. - Zatvorte tie dvere, - zajačí ktosi z tmavej izby a dve postavy odtiaľ sa prikrčene chvatne presúvajú do kuchyne, šmátrajú po drevenom príklope do jamy na zemiaky a keď ho zdvihnú, zosúvajú sa dole pod podlahu do úkrytu.
Niet sa im čo diviť. Mínometná paľba trvá už dobrú polhodinu a najhoršie na tom je, že je koncentrovaná na územie, v ktorom sa nachádza aj náš domček. Cítime sa teraz v ňom náhle bezmocní ako uväznení v drevenej klietke, ktorú každú chvíľu môže výbuch míny zapáliť. Ale čože môžeme robiť? Podľahnúť panickému hlasu sebazáchovného pudu, ktorý ponúka človeku ako najprirodzenejšiu reakciu na takúto situáciu ohrozenia útek, by znamenalo vystaviť sa ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Utekať do tmavej noci, do otvoreného zasneženého terénu ostreľovaného mínami? Tu v domčeku sme ako-tak chránení jeho stenami, strechou, hoci tieto ochranné bariéry by sa pri priamom zásahu domčeka mohli premeniť na sprostredkovaný nástroj našej skazy. A tak len pekne ďalej ležíme na chladivej dlážke kuchyne, utešujúc sa v duchu, že aj stôl, pod ktorý sme sa my dvaja čiastočne vtiahli, by nás azda pri blízkom dopade míny trošku ochránil pred zraneniami. Ktovie, ako by to bolo. Ležíme bezmocní na podlahe a okrem tejto iluzórnej nádeje sa utešujeme najmä tým, že náš domček nedostane priamy zásah. A besný mínový uragán pokračuje. Príšerný trieštivý treskot šklbe nervy, s každou novou explóziou narastá v nás živelný strach, ktorý graduje takmer po hranice panického konania. Nebyť toho, že nás je tu viacej spolu, človek by to už nevydržal. Ale blízkosť iných umožňuje človeku ľahšie znášať aj smrteľné nebezpečenstvo.
Zrazu sa nám v domčeku akosi rozjasnieva. Zdvihneme sa z podlahy a cez okno na dverách zazrieme plamene. O niekoľko domov poniže horí strecha. Dom, stodola? Zrejme sa chytilo horieť od míny. Aj tí z izby sa nahrnú k nám do kuchyne a spolu zízame na požiar. Jasu v našej kuchyni pribúda tým viac, čím vyššie sa dvíha, čím viac sa rozrastá ohnivá štica strechy. Požiar nikto nehasí. Pokračujúca mínometná paľba to nedovoľuje. Dúfam, že sa oheň nerozšíri na okolité domy, väčšinou drevené chalupy. Ale strechy sú teraz obsypané hrubou vrstvou snehu. Oheň sa však môže šíriť nielen po strechách.
(Pokračovanie)
František Bábela
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-