A čo je to za omyl, čo je to za paškvil, čo my tu dnes žijeme? Kto nás takto záškodnícky zaháňa do záhuby?
Novodobá civilizácia v prevažnom súhrne svojich doktrín je založená na bezduchom ekonomizme, suchopárnom racionalizme a infikuje spoločnosť bezohľadným egoizmom, neľudskosťou, surovosťou. Zaháňa tak terajšieho človeka zo štádia Homo sapiens späť do éry jeho animálnej existencie. A to v čase, keď je naša planéta preľudnená a žiadal by sa opak: nie obnovovať divočinu, ale rozvíjať ľudskosť a na jej základe harmonizovať rozvrátený svet.
Lenže to si nevyhnutne vyžaduje vnímať, posudzovať a žiť život nielen rozumom, ale i srdcom. A to nám dnes chýba, to sa už „nenosí“. Škoda. Škoda preto, že súčasná doba nahráva jednostranne bezcitnému rozumu a naše myslenie je nebezpečne infikované vírusom kalkulantstva. Doba dnes degeneruje naše myslenie a degraduje ho výlučne na „kalkulačné“ – špekulatívne myslenie /myslieť vo svoj prospech/.
Vráťme sa preto, a čím skôr, ku vzájomnej komunikácii srdcom tak, ako to uvádzam v úvodnom oslovení tohto príhovoru. Srdcia sa ľahšie zbližujú ako špekulatívne rozumy s ich kalkulačným myslením. A táto schopnosť a možnosť je práve doménou umenia, teda aj literatúry, poézie i prózy.
Preto vám všetkým ponúkam možnosť zažiť a subjektívne posúdiť pôvab vzájomnej ľudskej komunikácie prostredníctvom môjho a vašich sŕdc, ako ju nájdete v štyroch minicykloch poézie s názvom My a láska, My a svet, My a deti, My a čas a v cykle próz pod názvom Z prírody. Ospravedlňujem sa za myšlienkovú i slovníkovú drsnosť niektorých básní z cyklu My a svet, ale tak mi to spontánne diktovali nasrdené srdce i nasrdený rozum.
A posledné dve pripomienky: l. Nekazte si predspánkovú náladu drastickými básňami Pochod kanibalov a Homo kanibal. 2. Do nového dňa /pri prípadnom raňajšom čítaní/ sa príjemne naladíte s básňami z cyklov My a láska, My a deti, prípadne aj vytlačenou prózou.
P.S. Ďakujem iniciátorovi a hlavnému zabezpečovateľovi tejto edičnej akcie neúnavne obetavému Štefanovi Škovirovi i celému sponzorskému zázemiu Kežmarskej tlačiarne v Kežmarku za možnosť vydať za ich pomoci ďalšiu, už šiestu moju literárnu publikáciu.
Túto knižočku venujem svojmu bratovi Viliamovi k jeho 75. narodeninám i za jeho príbuzenskú obetavosť, keď ako 28 ročný podstúpil bezvýsledný dlhodobo smrteľne riskantný lekársky zákrok pre záchranu našej umierajúcej sestry Magdy.
František Bábela
Pozn. red.: Text, ktorý napísal František Bábela 13. apríla 2009, je úvodným príhovorom k jeho zbierke básní a prozaických textov s prírodnou tematikou Ráno s hrdličkami, vydanej v Tisovci v roku 2009.
| Kedy ... | Kamarát Tisovec | Spánok je synom smrti ... | ||
| /Mierne frivolný text na spôsob ľudovej piesne/ | ||||
| Kedy mi konečne vyznáš lásku? | Tisovec, kamarát, | |||
| Majstrovsky by som si ju zmaľoval | kamarát Tisovec, | Bol som ja zvyknutý vždy veľa spať, | ||
| a teba vkreslil do obrázku. | že ťa mám veľmi rád, | nevediac, čo sa mi môže tak stať. | ||
| nikomu nepovedz. | Dnes viem, že spánok je synom smrti, | |||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | a tak ma spávať nik neprinúti. | |||
| Veršíky by som o tebe skladal, | A sám neviem prečo. | |||
| najkrajšiu ľúbostnú poéziu, | Neviem nájsť odpoveď, | V spánku sa hneď s tebou začne smrť hrať, | ||
| akou len osláviť možno milú. | prečo som ťa stretol, | preto sa nenáhli zavčasu spať. | ||
| keď je tak veľký svet. | Čím menej pospávaš, tým menší risk, | |||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | že by si smrť mohla pre teba prísť. | |||
| Aj piesne by som o tebe skladal. | Iba to tak tuším, | |||
| Najkrajšiu ľúbostnú melódiu, | iba to tak cítim, | Preto sa nikdy spať neponáhľaj, | ||
| akou sa patrí osláviť milú, | že bez teba by som | preto ty, muzika, | ||
| by som po celom svete hľadal. | nevedel prejsť žitím. | len ďalej fidlikaj, | ||
| preto nám do rána hraj! | ||||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | Kamarát Tisovec, | |||
| K tomu obrázku, veršom, piesňam, | že ťa mám veľmi rád, | Aj ty, moja milá, ma neváb spať! | ||
| aj kvietky by som ešte pohľadal, | nikomu nepovedz. | Musíš mi s tým všetkým už pokoj dať. | ||
| najkrajšie možné pre vernú milú. | Ty naša muzika, | |||
| Láskou žiariacu bielu nevinu. | Iste sám dobre vieš, | len ďalej fidlikaj, | ||
| poznáš dnešnú chásku: | smelo nám do rána hraj! | |||
| A vybral by som dve družky biele | Keď nám vlasť rozkradli, | Hraj, hraj, hraj. | ||
| na skusy, | mohli by ukradnúť | |||
| ako mne milá, takisto verné | nám aj našu lásku. | ........ | ||
| komusi: | Tisovec 11.december 2008 | |||
| Snežienku bielu marcovú vernú | Kamarát Tisovec, | |||
| a máju vernú bielu ľaliu. | že ťa mám veľmi rád, | |||
| nikomu nepovedz. | Do Nitry | |||
| K vernosti vernosť, | ||||
| ku kráse krásu spanilú. | Až potom pred koncom, | Kamže ideš, Jonáško, | ||
| A všetko robiť, všetko to robiť | pred posledným zvoncom, | s takou velikou taškou | ||
| z l á s k y p r e m i l ú. | sám svetu vykričím, | a večer – oproti noci? | ||
| že zo všetkých blízkych | ||||
| si mi bol najbližším. | A ja sa tmy nebojím | |||
| . . . . . | ani o polnoci! | |||
| 23.marec 2009 | Že som ťa miloval | Raz, dva, tri, | ||
| po hrob – od kolísky. | ponáhľam sa do Nitry | |||
| ......... | za bratrancom Adamom, | |||
| 8.december 2008 | budem tam až nadránom. | |||
































Prihováram sa k početnej rodine svojich čitateľov, známym i menej známym, svojou šiestou literárnou publikáciou, ktorá je, podobne ako posledné dve pred ňou, zmesou poézie a prózy.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.