A čo je to za omyl, čo je to za paškvil, čo my tu dnes žijeme? Kto nás takto záškodnícky zaháňa do záhuby?
Novodobá civilizácia v prevažnom súhrne svojich doktrín je založená na bezduchom ekonomizme, suchopárnom racionalizme a infikuje spoločnosť bezohľadným egoizmom, neľudskosťou, surovosťou. Zaháňa tak terajšieho človeka zo štádia Homo sapiens späť do éry jeho animálnej existencie. A to v čase, keď je naša planéta preľudnená a žiadal by sa opak: nie obnovovať divočinu, ale rozvíjať ľudskosť a na jej základe harmonizovať rozvrátený svet.
Lenže to si nevyhnutne vyžaduje vnímať, posudzovať a žiť život nielen rozumom, ale i srdcom. A to nám dnes chýba, to sa už „nenosí“. Škoda. Škoda preto, že súčasná doba nahráva jednostranne bezcitnému rozumu a naše myslenie je nebezpečne infikované vírusom kalkulantstva. Doba dnes degeneruje naše myslenie a degraduje ho výlučne na „kalkulačné“ – špekulatívne myslenie /myslieť vo svoj prospech/.
Vráťme sa preto, a čím skôr, ku vzájomnej komunikácii srdcom tak, ako to uvádzam v úvodnom oslovení tohto príhovoru. Srdcia sa ľahšie zbližujú ako špekulatívne rozumy s ich kalkulačným myslením. A táto schopnosť a možnosť je práve doménou umenia, teda aj literatúry, poézie i prózy.
Preto vám všetkým ponúkam možnosť zažiť a subjektívne posúdiť pôvab vzájomnej ľudskej komunikácie prostredníctvom môjho a vašich sŕdc, ako ju nájdete v štyroch minicykloch poézie s názvom My a láska, My a svet, My a deti, My a čas a v cykle próz pod názvom Z prírody. Ospravedlňujem sa za myšlienkovú i slovníkovú drsnosť niektorých básní z cyklu My a svet, ale tak mi to spontánne diktovali nasrdené srdce i nasrdený rozum.
A posledné dve pripomienky: l. Nekazte si predspánkovú náladu drastickými básňami Pochod kanibalov a Homo kanibal. 2. Do nového dňa /pri prípadnom raňajšom čítaní/ sa príjemne naladíte s básňami z cyklov My a láska, My a deti, prípadne aj vytlačenou prózou.
P.S. Ďakujem iniciátorovi a hlavnému zabezpečovateľovi tejto edičnej akcie neúnavne obetavému Štefanovi Škovirovi i celému sponzorskému zázemiu Kežmarskej tlačiarne v Kežmarku za možnosť vydať za ich pomoci ďalšiu, už šiestu moju literárnu publikáciu.
Túto knižočku venujem svojmu bratovi Viliamovi k jeho 75. narodeninám i za jeho príbuzenskú obetavosť, keď ako 28 ročný podstúpil bezvýsledný dlhodobo smrteľne riskantný lekársky zákrok pre záchranu našej umierajúcej sestry Magdy.
František Bábela
Pozn. red.: Text, ktorý napísal František Bábela 13. apríla 2009, je úvodným príhovorom k jeho zbierke básní a prozaických textov s prírodnou tematikou Ráno s hrdličkami, vydanej v Tisovci v roku 2009.
| Kedy ... | Kamarát Tisovec | Spánok je synom smrti ... | ||
| /Mierne frivolný text na spôsob ľudovej piesne/ | ||||
| Kedy mi konečne vyznáš lásku? | Tisovec, kamarát, | |||
| Majstrovsky by som si ju zmaľoval | kamarát Tisovec, | Bol som ja zvyknutý vždy veľa spať, | ||
| a teba vkreslil do obrázku. | že ťa mám veľmi rád, | nevediac, čo sa mi môže tak stať. | ||
| nikomu nepovedz. | Dnes viem, že spánok je synom smrti, | |||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | a tak ma spávať nik neprinúti. | |||
| Veršíky by som o tebe skladal, | A sám neviem prečo. | |||
| najkrajšiu ľúbostnú poéziu, | Neviem nájsť odpoveď, | V spánku sa hneď s tebou začne smrť hrať, | ||
| akou len osláviť možno milú. | prečo som ťa stretol, | preto sa nenáhli zavčasu spať. | ||
| keď je tak veľký svet. | Čím menej pospávaš, tým menší risk, | |||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | že by si smrť mohla pre teba prísť. | |||
| Aj piesne by som o tebe skladal. | Iba to tak tuším, | |||
| Najkrajšiu ľúbostnú melódiu, | iba to tak cítim, | Preto sa nikdy spať neponáhľaj, | ||
| akou sa patrí osláviť milú, | že bez teba by som | preto ty, muzika, | ||
| by som po celom svete hľadal. | nevedel prejsť žitím. | len ďalej fidlikaj, | ||
| preto nám do rána hraj! | ||||
| Kedy mi povieš, že ma máš rada? | Kamarát Tisovec, | |||
| K tomu obrázku, veršom, piesňam, | že ťa mám veľmi rád, | Aj ty, moja milá, ma neváb spať! | ||
| aj kvietky by som ešte pohľadal, | nikomu nepovedz. | Musíš mi s tým všetkým už pokoj dať. | ||
| najkrajšie možné pre vernú milú. | Ty naša muzika, | |||
| Láskou žiariacu bielu nevinu. | Iste sám dobre vieš, | len ďalej fidlikaj, | ||
| poznáš dnešnú chásku: | smelo nám do rána hraj! | |||
| A vybral by som dve družky biele | Keď nám vlasť rozkradli, | Hraj, hraj, hraj. | ||
| na skusy, | mohli by ukradnúť | |||
| ako mne milá, takisto verné | nám aj našu lásku. | ........ | ||
| komusi: | Tisovec 11.december 2008 | |||
| Snežienku bielu marcovú vernú | Kamarát Tisovec, | |||
| a máju vernú bielu ľaliu. | že ťa mám veľmi rád, | |||
| nikomu nepovedz. | Do Nitry | |||
| K vernosti vernosť, | ||||
| ku kráse krásu spanilú. | Až potom pred koncom, | Kamže ideš, Jonáško, | ||
| A všetko robiť, všetko to robiť | pred posledným zvoncom, | s takou velikou taškou | ||
| z l á s k y p r e m i l ú. | sám svetu vykričím, | a večer – oproti noci? | ||
| že zo všetkých blízkych | ||||
| si mi bol najbližším. | A ja sa tmy nebojím | |||
| . . . . . | ani o polnoci! | |||
| 23.marec 2009 | Že som ťa miloval | Raz, dva, tri, | ||
| po hrob – od kolísky. | ponáhľam sa do Nitry | |||
| ......... | za bratrancom Adamom, | |||
| 8.december 2008 | budem tam až nadránom. | |||

































Prihováram sa k početnej rodine svojich čitateľov, známym i menej známym, svojou šiestou literárnou publikáciou, ktorá je, podobne ako posledné dve pred ňou, zmesou poézie a prózy.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-