chlapca takmer nečujne. A previnilo. „O takomto čase už musí byť nanosená celá kopa. Balia do neho chorých – vraj, žeby boli pekní...! rozprával celkom inakšie ako ešte pred chvíľkou, keď sa stretli pri kríkoch. Jeho plachosť a pokora hraničili so smútkom, s odovzdanosťou voči povinnostiam.
       „Ále, Paulo,“ usmial sa chlapcovou predsa ešte len detskosťou pobavený farár Stanko. „To bahno nie je na krásu, to bahno je pre zdravie! Pre tých, ktorých bolia kĺby, majú lámku, a všetko sa mi tak vidí, že i nejaké iné choroby. Prečo sa ty na to neopýtaš, napríklad starého Viktora. Iste bude viac vedieť.“ Vysvetľoval, či napomínal farár. Viktor v bahenných slatinách bol ako doma. Od malička.
       „Možno aj vie, ale my sa nestačíme rozprávať. Ešte by nás počul pán Štróbel. Kričí po nás, dokonca i na starého Viktora. Že si najme silnejších..., už len neviem, kto by viacej vydržal ako my dvaja?!“  Tváril sa dôležito a pokračoval:
       „Ešte Viktorovi ako tak zaplatí, ale mne vraj peniaze netreba, môžem byť rád, že sa v kúpeľoch najem. Tak vykrikuje..., “ z takých rečí bolo do plaču nielen samotnému Paulovi, ale i farár mal čo robiť, žeby mu načisto nestiahlo hrdlo. „A ani to by som nedostal, nech nie kuchárok v  kúpeľnom paláci. Poznajú ma. Sú aj také, čo ma vyženú ale aj druhé, čo mi dajú toľko, čo nikto nevidí. Najviac Margita...,“ rozhovoril sa veselšie Paulo.
       Kňaz bol rád, že sa dieťa upokojilo. Zvažoval, ako zvrtnúť rozhovor tým smerom, ktorý ešte pod alejou navodil rozzúrený Paulo. Ten ho pokojným tónom predbehol a aj prekvapil:
       „Pán farár, nenaberajte z Ferdinanda, radšej z Andreja – to je ten najlepší prameň aký poznám!“ a tváril sa aspoň chvíľočku veľmi dôležite.
       Vykračovali von z dediny a ani sa nenazdali, už boli na lesnej ceste ku kúpeľom. Dôverne ju poznali, možno ten menší viac ako starnúci kňaz. Keby ich kto počúval, mal by pocit, že si vyšli na výlet. Malý a veľký muž. Obaja mali pred sebou dva-tri kilometre chôdze a dôležitý rozhovor chlapov, na ktorý bola práve teraz a tu, v nádhere božej prírody, jedinečná príležitosť. Aspoň tak si to myslel farár Michal Stanko.
       „Len ako začať?“ zvažoval v duchu, „... aby som to dieťa nerozrušil, a aby mi, nebodaj, neušiel.“ Lebo les, hora, ktorú Paulo dôverne poznal, dávala ku tomu jedinečnú príležitosť.
       „Mal som toľko rokov ako ty, Paulo,“ začal farár. „Nemáš viac ako dvanásť, však nie?“ Opýtal sa, ale na odpoveď nečakal. Nebolo potrebné. Pokračoval:
       „Na rozdiel od teba som mal matku, otca a veľa súrodencov..., i Karolínu – tú i ty poznáš, však?“
       Paulo vytreštil oči, ale mlčal. Rozprávanie farára začínalo celkom zaujímavo. Ako nejaká rozprávka, nejaký príbeh. A to mu nikdy nikto nerozprával. Možno sem-tam starý Viktor, lenže žiadne vyprávanie nedokončil. Bola drina, nebol zvyšný čas, a všade striehli prísne oči a i uši pána Štróbla.
„Počúvaš ma, chlapče?“ overil si kňaz  jeho pozornosť. Po malej chvíľke mal všetko  premyslené a spôsob ako získať dôveru priam zdiveného chlapca sa mu už na prvý pohľad pozdával.
       „Hej, počúvam, pravdaže vás počúvam, pán farár,“ pokorne odvetil Paulo. Viac sa nedopytoval. Iba čakal, čo bude nasledovať.
       „No, bol som just taký ako ty. Malý, slabý, vychudnutý...,“ aj by bol rozprával, ale Paulo mu skočil do reči:
       „Ale ja nie som vôbec malý! A ani nie slabý. Veľa vládzem...To bahnisko je aj ťažké, aj mokré, aj smrdľavé...! Ale vládzem. Musím vládať, lebo...,“ Paulo sa priam oboril. Vyrušeného  farára chlapcova výhrada iba prekvapila, ale iba sa pousmial:
       „Pravdaže si chlap, keď to dokážeš,“ pochválil ho, a zvážnel. „Bol som chorľavý. Otec ma chcel dať do učenia, aby som sa čím skôr vyučil remeslu, žeby som zarábal a tak pomáhal veľkej rodine. Ibaže ja som nevládal. A zďaleka nie toľko čo ty!“ a objal chlapca okolo pliec.
       Ten sa ešte viac zhrbil. Preletelo ním príjemné chvenie, ktoré nikdy nepoznal. Nehladkali, neobjímali ho, iba čo hrešili. Príjemná láskavosť chlapskej autority, rovnaký krok a iba v náznakoch akási spolupatričnosť dvoch zreteľne nerovnocenných pocestných.
       „Otec si už nevedel rady. Vláčil ma po dedinských liečiteľoch, doktoroch a jeden z posledných a za posledné otcove peniaze mi dal biely prášok. Iba jeden, či dva..., že vraj viac mi už treba nebude. Že do rána ťažko vyžijem. Nešťastný otec ma na furmanskom voze, zabaleného v starých handrách viezol domov umrieť. Lebo na suchoty sa aj vtedy zomieralo.“
       Farár sa na chvíľu odmlčal. Ani nie preto, žeby sa musel rozpamätúvať, ale samému mu prišlo akosi clivo. Až teraz si uvedomoval bezmocnosť otca a úplnú beznádej večne chorľavej, zrobenej matky.
       „Nezomreli ste, pán farár...?!“ Spýtavo vyvrátil hlavu započúvaný a rozprávaním poriadne zaujatý Paulo. Farár sa pousmial a na odľahčenie položartom odpovedal:
       „Asi som nezomrel, keď som tu, keď si tu tak parádne, ako dvaja chlapi, vykračujeme...“ Potom odrazu zvážnel.
       „Otec už-už obracal voz, že ideme domov,“ pokračoval farár. Potom, bez dychu, bez čo len náznaku záujmu o chlapcovu reakciu, na dlhom kuse cesty do kúpeľov, Michal Stanko vyrozprával malému Paulovi, synovi Rózy Talbert, celý príbeh o veľkom poľskom židovi – doktorovi, ktorý ho nielen liečil, ale aj vyliečil. O židovskom lekárovi, ktorý bez nároku na akúkoľvek odmenu uzdravil kresťanského chlapca. Michal Stanko - bez toho, žeby sledoval Paulovu pozornosť - povedal i to, že ten doktor, ten obrovský poľský žid ho poslal i do škôl.
„Že by som bol múdry a vzdelaný...,“ prízvukoval. „A keďže si kresťan - nechže bude z teba kresťanský kazateľ, hovorieval židovský doktor Emanuel Löwi,“ skončil Michal Stanko svoj monológ. Zostal ticho, zostalo ticho. Akoby v zotrvačnosti kráčali obaja - rozprávač i malý poslucháč - ďalej. Ale asi iba desať, dvanásť krokov.
       „To nemohol byť žid, ten doktor!“ do ticha a príjemného šumu pokojnej prírody zvrieskol malý Paulo. „Židia sú zlí, podvodníci, špekulanti..., okrádajú nás! Režú deti a pijú ich krv!“ Vyvalilo sa z chlapčiska s návalom slov i akéhosi zlostného plaču. Vytrhol sa, ešte čosi zavrešťal o tom, že mu to povedala jeho matka, a tá nikdy neklame..., a bol preč. Utekal horou nevedno kam. Iba ako ozvena pomedzi vysokánske smreky doletelo slabé, ale zreteľné:
       „... Raz ho zabijem! Aj tú jeho židovskú matku!“
       Farár zastal, prázdny demižón spustil na zaprášenú hradskú. Obidvomi rukami si vošiel do hustých šedivých vlasov, akoby si potreboval prekontrolovať fungovanie vlastného mozgu a veľkými dlaňami si zakryl rozohriatu tvár. A oči? Akoby mu zavlhli. Cítil porážku. Prehral. Vyhrala nevraživosť, „zase raz zvíťazila neláska!“ voľačo si pomyslel a posledné slová povedal nahlas. Iba hora počula.
       Nielen v súvislosti s poblázneným dieťaťom – hoci, a samozrejme aj s ním – si uvedomil: „Svet potrebuje vinníka. Už ho aj má, akurát bude potrebné pomenovať ho, ukázať naňho prstom! Potom by mal nastať dlho očakávaný, vraj spravodlivý trest!“
       Michal Stanko prišiel k prvému prameňu, a ani nie z Ferdinanda, ani nie z Andreja, vodu nabral z prvého, ktorý bol po ceste. „Vraj sa volá Mária,“ povedal ktosi, čo sa tiež skláňal nad vyvierajúcou vodou, ktorá nevoňala – práve naopak. Pach bol čímsi príťažlivý a vôbec nie odpudzujúci...
       Išiel ako slepý, ako hluchý. Lebo keby nie, bol by si všimol roztatárenú spoločnosť niekoľkých vážených kúpeľných hostí, ktorým by po pravde ani veľmi nerozumel. Rehotali sa, vykrikovali, spomínali Pešť i Viedeň, pokrikovali zrejme čosi dvojzmyselné a priveľmi zábavné, ale každý v tom svojom mierne podguráženom jazyku - jedni nemecky, iní maďarsky a ďalší šemotili v jidiš... Majetná oddychujúca spoločnosť s neveľmi pôsobivou spoločníčkou, ktorej pôvod bujarým kúpeľníkom zrejme vôbec nevadil. Z náruče do náruče, rozdávala široké úsmevy do červena nafarbených pier, snehovo bielych zubov a jarmočnej krásy letných šiat lacnej krásy. Bol augustový deň, do večera ďaleko a do bieleho rána ešte ďalej. Vidina lahodne hýrivého podvečera, ba hádam i noci bola na dosah. A čo bude ďalej?! To Rózu Talbert nikdy netrápilo. „Tak či onak, uvidí sa! Kúpele fungujú...!“ Mladá žena s ľahkosťou myslenia rozhodovala o svojej prítomnosti. Mala pravdu. Či v zime, či v lete hostí od vzdialenej železnice neustále privážala drožka Eduarda Klimku, tichého, akoby nemého svedka všelijakých spoločností. Aj  ten bol z Hobgardu.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}