Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 10. časť Doporučený
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
10. časť
Farár Michal Stanko sa po chvíľke spamätal. Pritúlil ušpineného a usopleného Paula, z trávy vybral prázdny demižón a jemne ho donútil, žeby chlapec vykročil zarovno s ním. Akoby sa nič nebolo stalo, opýtal sa ho s mierom v hlase:
„Paulo, a kde si sa ty vlastne vybral?! Lebo ja idem – ako vidíš – do kúpeľov, ku prameňom, nabrať vodu z Ferdinanda.“ Jeho pokojný tón priam zasiahol rozháranú dušu chlapca. Ten - akoby sa hanbil, iba sklonil hlavu, zhrbil chrbát a veľmi odovzdane nasledoval farára.
„Už som mal byť pri bahne. Istotne bude so mnou zle,“ vyhŕklo z
„Ále, Paulo,“ usmial sa chlapcovou predsa ešte len detskosťou pobavený farár Stanko. „To bahno nie je na krásu, to bahno je pre zdravie! Pre tých, ktorých bolia kĺby, majú lámku, a všetko sa mi tak vidí, že i nejaké iné choroby. Prečo sa ty na to neopýtaš, napríklad starého Viktora. Iste bude viac vedieť.“ Vysvetľoval, či napomínal farár. Viktor v bahenných slatinách bol ako doma. Od malička.
„Možno aj vie, ale my sa nestačíme rozprávať. Ešte by nás počul pán Štróbel. Kričí po nás, dokonca i na starého Viktora. Že si najme silnejších..., už len neviem, kto by viacej vydržal ako my dvaja?!“ Tváril sa dôležito a pokračoval:
„Ešte Viktorovi ako tak zaplatí, ale mne vraj peniaze netreba, môžem byť rád, že sa v kúpeľoch najem. Tak vykrikuje..., “ z takých rečí bolo do plaču nielen samotnému Paulovi, ale i farár mal čo robiť, žeby mu načisto nestiahlo hrdlo. „A ani to by som nedostal, nech nie kuchárok v kúpeľnom paláci. Poznajú ma. Sú aj také, čo ma vyženú ale aj druhé, čo mi dajú toľko, čo nikto nevidí. Najviac Margita...,“ rozhovoril sa veselšie Paulo.
Kňaz bol rád, že sa dieťa upokojilo. Zvažoval, ako zvrtnúť rozhovor tým smerom, ktorý ešte pod alejou navodil rozzúrený Paulo. Ten ho pokojným tónom predbehol a aj prekvapil:
„Pán farár, nenaberajte z Ferdinanda, radšej z Andreja – to je ten najlepší prameň aký poznám!“ a tváril sa aspoň chvíľočku veľmi dôležite.
Vykračovali von z dediny a ani sa nenazdali, už boli na lesnej ceste ku kúpeľom. Dôverne ju poznali, možno ten menší viac ako starnúci kňaz. Keby ich kto počúval, mal by pocit, že si vyšli na výlet. Malý a veľký muž. Obaja mali pred sebou dva-tri kilometre chôdze a dôležitý rozhovor chlapov, na ktorý bola práve teraz a tu, v nádhere božej prírody, jedinečná príležitosť. Aspoň tak si to myslel farár Michal Stanko.
„Len ako začať?“ zvažoval v duchu, „... aby som to dieťa nerozrušil, a aby mi, nebodaj, neušiel.“ Lebo les, hora, ktorú Paulo dôverne poznal, dávala ku tomu jedinečnú príležitosť.
„Mal som toľko rokov ako ty, Paulo,“ začal farár. „Nemáš viac ako dvanásť, však nie?“ Opýtal sa, ale na odpoveď nečakal. Nebolo potrebné. Pokračoval:
„Na rozdiel od teba som mal matku, otca a veľa súrodencov..., i Karolínu – tú i ty poznáš, však?“
Paulo vytreštil oči, ale mlčal. Rozprávanie farára začínalo celkom zaujímavo. Ako nejaká rozprávka, nejaký príbeh. A to mu nikdy nikto nerozprával. Možno sem-tam starý Viktor, lenže žiadne vyprávanie nedokončil. Bola drina, nebol zvyšný čas, a všade striehli prísne oči a i uši pána Štróbla.
„Počúvaš ma, chlapče?“ overil si kňaz jeho pozornosť. Po malej chvíľke mal všetko premyslené a spôsob ako získať dôveru priam zdiveného chlapca sa mu už na prvý pohľad pozdával.
„Hej, počúvam, pravdaže vás počúvam, pán farár,“ pokorne odvetil Paulo. Viac sa nedopytoval. Iba čakal, čo bude nasledovať.
„No, bol som just taký ako ty. Malý, slabý, vychudnutý...,“ aj by bol rozprával, ale Paulo mu skočil do reči:
„Ale ja nie som vôbec malý! A ani nie slabý. Veľa vládzem...To bahnisko je aj ťažké, aj mokré, aj smrdľavé...! Ale vládzem. Musím vládať, lebo...,“ Paulo sa priam oboril. Vyrušeného farára chlapcova výhrada iba prekvapila, ale iba sa pousmial:
„Pravdaže si chlap, keď to dokážeš,“ pochválil ho, a zvážnel. „Bol som chorľavý. Otec ma chcel dať do učenia, aby som sa čím skôr vyučil remeslu, žeby som zarábal a tak pomáhal veľkej rodine. Ibaže ja som nevládal. A zďaleka nie toľko čo ty!“ a objal chlapca okolo pliec.
Ten sa ešte viac zhrbil. Preletelo ním príjemné chvenie, ktoré nikdy nepoznal. Nehladkali, neobjímali ho, iba čo hrešili. Príjemná láskavosť chlapskej autority, rovnaký krok a iba v náznakoch akási spolupatričnosť dvoch zreteľne nerovnocenných pocestných.
„Otec si už nevedel rady. Vláčil ma po dedinských liečiteľoch, doktoroch a jeden z posledných a za posledné otcove peniaze mi dal biely prášok. Iba jeden, či dva..., že vraj viac mi už treba nebude. Že do rána ťažko vyžijem. Nešťastný otec ma na furmanskom voze, zabaleného v starých handrách viezol domov umrieť. Lebo na suchoty sa aj vtedy zomieralo.“
Farár sa na chvíľu odmlčal. Ani nie preto, žeby sa musel rozpamätúvať, ale samému mu prišlo akosi clivo. Až teraz si uvedomoval bezmocnosť otca a úplnú beznádej večne chorľavej, zrobenej matky.
„Nezomreli ste, pán farár...?!“ Spýtavo vyvrátil hlavu započúvaný a rozprávaním poriadne zaujatý Paulo. Farár sa pousmial a na odľahčenie položartom odpovedal:
„Asi som nezomrel, keď som tu, keď si tu tak parádne, ako dvaja chlapi, vykračujeme...“ Potom odrazu zvážnel.
„Otec už-už obracal voz, že ideme domov,“ pokračoval farár. Potom, bez dychu, bez čo len náznaku záujmu o chlapcovu reakciu, na dlhom kuse cesty do kúpeľov, Michal Stanko vyrozprával malému Paulovi, synovi Rózy Talbert, celý príbeh o veľkom poľskom židovi – doktorovi, ktorý ho nielen liečil, ale aj vyliečil. O židovskom lekárovi, ktorý bez nároku na akúkoľvek odmenu uzdravil kresťanského chlapca. Michal Stanko - bez toho, žeby sledoval Paulovu pozornosť - povedal i to, že ten doktor, ten obrovský poľský žid ho poslal i do škôl.
„Že by som bol múdry a vzdelaný...,“ prízvukoval. „A keďže si kresťan - nechže bude z teba kresťanský kazateľ, hovorieval židovský doktor Emanuel Löwi,“ skončil Michal Stanko svoj monológ. Zostal ticho, zostalo ticho. Akoby v zotrvačnosti kráčali obaja - rozprávač i malý poslucháč - ďalej. Ale asi iba desať, dvanásť krokov.
„To nemohol byť žid, ten doktor!“ do ticha a príjemného šumu pokojnej prírody zvrieskol malý Paulo. „Židia sú zlí, podvodníci, špekulanti..., okrádajú nás! Režú deti a pijú ich krv!“ Vyvalilo sa z chlapčiska s návalom slov i akéhosi zlostného plaču. Vytrhol sa, ešte čosi zavrešťal o tom, že mu to povedala jeho matka, a tá nikdy neklame..., a bol preč. Utekal horou nevedno kam. Iba ako ozvena pomedzi vysokánske smreky doletelo slabé, ale zreteľné:
„... Raz ho zabijem! Aj tú jeho židovskú matku!“
Farár zastal, prázdny demižón spustil na zaprášenú hradskú. Obidvomi rukami si vošiel do hustých šedivých vlasov, akoby si potreboval prekontrolovať fungovanie vlastného mozgu a veľkými dlaňami si zakryl rozohriatu tvár. A oči? Akoby mu zavlhli. Cítil porážku. Prehral. Vyhrala nevraživosť, „zase raz zvíťazila neláska!“ voľačo si pomyslel a posledné slová povedal nahlas. Iba hora počula.
Nielen v súvislosti s poblázneným dieťaťom – hoci, a samozrejme aj s ním – si uvedomil: „Svet potrebuje vinníka. Už ho aj má, akurát bude potrebné pomenovať ho, ukázať naňho prstom! Potom by mal nastať dlho očakávaný, vraj spravodlivý trest!“
Michal Stanko prišiel k prvému prameňu, a ani nie z Ferdinanda, ani nie z Andreja, vodu nabral z prvého, ktorý bol po ceste. „Vraj sa volá Mária,“ povedal ktosi, čo sa tiež skláňal nad vyvierajúcou vodou, ktorá nevoňala – práve naopak. Pach bol čímsi príťažlivý a vôbec nie odpudzujúci...
Išiel ako slepý, ako hluchý. Lebo keby nie, bol by si všimol roztatárenú spoločnosť niekoľkých vážených kúpeľných hostí, ktorým by po pravde ani veľmi nerozumel. Rehotali sa, vykrikovali, spomínali Pešť i Viedeň, pokrikovali zrejme čosi dvojzmyselné a priveľmi zábavné, ale každý v tom svojom mierne podguráženom jazyku - jedni nemecky, iní maďarsky a ďalší šemotili v jidiš... Majetná oddychujúca spoločnosť s neveľmi pôsobivou spoločníčkou, ktorej pôvod bujarým kúpeľníkom zrejme vôbec nevadil. Z náruče do náruče, rozdávala široké úsmevy do červena nafarbených pier, snehovo bielych zubov a jarmočnej krásy letných šiat lacnej krásy. Bol augustový deň, do večera ďaleko a do bieleho rána ešte ďalej. Vidina lahodne hýrivého podvečera, ba hádam i noci bola na dosah. A čo bude ďalej?! To Rózu Talbert nikdy netrápilo. „Tak či onak, uvidí sa! Kúpele fungujú...!“ Mladá žena s ľahkosťou myslenia rozhodovala o svojej prítomnosti. Mala pravdu. Či v zime, či v lete hostí od vzdialenej železnice neustále privážala drožka Eduarda Klimku, tichého, akoby nemého svedka všelijakých spoločností. Aj ten bol z Hobgardu.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-