hodno počúvať, kto dokázal nezištne poradiť a koho celá dedina mala v úcte. A to nebolo zanedbateľné?! 
       Starý Izák Indich sa práve dnes pobral v akejsi nezvyčajnej náhlosti. Pozväzované mladé stromčeky - lebo i tie sa mu podarilo nakúpiť - zložil do zadnej šopy, všetko ostatné sľúbené doniesol, prichystaný tovar tak ako vždy odniesol, posčitoval svoje korunky, zabalil do plátenného mieška a zmizol. Obyčajne po sebe zanechával svojský pach - i teraz tak - ale i milú roztržitú náladu, ktorá mu tentokrát chýbala. Izák Indich sa bál. Vedel viac ako my v Hobgarde a ani vozík so starým slabým koníkom, ani jednoduchý príbytok u svojej sestry v meste, nič mu nezaručovalo bezpečnosť. Bolo mi ho úprimne ľúto.
       Johana nebolo treba zhľadúvať. Celé popoludnie chodil nečujne nielen po dome, ale dokonca i po dvore. Nakŕmil svoje zajačiky, povymieňal sliepkam vodu, nasypal im zrno, povynášal zvyšky z kuchyne. Ani mladé stromčeky ho nezaujímali, ba ani tovar, čo priniesol obchodník z mesta. Iba si sadol na svoje obľúbené miesto pod oknom, na ktorom stál hlinený črepník s veľkým rozmarínom. Druhý raz by mu bol zavadzal vo výhľade na ulicu. Dnes nie. Hľadel síce v tú stranu, ale zrejme iba do korunky zelenej voňajúcej rastlinky.
       „Mamele...! Nič tak krásne, a nič tak zvláštne nevonia ako rozmarín. Ani ruže nie...! Ruže mám rád iba na otcovom gobelíne,“ vykladal Johan viac-menej sám pre seba.
       „I keď je nedokončený...?! opýtala som sa ho, sama zvedavá, čo chlapec odpovie.
       „Vieš, mamele, že rozmarín je kvetom lásky a vernosti? Ani sa len neotočil, na moju otázku nereagoval a rozprával viac rozmarínu ako mne.
       „A to ty už len odkiaľ vieš?“ úprimne som sa začudovala a v návale akejsi spolupatričnosti a dojemnosti chvíle som ho objala okolo pliec.
       „Od Karolíny, i ona má na fare. Aj v kuchyni, aj v izbe.“ Prudko sa otočil, zužitkoval moju blízkosť a hodil sa mi do náruče. Tichučko plakal.
       Dlhú chvíľu sme sedeli úplne mĺkvo. Johan najprv nečujne vzlykal a keď sa uspokojil, iba pravidelne dýchal tvárou zaborený do mojej zástery. Mala som pocit, že slová - akékoľvek a o čomkoľvek - nie sú potrebné. Ani len myšlienky sme si nečítali. Načo.
       Boli sme spolu, čo bolo rozhodujúce. 
       Minul sa ďalší letný deň. 
       Pominula sa i tá troška istoty, v ktorej sme v Hobgarde žili.

       Farár Michal Stanko sa prechádzať vôbec nechystal. Naberie vodu a razom sa vráti späť. Tak si to ráno zaumienil. Ešte nemohol vedieť, aká spoločnosť sa mu ponúkne na cestu ku prameňom. A že bude špacírovať po kúpeľnom parku, okolo jazera, že bude vysedúvať so starým Viktorom – to sa mu ešte pred niekoľkými hodinami ani len nesnívalo.
       Paulo, jeho náhodný spoločník, sa stratil. Ku bahnu ani do večera neprišiel. Najskôr sa potĺkal po blízkej hore, ktorú dôverne poznal, sem-tam ďobol zo zvyšných lesných plodov a stále hladný, ba skôr vyhladovaný sa potíšku plazil ku kúpeľným domom. Ako stratené zvieratko, ktoré vetrí ľudskú blízkosť. Veľmi dobre vedel, kde sa môže ukázať a kde nie. Tučná kuchárka Margita síce vždy po ňom pokrikovala, hrešila ho, z čoho si on ale veľa nerobil. Vedel, že za jej neprívetivým vyvreskúvaním je sila súcitu a istej nevysvetliteľnej spolupatričnosti. Ktovie čím sa tak stalo?! Žeby preto, že robustná Margita nikdy nemala nikoho, ani rodičov, ani súrodencov, ani muža a deti už vôbec nie...? Uberala sa životom osamotená, drala sa iba silou pudu sebazáchovy, pričom k opustenému Paulovi cítila priam materinskú zodpovednosť. Aj teraz. 
       Našla ho sedieť na kamenných schodoch toho najostatnejšieho východu z hlavného kúpeľného paláca. Tadiaľ vchádzali a vychádzali v hŕbe zamestnancov kúpeľov iba tí najnižšie postavení. Po týchto schodoch vynášali zvyšky ku chlievom, ktoré boli rafinovane ukryté pred zrakmi hostí hlboko v celkom blízkej hore. Margita práve vychádzala, že do trávy povylieva špinavú vodu. A že sa i nadýchne dobrého vzduchu, ktorý po nočnom daždi našťastie zostal v bezprostrednom hustom lesnom poraste. Dobre sa o chlapčiska nepotkla.
       „Ty teda vieš kde sa máš posadiť...!“ zrúkla na neho vystrašená. „Ako to, že nepracuješ? Pozri sa na seba ako vyzeráš. Ako posledný trhan. Tá tvoja vymaľovaná mať ti nielenže nedá najesť, ale už ani o šatstvo sa nestará. Do božieho rána vyspevovala v lokále...“ Margita začala síce ostro, ale posledné slová vyslovila viac-menej pre seba, aby chlapča nepočulo. Ale ono počulo!
       „Viem o tom,“ zašepkal si popod nos a až potom pozrel Margite rovno do očí. 
       Ešte stále sedel na zemi a pohľad zapichol takmer kolmo na kuchárku. Z podhľadu videl jej  veľké ovisnuté prsia a  rozmerné brucho prepásané veľkou bielou zásterou. Krku akoby nebolo a potom už len veľká červená tvár, okolo ktorej bola vždy natesno uviazaná snehobiela šatka. Ani veru nevedel či má -  a vôbec aké má - vlasy? Sukne, lepšie povedané obtočenú zásteru mala skoro až po zem. Spod nej vytŕčali špice rozčaptaných čiernych filcových papúč, ktorými šuchtala po čistulinkej drevenej dlážke kuchyne i zadných chodieb.
       „Inšie sa stalo!“ a rozplakal sa. Pomedzi vzlyky porozprával o buchtách od frau Evy Raubner, o tom ako si počkal na Johana, ako mu nadával i hrozil, o farárovi, ktorého stretol pri stromoradí, ale aj o ceste ku prameňom. Všetko sa z neho vyvalilo ako obrovská ťažoba, s ktorou si jeho detské telo a ešte detskejšia duša nevedia poradiť.
       „Pán farár rozprával o tom, aký bol chorý, aký bol slabý, ako mu pomohol doktor, a ten doktor  že bol poľský žid..., a to som už nevydržal.“ Len toľko čo nabral dych, pokračoval: „Margita! Nerozumiem tomu!“ až kvílil, krútiac hlavou na znak absolútneho nepochopenia. „Ako len môže ten náš farár chváliť žida? Ako mu môže byť dokonca vďačný? Veď, veď ... vieš, Margita, židia predsa...! 
       Nedopovedal. Po prvé, akoby sa bál vysloviť ťažké obvinenie a po druhé, Margita jeho vyrevúvanie nedokázala viacej počúvať. V rukách ešte stále držala veľkú nádobu so špinavou vodou, ktorú až zlostne z výšky schodov vyšuchla na dvor do kriakov a hrniec rázne položila ku nohám. Ako sama stelesnená spravodlivosť podoprela si ruky v bok a ešte len teraz sa nadýchla:
       „Dosť Paulo! Ešte si len dieťa, a už toľká nenávisť! Kto ti ju vštepil, kto ti čo narozprával, kto ťa takto nekresťansky hucká?!“ bezmocne vrešťala. „Kto ti tak strašne ubližuje...?!“ Jej hnev prechádzal do ľútosti, lebo s vyslovenými vetami jej dochádzalo, že dieťa za svoje myslenie a i konanie nemôže. „Musel to byť niekto veľmi planý, čo ti navravel...,“ nedokončila. 
       Paulo na ňu zo zeme zrúkol: „Moja mama vôbec nie je planá, moja mama hovorí pravdu! Moja mama mi povedala, že...,“ a ešte viac sa rozplakal. 
       To už však narýchlo vstal zo schodov a utekal akoby bez zmyslov cez horu ku prameňom. Tam sa, hladný, dopil aspoň vody, a únavou, vynariekaný zaspal. Keď sa prebral, v tráve, v blízkom kríku zbadal veľký prútím opletaný demižón. 
       „Ale, veď je to farárov Stankov..., žeby ho tu bol zabudol?“ zamrmlal si popod nos a schytil demižón, že ho zoberie. Iba ho tak podťalo. Bol plný a poriadne ťažký pre slabé dieťa. 
       Navzdory tomu, Paulo zvyknutý na ťažké mokré bahno i inú robotu, terigal vodu do dediny, na faru. Prikrádal sa potichu. Od strachu, i od hanby. Bol rád, že nikoho nikde, a tak položil vodu na podstienku a že zmizne. Iba krivému Hanzimu nič neuniklo. Zbadal Paula ako teperí demižón a keď si chlapec myslel, že ufujazdí, Hanzi mu skrížil cestu. Chcel - nechcel, milý Paulo, musel porozprávať ako bolo, čo sa stalo a kde zostal farár Stanko?! Paholok sa dozvedel všetko - tento raz už bez nárekov a zlosti. Chlapec rozprával potichu, krotko, odovzdane. Len odpovedať na poslednú otázku - kde je farár Stanko - to veru ani len netušil.

       V ten večer si líhali veľmi potichu. Takmer bez slova. Matka povystierala ku posteliam nové koberčeky, ktoré v podvečer doniesol Indich - aj sa im potešili, ako každej drobnosti, ktorú si časom nadobudli - a každý sa vtiahol do svojej postele v opačných kútoch izby. Priestrannú izbu, ktorú tante Ester užívala ako hosťovskú, a v ktorej za celý jej život prespalo veľmi málo hostí, oni dvaja mali za spálňu.
       Hoci bolo leto s dlhými dňami, hodina poriadne pokročila a všade bola hustá tma. Na oblohe ani mesiac, ani hviezdy. K večeru sa nazbierali ťažké búrkové mraky. Koniec koncov, bol letný mesiac, cez deň sparno, a tak hrmavice ešte mali svoje právo. A veruže i zahrmelo. Na obločné sklá cupkali prvé kvapky búrkového lejaku. Už-už ich osvecovali prvé blesky.
       „Mamele, bojím sa...,“ zastenkal Johan.
       „Prosím ťa, Johanko, čoho?!“ láskavo chlácholila chlapca.
       „Všetkého.“ Iba zašepkal, a pokračoval: „Bleskov, tmy..., Paula. Všetkého..., že nebudeš pri mne!“ a vyskočil spod periny. 
       Ani sa nenazdali a v tuhom objatí ležal desaťročný Johan so svojou, ani nie tridsaťročnou matkou Evou Raubner. Strážili ich iba múry domu tante Ester a obklopovala samota celého sveta, ktorý sa hlavne v posledných časoch nezdal byť ani dobrý ani bezpečný.
       „Budem ti rozprávať. Súhlasíš? Aleže si všetko poriadne zapamätaj. Si veľký na rozprávky a malý na vážne príbehy. Tento však musíš vedieť. Aby si zvládol aj to, čo malým chlapcom nezvykne prislúchať,“  dokončila bez toho, aby čakala na chlapcovu reakciu. 
   Už dávno sa chcela dotknúť jeho dušičky dejmi, na ktoré možno by mal čas, ale udalosti, ktoré priamo prežívali, posunuli hranicu jeho dospievania poriadne dopredu. Vo svojom veku – i vďaka tomu, že bol mocný a do istej miery i zrelý – pracoval zarovno s ňou, ba dokonca sa chytal do mnohých chlapských robôt. Starosti, ťažkosti, úlohy dospelého sa mu nevyhýbali.
       „Tak, počúvaj, Johan...“ A neprestajne ho, iba ľahučko, hladkala po vláskoch.
       „Stalo sa to veľmi dávno, pred vyše dvomi tisícimi rokmi. Ale stalo sa! Žil  vtedy muž menom Izaj, izraelita, a mal osem synov. Najstarší museli ísť do vojny proti Filištíncom, iba najmladší Dávid zostal pri otcovi, aby pásol veľké stáda oviec. Vojny trvali pridlho a bojiská boli kruté, a tak poslal otec najmladšieho syna Dávida, aby išiel pozrieť starších bratov. Že by zistil, ako sa im vodí a zaniesol im i nejaký pokrm na prilepšenie. 
       „A prines o nich správu,“ kázal mu otec. 
       Dávid nechal ovce ovcami a vybral sa za bratmi, ktorí sa práve zoskupovali do šíkov, a ktorí sa chystali sa na boj. A boli že to boje kruté – chlap proti chlapovi! Tu z radov Filištíncov vystúpil vysoký, mocný, zdatný bojovník menom Goliáš. Na celý kraj vykrikoval, nadával a  znevažoval Izraelcov a svoju silu i moc chválil do nebies. Izraelci sa ho náramne báli a medzi sebou si rozprávali: „Kto toho porazí, tomu sa náš kráľ priam kráľovsky odmení!“ 
       Keď toto započul Dávid, vystúpil pred kráľa Saula: „Nech z neho nikto nemá strach! Tvoj služobník, kráľu, pôjde a bude bojovať s tým chvastavým Filištíncom!“ vyhlásil nebojácne.
       Saul mu iba vážne radil: „Nemôžeš ísť proti Filištíncovi. Akože budeš s ním bojovať? Veď ty si chlapec a on je bojovníkom od svojej mladosti.“
       Dávid sa ale nedal a bránil sa. „Bol som pastierom pri stáde svojho otca; keď prišiel lev alebo medveď a odvliekol ovcu zo stáda,  pustil som sa za ním, zrazil som ho a vytrhol som mu ovečku z tlamy.“ Potom ešte Dávid múdro dodal: „Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci leva a z pazúrov medveďa, vytrhne ma i z ruky toho Filištínca.“
       Vtedy Saul povedal Dávidovi: „Choď, Dávid, Hospodin bude s tebou!“
       Dávid vzal do ruky palicu, vybral z potoka päť hladkých kameňov, vložil ich do kapsy medzi pastierske náčinie, ktoré mal, zobral si aj svoj prak, a tak sa približoval k Filištíncovi. Ten iba pohŕdavo pozrel na Dávida, lebo  videl v ňom iba pekného, mladého mladíka.
       „Či som ja pes, že ideš proti mne s palicou?“ opýtal sa Goliáš posmešne.
       Nato Dávid odpovedal Filištíncovi: „Ty prichádzaš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha izraelských šíkov, ktorého ty neustále potupuješ. Dnes ťa Hospodin vydá do mojich rúk, zrazím ťa..., Goliáš!“
       Vtom Dávid siahol rukou do kapsy, vybral kameň, hodil ním z praku a udrel Filištínca do čela. Kameň sa mu vrazil do čela a mocný, ozrutný Goliáš padol tvárou na zem. Tak premohol Dávid Goliáša prakom a kameňom.“
       Matka celý príbeh vypovedala tak, akoby čítala. Ani sa len nezastavila, ani hlasom neklesla, potom však úplne onemela. Na okamih zadržala dych, či chlapec vôbec bdie. Zvažovala, na okamih sama v sebe a sama pre seba zapochybovala. Prečo práve Dávid a Goliáš? Príbeh starého testamentu jej prišiel na rozum presne vtedy, keď sa strhol ten zvláštny nenávistný boj medzi synom Rózy Talbert a jej Johanom. Bolo správne práve takýmto spôsobom nabádať svoje dieťa k akejsi sebeobrane proti staršiemu, vyššiemu, ale určite nie zdravému chudákovi, ktorého najväčšou vinou bola slepá nenávisť voči vierovyznaniu, ktoré vôbec nepoznal?! Paulo mal svoju zlosť, s ktorou si nevedel rady, mal svoje predstavy, ktoré ho strašili, ale veruže mal i svoje plány, ktoré mohli byť nebezpečné.
       Johan s veľkými roztvorenými očami, schúlený, bez pohnutia a bez jediného slova  dopočúval mamino rozprávanie.
       Izba zamĺkla. Iba zvonku bolo zreteľne počuť ako leje, blýska sa a hrmí. Chlapec zabudol na strach  a už-už sa videl malým smelým bojovníkom, ktorý premáha zďaleka nie silného, ba ani nie veľkého, ale o to zúrivejšieho Paula. 
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}