Na druhý, či tretí deň ho nebolo. Raj šípových ruží zostal opustený..., a nedokončený.
Dennodenne som sa snažila o pokoru. Pestovala som si ju, chránila. Lenže tá moja poníženosť sa veľmi rýchlo premenila na clivotu, na môj svetabôľ.
Stíchla som navonok, a i v duši. Žeby som mohla, žeby som vládala kráčať ďalej. Nie vždy sa darilo, veľakrát ten zvyšok starostlivo opatrovanej pokory vytláčal vzdor, pocity krivdy a zarovno s nimi neschopnosť pohnúť sa dopredu. Našťastie, včas sa v duši, zmysloch, v celom bojujúcom tele ozvalo to Jákobovo: kto má v duši pokoru… A fungovalo. Celé týždne, mesiace, i v onen deň, keď „z moci úradnej a s ľútosťou“ prišlo oznámenie, že „Jákob Raubner bol hrdina“. Bol! Nie je, a už ani nebude. Hrdinovia obyčajne zostávajú na frontoch. A to predovšetkým vtedy, keď sa bojisko stane cmiterom.
Ako v takých okamžikoch zachovať v sebe pokoru?
Začas som kvílila, potom už len tíško plakala. A neustále pátrala po vytrácajúcej sa pokore. Zhľadúvala som ju i v duši, i v srdci, v celučičkom tele. Nebolo jej...! Odišla s nádejou, odišla s Jákobom.
Nedokončený gobelín som zavesila na zábradlie úzkej pavlače, aby ho zbadal každý, kto len vojde do obchodu. A aby som mohla každému, samozrejme, že ochotne, vysvetliť: „... ten nie je na predaj! Čo nevidíte? Nie je hotový. Príde Jákob z talianskeho frontu, to sa rozumie, že ho dokončí...!“
Nedokončí. Vedela som, že nedokončí. Vedela som, že klamem. Seba, syna, všetkých. Naostatok, už niet zábradlia, niet pavlače a koniec koncov niet ani Raubnerovej galantérie.
Ako veľká rozďavená papuľa s vymlátenými zubami, tak vyzeral spustošený obchodík s poroztváranými, povylamovanými dverami, s rozbitým výkladom. Rabovali a zároveň ničili. Presvedčení a povzbudení vidinou majetku, ktorá ich vraj vytrhne z ich núdze. Práve z tej biedy, za ktorú si v mnohom mohli sami...
Nikto nič nenašiel z čoho by zbohatol. Len čačky. Milé, praktické a v obyčajnom človečom živote i potrebné drobnôstky, ktoré sa sem-tam zídu, a ktoré navyše tešia. A predsa! Blázni. Vetrili bohatstvo a zároveň zhľadúvali nepriateľa, príčinu svojej chudoby.
Hanzi poroztváral jedny i druhé vchodové dvere. Rešpekt pred aj tak inakším svetom Esterinho domu mu nedovolil vojsť ďalej ako do kuchyne. Aspoň tam otvoril ťažké drevené okenice, i okno nasmerované priamo do útrob neuveriteľne zeleného sadu i záhrady. Robil to síce s veľkým hrmotom, ale dôkladne, pomaličky. Akoby im dvom dával návod: hľaďte, takto sa to robí! Vy tu predsa budete žiť! Potom sa pratal z domu.
Zvláštny pocit. Úplne cudzia, nepoznaná, aj keď všetkým potrebným zariadená domácnosť. Vraj nový domov. Veci, vecičky, ktoré sú v absolútnom dostatku i poriadku, prichystané pre bežný život. Iba živá bytosť chýba. Tá akoby práve vybehla z domu a nie a nie sa vrátiť. Čierna glotová zástera prehodená cez kuchynskú stoličku, pri vchodových dverách pohodené súkenné papuče, posteľ nepostlatá. Ktovie odkedy... V prvom momente sa nemožno ubrániť pocitu, že „tante“ Ester čochvíľa príde a život pôjde v starých koľajach. Lenže človečia dočasnosť je taká. Končí v jednom kratučkom okamihu.
Všetko neživé, čím bola „tante“ Ester desiatky rokov obklopená, zostalo nedotknuté. Teraz akoby čakalo komu bude užitočné. Nebolo toho málo: mohutná posteľ v zadnej izbe s rovnako masívnymi nočnými stolíkmi, skriňa a jedna komoda medzi oknami. Druhá v protiľahlom kúte. Nechýbalo ani ťažké kameninové umývadlo s ešte ťažším krčahom na vodu. Toto, i zariadenie veľkej jedálne si „tante“ Ester doniesla z rodného domu. Veľmi, veľmi dávno ho vraj zdedila po nie celkom nemajetných rodičoch. Komu toto všetko zostane po jej smrti, o to sa nikdy nestarala. Jedno je však isté, že za jej života s jej pomocou nikto z famílie nerátal. Najmä Jákob nie. Poznať ju dobre nepoznal, stačilo spomínanie Jákobovho otca. Bol Esteriným starším bratom. V časoch Jákobovho detstva a mladosti rozprávanie práve o nej malo silu legiend. Pre mladého Jákoba a jeho ženu Evu, „tante“ Ester bola nedobytným hradom, o dobýjanie ktorého nemal nikto ani odvahu, ani chuť. Našťastie ani naliehavosť...
Galantérka Jákoba a Evy Raubner bola v poriadku i bez Esterinej pomoci. Chudobne, nie celkom ľahko, ale fungovala.
„Vyzerá, že je všetko uložené. Alebo sme na niečo pozabudli...?“ povzdychla si Eva a s otázkou v hlase rukou a navyše láskavým pohľadom chlapca pohladila. Bola ustatá, ale spokojná. Za tri dni poukladali všetky svoje poklady, ktoré doterigali z mesta. V kuchyni a v jednej z izieb sa pokúšali vytvoriť svoj svet podľa vlastných predstáv. A to aspoň do takej miery, ako im to len dovolilo zariadenie bývalej, už nebohej majiteľky. Strechu nad hlavou mali, čo bolo veľmi dôležité. O pocite istoty, o pocitoch domova nemohlo byť ani reči.
„Mamele, zostaneme tu dlho, alebo už musíme... naveky?“ opýtal sa Johan nesmelo, ale s najväčšou dávkou familiárnosti. Ani nevedela odkedy v chlapcovi zostalo – pre ňu to najmilšie – mamele. Takéto oslovenie si priniesla z ďalekého domova, z praobyčajnej židovskej famílie, ktorá na predmestí bohatej Viedne viac príštipkárčila, ako by žila nad pomery. Často pred chlapcom na všetkých a všetko tam u nich doma spomínala. A Johan? Ten ešte radšej počúval. Svet jej detstva v pestrofarebných rozprávaniach bol pre nich oboch akousi rajskou hudbou, pri ktorej sa jej chlapcovi šťastne zaspávalo.
Ešte iba čosi viac ako desaťročný a svet okolo neho sa už rúcal s následkami, ktoré sa ho až príliš dotýkali. Každým dňom dospieval, ba hádam prirýchlo ostarieval, a to až tak, že po niekoľkých mesiacoch v novom domove sa stal takmer rovnocenným partnerom osamelej matky. Potom spolu vymýšľali, spolu rozhodovali a napokon i vykonali. Sami. Mlčanlivý Hanzi im bol večne v pätách a i keď o tom veľa nenahovorili, cítili v ňom pomoc do tej miery, že vždy, a bez požiadania, či prosenia, dohliadol na to, v čom si nevedeli poradiť. Lebo i na také veci naďabili, ktorým mestský človek na dedine neporozumie, v čom sa jednoducho nevyzná. Aspoň nie zo začiatku.
„Žiť sa musí,“ často hovorievala frau Eva Raubner.
„A komu, a načo by tu, na dedine, bol obchod s cvernami, s gobelínmi, so stužkami…?! Kto to kedy videl v takejto dedinke – a galantérka?!“ presviedčala vlastnú túžbu, ktorú jej na rozdiel od hoci len malého krámika, nikto rozbiť a ani zničiť nemôže. Ani sa o ňu, veruže, obrať nedá.
„S tým je teda naveky koniec.“ Usúdila správne, ale obchodovania sa, ako sa ukázalo po čase, nevzdávala.
Už prvú jeseň popredala takmer celú úrodu ovocia z Esterinej záhrady. Žiadna sláva, neveľké zisky, ale predsa. Nakúpila sliepky, veľa sliepok, i inej hydiny. Vajíčko k vajíčku - takmer všetky putovali do krámov v najbližšom mestečku. Podomoví priekupníci prišli raz, viackrát. Veľmi skoro pobadali, že neprichádzajú nadarmo, a neodchádzajú naprázdno.
„Príde pán Indich. Treba nám chystať tovar...,“ pripomenula matka v presvedčení, že v Johanovi má jedinečného spoločníka. A aj mala! Zvláštne, ale chlapca matkina starosť, ba až očividná zaneprázdnenosť obšťastňovala.
„Aspoň nemyslí na otca, aspoň zabudne na obchodík v mestečku...,“ úfal sa, a s nadšením vymýšľal, čo by bolo výhodnejšie, čo užitočnejšie urobiť, zohnať a popripravovať.
„Hanzi doniesol od vyšnej susedy na predaj kurčatá. Vraj bude i slanina od gazdov. Indich všetko odvezie do mesta, nás vyplatí a my zase ľudí tu, v dedine. Neboj sa, trošku si pomôžeme, po čase sa zmôžeme. A ak to bude fungovať, budeme sa poriadne obracať,“ dodala, povzbudzujúc viac svoje boľavé vnútro ako chlapcove požiadavky. Ten sa, veruže, na svoj vek príliš skoro rozhľadel.
Raz do týždňa, s pravidelnosťou jemu vlastnou, prichádzal starý Indich, o pôvode ktorého nikto ani len nezauvažoval.
„Izraelita Indich...?!“ pousmial sa obyčajne farár Stanko, keď prišla reč na žida neurčitého veku. Poznal ho už dlhé, dlhé roky. Prechádzal Hobgárdom akoby od nepamäti.
„Obchodník ako má byť, nezaprie svoj pôvod, ale...! Nepodvedie. To si na ňom cením a ctím!“ dodal kňaz veselo, a najmä s patričným dôrazom. Izraelita Izák Indich či v zime, či v lete so starým vyšediveným klobúkom na hlave a v čiernom dlhom kaftane, dohrkotal do dediny na dvojkolesovej káre ťahanej starým poloslepým koňom Furtom, aby odniesol to, čo dedine nechýbalo a priniesol zase tovar vzácny i žiadaný v každej, aj dedinskej domácnosti. Časom obchod fungoval bezchybne. Lebo zvláštna mladá gazdiná, ktorú nikto nevolal inakšie ako frau Eva Raubner, mala vždy čo ponúknuť. Akurát do bylín, do mastičiek a všelijakých medikamentov sa „tante“ Ester nikdy nepustila. Zostali v útrobách jednej z izieb, kde nebohá Ester mala svoj tajuplný tovar. Po istom čase ich s Johanom pomaličky vypratali.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}


































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-