Ale partizánov nebolo. Nebolo ich, lebo pred troma dňami odišli hlboko do hôr, keď sa dozvedeli, že si Nemci zmysleli zriadiť v dedine oddychový tábor. Partizánov nebolo veľa a mali aj ranených. Nemohli sa postaviť do cesty takej presile. Iba Rus Voloďa vyteperil guľomet na kostolnú vežu a postavil ho do okna. Ibaže veliteľ prikázal guľomet zniesť a ticho zmiznúť v hlbokej hore, čo sa začínala hneď za dedinou. Vedel, ako by sa Nemci za také privítanie odvďačili.
Čerstvý sneh spoľahlivo zakryl šľapaje. Keď prišli nemeckí prieskumníci, nebolo po partizánoch ani stopy. Prieskumníci pobehali po domoch, v niekoľkých chalupách sa povypytovali na partizánov, ale ľudia len krútili hlavami, že nie, že tu partizánov nebolo. A tak sa Nemcom zdalo, že si v dedine oddýchnu, že sa zotavia pred dlhým pochodom, ktorý ich čakal a ktorý predpovedalo vzdialené dunenie ruských diel a kaťuší. Rozliezli sa po domoch, do chyžiek nanosili slamy a sena, aby sa im lepšie spalo.
Hádam by sa ani nič nebolo stalo, nebyť čiernej zradcovskej duše. Tá duša sedela za pultom v židovskom arizovanom obchode po Ábelovi Kleinovi, ktorého ľudáci vyšupovali na „prevýchovu“ ešte v štyridsiatom treťom. Čierna duša sedela a dumala. V hlave sprvu len útržky myšlienok, nejasný plán, nenávisť a zloba, ale aj bezmocný jed. Toto? Toto všetko stratiť? Peniažky, plný sklad múky, cukru? Aj tak to všetko vezme čert! Ale nie hneď, ešte nie! A keď, nebudem sám škodný. Povedali, že sa vrátia. Nevrátia sa, nebudú si mojou omastou pupky mastiť!
A tak na druhý deň zháňal dedinský bubeník ľudí do obecného domu. Nejsť sa neodvážil nikto. Obecný dom praskal vo švíkoch. Ľudstva hrúza, pod nízkou povalou poletoval tlmený šepot. Na javisku, kde pred vojnou hrávali dedinčania divadlá, rozkročený, v parádnej uniforme, stál poručík Grossmann. Stál, díval sa, jastril očami po vyľakaných ľuďoch. Vo dverách stáli vojaci. Samopaly v rukách, helmy na hlavách sa im temno blýskali. Zo zákulisia vystúpil vládny komisár – starosta obce. Parádny výstup v hre perfektne zrežírovanej, zaranžovanej tak, aby hrala na strunách strachu. Komisár tlmočil kusé, sekané, sucho vypľúvané slová nemeckého poručíka: Kde sú partizáni, kam odišli z dediny, kto ich pozná, kto pozná cestu? Hlásiť sa!
Z toho istého javiska ešte pred pár mesiacmi zaznievali plamenné Chalupkove verše „Mor ho! Hoj, mor ho! detvo môjho rodu...“, na tvárach ľudí sa vtedy zračila radosť, nadšenie, odhodlanie... A teraz – treba ukázať Nemcom cestu, ináč za nič neručím – vystrašene zabľakotal komisár.
Mozaika ľudských tvárí sa pohla, zavlnila sa úľakom. Každému bolo jasné – ktosi zradil. Ktosi prezradil, že partizáni v dedine boli, že odišli. A teraz Nemci chcú, aby ich niekto odviedol do hory, aby im pomohol nájsť partizánov. Takáto patália... Veď Rusi sú za humnami... Čo za sviňa...?
Poručík sa mračil. Mračil sa aj komisár. Každý sa mračil pre inú príčinu. Poručík mal svoje rozkazy. Bol vojak, rozkazy treba plniť! Aj komisár mal svoje rozkazy. Vojak však nebol. Bál sa prostým ľudským strachom. Čo on vedel, keď ho ako aktívneho hlinkovca zvolili za starostu? Ak Nemci partizánov nájdu, bude to aj jeho vina. A Rusi prídu. Určite prídu. Kam sa podeje? Veď je odtiaľto! Kde by šiel? Keby tak vedel, čo robiť...?
Ľudská masa v sále sa zavlnila, hlasy zašumeli, telá sa pohli, postupne vytvorili akýsi špalier. Tým špalierom kráča dedo Múdrik. Kráča pomaly, ide k javisku, pred ním zastane.
„Ja, ...ja pôjdem...,“ hovorí krotko.
Díva sa Grossmann, poručík nemeckej armády, díva sa starosta, hlinkovec, dívajú sa ľudia.
Dedo stojí, malý, chudý, hlava ostrihaná dohola, svetlomodré oči hľadia na komisára. V komisárovej tvári sa zračí úľava. Kameň mu spadol zo srdca. Obracia sa k poručíkovi a čosi mu vraví lámanou nemčinou. Poručík sa skúmavo pozerá na šťúpleho deda, nakoniec prikyvuje hlavou, súhlasí. Dedo stojí... Ľudia v sále nedýchajú. Sú zmätení... Čo to vliezlo do dedovej hlavy? Hory pozná, to je pravda, veď patrí medzi najprefíkanejších pytliakov v dedine. A určite pozná aj miesta, kde by mohli byť partizáni. Zradca, či ako? Nemožné! Alebo predsa?
Poručík pokynie rukou. Vojaci sa pohnú, kričia, tlačia ľudí zo sály k dverám, odtiaľ na ulicu. Komisár zoskočí z javiska, pristúpi k dedovi a pýta sa:
„Dedo, isto pôjdete? A viete na čo ste sa podujali?“
„Ja..., pôjdem, veď som vravel,“ ticho hovorí dedo a klopí oči k zemi.
Aj išiel.
Tí, čo ho videli v ten deň, vraveli, že bez slova kráčal na čele dlhého radu vojakov v bielych maskovacích oblekoch a štekajúcich psov na dlhých vodidlách, ktorým z pyskov kvapkali sliny do sviežeho snehu.
Sneh ticho padal.
Dedo presne vedel, kde sú partizáni.
V ten deň sa trestný oddiel do dediny nevrátil.
Na druhý deň prišiel rozkaz stratiť sa z dediny, lebo Rusi sú už nebezpečne blízko. Vo všeobecnom zmätku nebolo času starať sa o trestný oddiel. Kone s povozmi museli dolu dolinou, vojaci cez kopce do susednej doliny. Dedina sa vyprázdnila, nezvaní hostia odišli.
Dedo sa vrátil na tretiu noc.Vošiel do kuchyne unavený, zhodil baraní kožuch, sadol si k peci a díval sa do plameňov. Nehovoril nič. Rodina ho poznala, všetci vedeli, že prehovorí, až keď bude chcieť.
Ráno zišli do dediny partizáni. Po tom istom chodníku, ktorý vyšliapal trestný oddiel. Prišli všetci, aj ranených doniesli. Uložili ich v materskej škôlke, kde zriadili nemocnicu.
Len čo sa veliteľ uvoľnil od povinností, začal zháňať deda Múdrika.
A dedina sa dozvedela pravdu.
Dedo skutočne doviedol Nemcov k partizánom. Doviedol ich na rozľahlú lúku pod Čiernou horou, kde ich partizáni mali ako na dlani. Nemci sa vrhli k senníkom na lúke. Naisto počítali, že partizáni sú v nich.
Od lesa zarapotali samopaly, guľomety, zaduneli granáty. Hora strieľala. Medzi Nemcami nastal zmätok. Pobehovali, kričali, padali do hlbokého snehu. Pomoci nebolo. Boli v dokonalej pasci. Streľba utíchla iba vtedy, keď sa na lúke nič nehýbalo.
Dedo sa v tom zmätku skrčil za senníkom pod hrubé brvná. Tam ho našli partizáni. Trochu rozpačito vyliezol zo svojej skrýše, a zahanbene počúval, keď mu veliteľ ďakoval za perfektnú pascu. Nechcel čakať do rána, hoci ho pozývali do zemľanky. Ponáhľal sa domov.
Nikomu nikdy nepovedal, ako sa bál, keď nemecký poručík vytiahol na neho zbraň, zúrivý od zlosti, že ich dedo vláčil po hlbokých horách, po miestach, kde partizánov jakživ nebolo. Ťahal ich po strmých zrázoch, kde v jeseni čakával na srny, po hlbokých úpustoch, kde číhaval na čiernu zver. Nech zdochnú aj so svojimi psiskami. Nech vypľujú od únavy svoje čierne duše. A keď už pomaly nevládali stáť na nohách, priviedol ich na lúku – priamo pred hlavne partizánskych zbraní.
Na jar, keď zem začala kopnieť, vyšli chlapi pod Čiernu horu. Dedo ich viedol. Na lúke našli kosti, dočista ohlodané líškami. Svietili na lúke, kde sa spod suchých byliek začínala na povrch drať nová tráva.
Chlapi vykopali jamu a poznášali do nej kosti. Tam ich zahrabali. Ľudské spolu so psími...
Podľa skutočnej udalosti napísal
Peter Mirvaj
{jcomments on}

































Keď vtiahli Nemci do dediny, bolo čosi pred Vianocami. Zima, len tak prašťalo. Snehu nakydalo neúrekom už tri dni pred príchodom nevolaných hostí. Ale akoby ho bolo málo. Sivá obloha hrozila novým prídelom, ktorý sa chystala vysypať na zem. Sem-tam zletel chumáčik, zakľučkoval v povetrí a klesol do súvislej prikrývky.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-