a preto, keď syn vyrástol, začal pracovať s otcom. Otca, ba aj ostatných baníkov udivovala úžasná sila mladého Javoša. Keď sa gróf Andrássy dopočul o úžasnej sile Javošovej, dal príkaz správcovi pri Etelke hute, aby mladého Javoša zamestnal ako taviča a nakladača pri vysokej peci.
Mladému Javošovi sa táto zmena nie veľmi páčila. Bol zvyknutý s otcom a čo bolo hlavné, že pritom šetril otca. Sám „nafilal“ rudu do vozíkov a vyvážal ju von z bane. Otec len vydrevoval porub a udržiaval dosky, po ktorých tlačil vozíky.
Kráčajúc cestou od obce na závod zastavil sa na banke a dlho pozeral ako blikajú olejové kahance baníkov, ktorí kráčali pešo ako on, lenže chodníkom pod Rimbergom, aby prišli včas do bane Gejza, kde predtým sám pracoval. Silne zahrešil, odpľul si a hybaj ďalej. Pri peci ho privítali kamaráti, ktorí o Javošovi počuli všelijaké chýry, ale sami tomu veľmi neverili, ba si na ňom aj zavtipkovali. Javoš počúval a znášal vtipkovanie, kým ho nevynieslo z rovnováhy. Ale keď už toho bolo dosť, chytil najbližšieho taviča za golier a nohavice a ako pierko ho odhodil od seba. Na veľké šťastie tavič padol do foremného piesku, takže sa mu nič nestalo. No od tej doby mal Javoš pri peci taký rešpekt, že aj majster, ak niečo od Javoša chcel, musel s ním jednať veľmi opatrne. No na druhej strane Javoš dokázal urobiť za smenu za troch dobrých chlapov, a preto mal pri peci dobré meno.
Z kyján (kladivá), čo mali taviči pri peci na rozbíjanie železa na menšie kusy, nebolo pre Javoša dobré ani jedno. Majstrovi prehlásil, že on s takými pierkami robiť nebude. Ak chcú, aby robil, nech mu zoženú centovú (metrákovú) kyjan. Nebolo preto inej pomoci – kováči dostali príkaz zhotoviť centové kladivo, s ktorým potom Javoš drvil železo na potrebnú veľkosť. Často hovorieval kamarátom „choďte si pobafkať fajku, ja to rozbijem sám“. Jeho sila sa veľmi dobre uplatnila aj pri nakladaní železa.
Raz pri obede sa ho kamaráti opýtali: „Ondro, máš úžasnú silu, ale aj bujné vlasy, zdvihol by si na kečke vlasov centové železo?“ – „Zdvihol!“ Padla stávka, Javoš uviazal na svoje centové kladivo špagát a druhý koniec mu kamaráti uviazali na kečku vlasov. Javoš kladivo poľahky zdvihol a stávku vyhral. Raz sa dokonca na takúto stávku pozeral sám pán gróf Andrássy. Keďže bol Javoš dobrým pracovníkom – silákom, podstatne lepšie zarábal ako ostatní hutníci.
Najradšej jedával mäso. Dva kilogramy akéhokoľvek mäsa zjedol ako nič. Nikdy nenechal ale mäso dlho variť. Vždy vravieval: „Ak sa mäso tri razy v hrnci obráti keď začne vrieť, treba ho vybrať, lebo ináč z neho vyjde všetka moc“. Polievky hrozne nerád jedával a už keď nebolo iného východiska, že nebolo mäso, len polievka, museli mu ju precediť. Často chodieval aj k šantavej Zuze do Španku na posedzky. Raz, keď prišiel k nej, zacítil dobrú vôňu a spýtal sa ju: „Zuza, čo varíš?“ - „Stieranku,“ odpovedala Zuza „dám Ti ju, chceš?“ „Chcem Žuža, ale očet ju!“ (Správne: Chcem Zuza, ale preceď ju.) Teda polievky mu museli preciedzať aj keď boli len zapražené, bez mäsa.
Raz si išiel Javoš na Štolcovú – juhozápadná časť nižnoslanského chotára – drevo zberať. Išiel zavčas ráno, aby tam bol na svitaní. Práve vychádzalo slniečko, keď sa Javoš priblížil k studničke na Štolcovej. Doma si zajedol halušky, cesta bola dosť namáhavá, preto si chcel ovlažiť ústa chýrečnou horskou pramenistou vodou. Keď už bol celkom blízko pri studienke, zbadal, že zo studničky pije vodu veľké medvedisko. Javoš sa veru nezľakol, ale chladnokrvne zreval: „Odstúp, maco, aj ja sa chcem napiť!“ Medveď zdvihol hlavu a keď videl pred sebou človeka, zamrmlal a pustil sa do neho. Lenže ani Javoš nemeškal a postavil sa medveďovi do cesty. Začal sa neslýchaný zápas. Nik nevie ako dlho zápasili medzi sebou. Obom bolo už veľmi teplo. Javoš sa potil. Strapce z košele a gatí roztrhané od medveďových pazúrov viseli na ňom. Pazúry sa občas zabodli aj do Javošovho tela. Krv z rán premiešaná s potom stekala cícerkom dolu telom. No aj medveď bol už vyčerpaný a zadychčaný tak, že vyplazil jazyk von z papule. Keď to zbadal Javoš dlho nepremýšľal, chytil milého medveďa za vyplazený jazyk, rozkrútil ho a buchol s ním o zem. Potom mu stisol pijak a zadusil ho. Medveď sa nevedel brániť, pretože Javoš mu sedel na chrbte a nedovolil medveďovi, aby sa obrátil. Potom mu sekerou spustil krv.
Pri studničke sa poumýval, napil sa konečne čerstvej vody, opravil si roztrhaný odev a vrátil sa domov. Preobliekol si odev a hybaj k holcmajstrovi (polesnému). Holcmajster bol práve na dvore, keď Javoš zatvoril kapurku. Obrátil sa a spytuje sa Javoša: „Tak, čo je Javoš?“ – „Vedá čô, pán holcmajster, čô by ste povedali, keby som zabiel medveda?“
- Ale, Ondrej, čo to táraš?!
- Netáram pán holcmajster, ale sa Vás spytujem, čo by ste na to povedali.
- No vieš čo, keby si skutočne zabil medveďa, tak by si si ho mohol zobrať.
- Vážne? Tak ruku na to, pán holcmajster.
- Tu máš, Ondro, moju ruku. Si dobrý chlap, ale na medveďa sa nedáš.
Ondro Javoš už neodpovedal. Položil si čapicu na hlavu, vysúkal si rukávy na plátenej košeli a poď ho naspäť na Štolcovú. Medveď už dávno dodýchal. Vyhodil si ho na chrbát a vliekol ho dole do dediny. Doniesol ho až na dvor pána holcmajstra a hodil ho pred samé kuchynské dvere. Pán holcmajster na veľký buchot vybehol von a tu div, že sa nepotkol na ozrutnej mŕtvole. Pozrel na Javoša, zase na medveďa a zahrešil: „Hrom a peklo, Ondro, veď ty si mi zabil toho najväčšieho, ktorého som pokladal za vodcu ostatných. No ale slovo platí. Ber si ho teda, nepočítal som s tým.“ Javoš zobral ostrý nôž, oblúpil medveďa, kožu dal holcmajstrovi a mäso si zobral domov, aby sa pohostil na tejto pochúťke.
Pán holcmajster vedel o brlohu medveďa, a preto sa na druhý deň vybral na Štolcovú presvedčiť sa na vlastné oči o tom, čo sa stalo. Priestor okolo studienky bol na nepoznanie. Tráva bola vytrhaná, lístie poprevracané, okolité kríčky ošmýkané a studnička dopoly zanesená zeminou a lístím. Vyschnutú krv z medveďa cez noc odpratali lesné dravce, len zakrvavené lístie svedčilo o ukrutnom boji Javoša s medveďom. Pán holcmajster si posunul horársky klobúk dozadu, aby mu vyschol pot, ktorý mu od hrôzy vystúpil na čelo a pobral sa ďalej. Brloh medveďa bol prázdny, len zbytky ohryzených kostí z medveďovej koristi zostali v ňom práchnivieť.
Táto príhoda podľa ústneho tradovania sa stala okolo roku 1900, kedy Javoš bol v najlepších rokoch. Žiaľ, jeho potomstvo sa v Nižnej Slanej dodnes nezachovalo. Sedemdesiatštyri, až sedemdesiatsedemroční živí svedkovia sa na neho ešte pamätajú.
Martin Kanaba
Z publikácie Martin Kanaba: Banícke krámy Nižná Slaná a okolie, ktorú vydal OÚ Nižná Slaná v roku 2000.

































Často sa hovorí, že príroda občas obdarí niektorých ľudí výnimočným nadaním, jasnovidectvom, silou, alebo inými prednosťami, ktoré bežný človek postráda. Tak tomu bolo v druhej polovici 19. storočia v obci Nižná Slaná, kde sa u Dana v zadnom dvore narodil chlapec, ktorému dali meno Ondrej.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-