a preto, keď syn vyrástol, začal pracovať s otcom. Otca, ba aj ostatných baníkov udivovala úžasná sila mladého Javoša. Keď sa gróf Andrássy dopočul o úžasnej sile Javošovej, dal príkaz správcovi pri Etelke hute, aby mladého Javoša zamestnal ako taviča a nakladača pri vysokej peci.
Mladému Javošovi sa táto zmena nie veľmi páčila. Bol zvyknutý s otcom a čo bolo hlavné, že pritom šetril otca. Sám „nafilal“ rudu do vozíkov a vyvážal ju von z bane. Otec len vydrevoval porub a udržiaval dosky, po ktorých tlačil vozíky.
Kráčajúc cestou od obce na závod zastavil sa na banke a dlho pozeral ako blikajú olejové kahance baníkov, ktorí kráčali pešo ako on, lenže chodníkom pod Rimbergom, aby prišli včas do bane Gejza, kde predtým sám pracoval. Silne zahrešil, odpľul si a hybaj ďalej. Pri peci ho privítali kamaráti, ktorí o Javošovi počuli všelijaké chýry, ale sami tomu veľmi neverili, ba si na ňom aj zavtipkovali. Javoš počúval a znášal vtipkovanie, kým ho nevynieslo z rovnováhy. Ale keď už toho bolo dosť, chytil najbližšieho taviča za golier a nohavice a ako pierko ho odhodil od seba. Na veľké šťastie tavič padol do foremného piesku, takže sa mu nič nestalo. No od tej doby mal Javoš pri peci taký rešpekt, že aj majster, ak niečo od Javoša chcel, musel s ním jednať veľmi opatrne. No na druhej strane Javoš dokázal urobiť za smenu za troch dobrých chlapov, a preto mal pri peci dobré meno.
Z kyján (kladivá), čo mali taviči pri peci na rozbíjanie železa na menšie kusy, nebolo pre Javoša dobré ani jedno. Majstrovi prehlásil, že on s takými pierkami robiť nebude. Ak chcú, aby robil, nech mu zoženú centovú (metrákovú) kyjan. Nebolo preto inej pomoci – kováči dostali príkaz zhotoviť centové kladivo, s ktorým potom Javoš drvil železo na potrebnú veľkosť. Často hovorieval kamarátom „choďte si pobafkať fajku, ja to rozbijem sám“. Jeho sila sa veľmi dobre uplatnila aj pri nakladaní železa.
Raz pri obede sa ho kamaráti opýtali: „Ondro, máš úžasnú silu, ale aj bujné vlasy, zdvihol by si na kečke vlasov centové železo?“ – „Zdvihol!“ Padla stávka, Javoš uviazal na svoje centové kladivo špagát a druhý koniec mu kamaráti uviazali na kečku vlasov. Javoš kladivo poľahky zdvihol a stávku vyhral. Raz sa dokonca na takúto stávku pozeral sám pán gróf Andrássy. Keďže bol Javoš dobrým pracovníkom – silákom, podstatne lepšie zarábal ako ostatní hutníci.
Najradšej jedával mäso. Dva kilogramy akéhokoľvek mäsa zjedol ako nič. Nikdy nenechal ale mäso dlho variť. Vždy vravieval: „Ak sa mäso tri razy v hrnci obráti keď začne vrieť, treba ho vybrať, lebo ináč z neho vyjde všetka moc“. Polievky hrozne nerád jedával a už keď nebolo iného východiska, že nebolo mäso, len polievka, museli mu ju precediť. Často chodieval aj k šantavej Zuze do Španku na posedzky. Raz, keď prišiel k nej, zacítil dobrú vôňu a spýtal sa ju: „Zuza, čo varíš?“ - „Stieranku,“ odpovedala Zuza „dám Ti ju, chceš?“ „Chcem Žuža, ale očet ju!“ (Správne: Chcem Zuza, ale preceď ju.) Teda polievky mu museli preciedzať aj keď boli len zapražené, bez mäsa.
Raz si išiel Javoš na Štolcovú – juhozápadná časť nižnoslanského chotára – drevo zberať. Išiel zavčas ráno, aby tam bol na svitaní. Práve vychádzalo slniečko, keď sa Javoš priblížil k studničke na Štolcovej. Doma si zajedol halušky, cesta bola dosť namáhavá, preto si chcel ovlažiť ústa chýrečnou horskou pramenistou vodou. Keď už bol celkom blízko pri studienke, zbadal, že zo studničky pije vodu veľké medvedisko. Javoš sa veru nezľakol, ale chladnokrvne zreval: „Odstúp, maco, aj ja sa chcem napiť!“ Medveď zdvihol hlavu a keď videl pred sebou človeka, zamrmlal a pustil sa do neho. Lenže ani Javoš nemeškal a postavil sa medveďovi do cesty. Začal sa neslýchaný zápas. Nik nevie ako dlho zápasili medzi sebou. Obom bolo už veľmi teplo. Javoš sa potil. Strapce z košele a gatí roztrhané od medveďových pazúrov viseli na ňom. Pazúry sa občas zabodli aj do Javošovho tela. Krv z rán premiešaná s potom stekala cícerkom dolu telom. No aj medveď bol už vyčerpaný a zadychčaný tak, že vyplazil jazyk von z papule. Keď to zbadal Javoš dlho nepremýšľal, chytil milého medveďa za vyplazený jazyk, rozkrútil ho a buchol s ním o zem. Potom mu stisol pijak a zadusil ho. Medveď sa nevedel brániť, pretože Javoš mu sedel na chrbte a nedovolil medveďovi, aby sa obrátil. Potom mu sekerou spustil krv.
Pri studničke sa poumýval, napil sa konečne čerstvej vody, opravil si roztrhaný odev a vrátil sa domov. Preobliekol si odev a hybaj k holcmajstrovi (polesnému). Holcmajster bol práve na dvore, keď Javoš zatvoril kapurku. Obrátil sa a spytuje sa Javoša: „Tak, čo je Javoš?“ – „Vedá čô, pán holcmajster, čô by ste povedali, keby som zabiel medveda?“
- Ale, Ondrej, čo to táraš?!
- Netáram pán holcmajster, ale sa Vás spytujem, čo by ste na to povedali.
- No vieš čo, keby si skutočne zabil medveďa, tak by si si ho mohol zobrať.
- Vážne? Tak ruku na to, pán holcmajster.
- Tu máš, Ondro, moju ruku. Si dobrý chlap, ale na medveďa sa nedáš.
Ondro Javoš už neodpovedal. Položil si čapicu na hlavu, vysúkal si rukávy na plátenej košeli a poď ho naspäť na Štolcovú. Medveď už dávno dodýchal. Vyhodil si ho na chrbát a vliekol ho dole do dediny. Doniesol ho až na dvor pána holcmajstra a hodil ho pred samé kuchynské dvere. Pán holcmajster na veľký buchot vybehol von a tu div, že sa nepotkol na ozrutnej mŕtvole. Pozrel na Javoša, zase na medveďa a zahrešil: „Hrom a peklo, Ondro, veď ty si mi zabil toho najväčšieho, ktorého som pokladal za vodcu ostatných. No ale slovo platí. Ber si ho teda, nepočítal som s tým.“ Javoš zobral ostrý nôž, oblúpil medveďa, kožu dal holcmajstrovi a mäso si zobral domov, aby sa pohostil na tejto pochúťke.
Pán holcmajster vedel o brlohu medveďa, a preto sa na druhý deň vybral na Štolcovú presvedčiť sa na vlastné oči o tom, čo sa stalo. Priestor okolo studienky bol na nepoznanie. Tráva bola vytrhaná, lístie poprevracané, okolité kríčky ošmýkané a studnička dopoly zanesená zeminou a lístím. Vyschnutú krv z medveďa cez noc odpratali lesné dravce, len zakrvavené lístie svedčilo o ukrutnom boji Javoša s medveďom. Pán holcmajster si posunul horársky klobúk dozadu, aby mu vyschol pot, ktorý mu od hrôzy vystúpil na čelo a pobral sa ďalej. Brloh medveďa bol prázdny, len zbytky ohryzených kostí z medveďovej koristi zostali v ňom práchnivieť.
Táto príhoda podľa ústneho tradovania sa stala okolo roku 1900, kedy Javoš bol v najlepších rokoch. Žiaľ, jeho potomstvo sa v Nižnej Slanej dodnes nezachovalo. Sedemdesiatštyri, až sedemdesiatsedemroční živí svedkovia sa na neho ešte pamätajú.
Martin Kanaba
Z publikácie Martin Kanaba: Banícke krámy Nižná Slaná a okolie, ktorú vydal OÚ Nižná Slaná v roku 2000.


































Často sa hovorí, že príroda občas obdarí niektorých ľudí výnimočným nadaním, jasnovidectvom, silou, alebo inými prednosťami, ktoré bežný človek postráda. Tak tomu bolo v druhej polovici 19. storočia v obci Nižná Slaná, kde sa u Dana v zadnom dvore narodil chlapec, ktorému dali meno Ondrej.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-