Presvedčenie Majerníka o zmysle a obsahu slova mozog dosahovalo takých myšlienok, ktoré sa úplne vymykali súčasným názorom na oblasť daného vedeckého problému poznania. Dospel ku vlastnému presvedčeniu, že mozog ako taký má štyri vývinové fázy:
1. Sídlo vnemov – prvá základná vývojová fáza.
2. Mozog zvierací – schopnosť vnímania pocitov a vnemov.
3. Mozog ľudský – rozumný, chápajúci určité podstaty vecí a diania.
4. Mozog odblokovaný – plne vyvinutý, schopný preniknúť do samotnej podstaty veci, navyše schopný produkovať energiu, resp. transformovať energiu získanú na energiu druhotnú.
Je len samozrejmé, že toto vymenovanie iba zhruba vystihuje prepracovanosť jednotlivých fáz vývoja mozgu a v jeho štúdiách a poznámkach sa nachádzali obsiahle pasáže jednotlivých bodov. Zaujímal sa najmä o štvrtý bod, t. j. mozog odblokovaný. V poslednom čase venoval práve tomuto problému všetko svoje úsilie, nadanie, vôľu a čas. Mozog odblokovaný, plne chápajúci, ho priťahoval a fascinoval ako najnepoznanejšie zákony vesmíru, ktorého mozog je práve súčasťou ako najdokonalejšia vývinová časť hmoty vo vesmíre samom. Je celkom jasné, že Ján Majerník sa ku štvrtému bodu dobýjal zo všetkých možných strán. Preštudoval mnoho, mnoho kníh. Istý čas šiel cestou v snahe dosiahnuť odblokovanie tak, že sa sústredil na mimozemské civilizácie. Zapôsobila na neho najmä kniha od Claude Vorilhona „Čo mi povedal mimozemšťan“. Prišiel na určitý postup meditácie, vlastne spočiatku si to ani neuvedomoval, že je to istý druh meditácie, ktorou sa akosi podvedome napojil na vyššiu vesmírnu inteligenciu. Dostával vnuknutia a odpovede na svoje otázky, ktoré ho predtým nijako nemohli napadnúť. Cítil, že vo vesmíre okrem iného existuje silná duchovná sila, vyššia vesmírna inteligencia, ktorá je všade prítomná, všade obsiahla a naviac existuje možnosť napojenia sa na ňu. Plnou svojou žiadostivosťou a pokornou prosbou žiadal o odblokovanie mozgu, ktoré však nijako neprichádzalo. Dostal však úplne jasnú odpoveď, ktorú keď začal chápať, pociťoval v hlave ako jasné zvonenie a jednostaj opakujúce sa: VAŠE MOŽNOSTI SÚ TAK BLÍZKO, STAČÍ SA ZA NIMI IBA NAČIAHNUŤ.
Došiel k presvedčeniu, že odblokovanie nemôže dosiahnuť akousi pochybnou žiadosťou, ale že sa k tomu musí prepracovať sám. Ale ako? Čítal ďalej a náhoda, alebo riadenie osudu chcelo, že sa dostal ku knihám José Silvu „Ovládanie vedomia“.
Ján Majerník pri štúdiu na lekárskej fakulte spoznal, že časť ľudského mozgu v nadočnicovom priestore je vlastne samotná budúcnosť mozgu. Cítil, že práve tu sídli zárodok toho, čo mozog človeka plne vyvinie a zároveň aj odblokuje. Tušil, že je blízko pri odblokovaní. Ale nepredbiehajme. Najprv začal tvrdo pracovať na osvojovaní si Silvovej metódy ovládania vedomia, a už vopred treba povedať, že našiel tu správnu cestu.
Pokiaľ čitateľ túto metódu nepozná, iba v skratke pripomeniem v čom spočíva. Úplne zjednodušene povedané, Silvova metóda ovládania vedomia spočíva v tom, že vlastnou autoreguláciou podvedomia, doporučovanými postupmi, ovládame svoje myslenie tak, že v meditačných procesoch sme schopní v konečnej fáze podvedome vniknúť do tej ktorej podstaty určitého predmetu, napríklad precítiť stav, ktorý jestvuje v betónovej kocke, koľajnici a podobne. Je to vlastne vulgárny popis tejto metódy, pretože táto zahrňuje široké spektrum možností, vrátane cieľavedomého využívania svojho vlastného myslenia, ktoré usmerňujeme žiadaným smerom.
Jánovi Majerníkovi sa úplne rozjasnilo, pochopil ako má pokračovať a Silvovu metódu si natoľko osvojil, že začal experimentovať vlastnými smermi, na základe svojho vlastného poznania. Samozrejme, že pred tým dokonale zvládol Silvovu metódu, ovládal svoje telo a myslenie. Keď sa raz náhodne popálil na ľavej ruke horúcou masťou, čo za iných okolností by nutne muselo viesť k nevyhnutným pľuzgierom, potlačil bolesť a reakciu svojho tela natoľko, že popálené miesta iba zľahka zružoveli a na tretí deň po popálenine nebolo ani znaku. Presvedčil sa o fungovaní Silvovej metódy a uvažoval: „Keď som schopný svojím vedomím prejsť do akejkoľvek živej či neživej hmoty tu na Zemi, musí existovať možnosť, ako sa dostať mimo Zem, trebárs na Mesiac, Venušu, Jupiter, či Mars, alebo aj ďalej? Ako tam v myšlienkach zájsť? Ako to vnímať, ako to poznať?“
Vynáralo sa mu množstvo nezodpovedaných otázok.
V úplnom tichu a kľude svojho podnájmu, v rodinnom domku na kraji mesta sa oddával regulovaným myšlienkam , v snahe dosiahnuť náš Mesiac. Narazil na prekvapivú skutočnosť. Vo svojich predstavách videl a vnímal Mesiac tak úplne jasne, ako to je len možné za najjasnejších nocí, ale len z pohľadu našej Zeme. Nijako nebol schopný vnímať Mesiac z pozície svojho bytia na Mesiaci samotnom. Nie, to nemôže byť koniec. Musí tu existovať nejaké riešenie. Čím viac o tom rozmýšľal, tým viac sa mu zdalo byť nemožné prekonať tento problém. Napriek tomu sa opätovne k tomuto problému vracal. „Ako vlastne prenikám do predmetov tu na Zemi? Áno, to je riešenie. Jednoduché a jasné! Veď ja sa k nim najprv približujem, a to musím urobiť aj vo vzťahu k Mesiacu, musím sa ku nemu najprv priblížiť, aby som tam potom mohol vôbec byť.“ Úplne náhlivo a nedočkavo mieril domov, do svojho tichého kúta, kde sa najľahšie a najlepšie vedel sústrediť na svoju akúkoľvek činnosť.
„Takže ako na to? Musím si predstaviť Mesiac, hlavne tú vzdialenosť a preklenúť ju.“ Ján Majerník sa hlboko ponoril do svojich myšlienok a v hladine alfa, prechádzajúc do hladiny beta sa hlboko upriamil na prechod vesmírom z našej Zeme na Mesiac. Vtedy sa to stalo. Prvý raz opustil Zem. Pocítil akoby opúšťal svoje telo a rútil sa vesmírnou prázdnotou k približujúcemu sa Mesiacu, až zastal asi 50 metrov nad povrchom Mesiaca. Ako vysvetliť tento pohyb? Snáď zhruba takto: Keď sa pozeráte na súbežné koľajnice pred vami na rovine, zbiehajú sa v nedohľadne. Prechádzajúc vesmírom neskutočnou rýchlosťou, akoby pomyselné koľajnice od vášho ja sa rozbiehali v každom smere stranou, vytvárajúc kruh, alebo lepšie povedané guľu, ktorá sa spája v nekonečne. Je to vlastne pocit pohybu, ktorý sa pozemsky a trojrozmerne nedá ani vyjadriť. Rýchlosť tu preklenuje priestor a čas a naopak. Silou vôle ostávate stáť v priestore tam, kde nie je pomyselná rýchlosť. Ale všetko to sú iba faktory ťažko vysvetliteľné bežnému smrteľníkovi, ktorý tento pocit časopriestoru nepocítil a nevnímal.
Majerník schádzal pomaly na povrch Mesiaca. Zreteľne preciťoval ostrý chlad v zatienených častiach, ako aj prenikavé slnečné lúče na voľnom priestranstve. Pociťoval slabšiu gravitáciu Mesiaca a jeho sťaby púštne okolie, dokonca jeho čudnú sírovo železitú vôňu, tmavú oblohu za ostro osvieteným horizontom kráterových pahorkov. Uvedomoval si, že vníma Mesiac tak, akým v skutočnosti aj je, a zvláštne bolo, že pri tom nepociťoval žiadne vzrušenie, akoby videl skutočnosť, ktorú už dávno poznal.
Zľahka sa opätovne vzniesol nad povrch Mesiaca, odkiaľ „odštartoval“ späť na Zem. Vynárajúc sa z hĺbky svojej mysle precitol do bežného stavu jedinca, ako človeka uvažujúceho pozemsky ľudsky, a svoje práve prežité pocity si zapísal. Až po určitom čase bol schopný celkom stráviť to, čo zažil na Mesiaci a ako sa tam dostal. Ale to nebol jeho konečný cieľ. Ján Majerník túžil po celkovom odblokovaní svojho mozgu a tušil, že tu kdesi začína táto cesta. Preto ako budúci objekt svojho poznania si vytýčil planétu Mars. Niečo mu podvedome nahováralo, že práve planéta Mars mu donesie dôležité odkrytie ďalších tajomstiev. Dlho sa díval na fotografie povrchu Marsu z foto NASA, ktoré boli urobené kozmickou sondou Mariner 9 a zvlášť ho zaujímali snímky na Marse v oblasti Cydonia, kde sa nachádzajú pyramídy a najmä tzv. kamenná tvár Marsu, ktorá ho priam magicky priťahovala. Vedel, že pokiaľ začne vnímať samotnú planétu Mars, musí sa dostať práve do tejto oblasti. Vytýčil si presný deň, kedy tak povediac sa vyberie na Mars. Myšlienka ho jemne vzrušovala a vedel, že sa musí úplne ukľudniť, a to do tej miery, že to zoberie ako samozrejmosť. Pokiaľ sa tak nestane, nemôže o tejto „ceste“ ani snívať. Cítil, že samotný priestor, ktorý chce navštíviť, to tiež nejako cíti a pripravuje sa na to. Určený deň sa pomaly blížil a Ján Majerník sa postupne a iste dostával do vyrovnaného kľudu, pripravený ísť v ústrety novému poznaniu.
Zhodou okolností planéta Mars v uvedený neskorý podvečer červenkasto svietila nad juhozápadným obzorom, keď sa Majerník opätovne ponoril do hlbokých meditačných myšlienok. S pocitom opustenia vlastného fyzického tela celkom zreteľne smeroval ku planéte Mars, až sa ocitol nad samotným povrchom Marsu a cieľavedome sa presúval nad oblasť Cydonia.
Aký úžas! Jasne rozoznával zoskupenie piatich pyramíd postavených z kamenných kvádrov, pričom piata na východnom okraji bola v hornej časti zborená, v dávnych dobách možno zasiahnutá meteoritom. Pätnásť kilometrov napravo, východne od pyramíd, sa nachádzala kamenná tvár pážaťa (kamenná tvár Marsu). Juhozápadne od tváre sa nachádzala ďalšia kamenná tvár starca, ktorá však bola zčasti prekrytá, zasypaná pieskom. A nakoniec juhovýchodne od tváre pážaťa sa nachádzala mohutná lebka, ktorá na rozdiel od kamenných tvárí sa dívala smerom juhovýchodným na samotný povrch Marsu. Tieto tri útvary, tváre, boli rozmiestnené v rovnoramennom trojuholníku, teda od seba rovnako vzdialené. Majerník najprv zamieril k rozborenej pyramíde. Čím viac sa k nej približoval, tým jasnejšia mu bola skutočnosť, že to všetko nie je dielom náhody, ale dielom vysokej inteligencie. Vo vnútri pyramídy sa nachádzal rad vysokých dosiek z neurčitého kovu, ktoré boli popísané neznámymi znakmi. V obvode stien pyramídy zvnútra sa zasa nachádzal rad miestností, ktoré boli zablokované akousi polopriesvitnou klenbou, cez ktorú sa nijako nevedel dostať, napriek svojim schopnostiam. Narážal na akýsi odpor, keď sa pokúšal do niektorej z miestností preniknúť. Potom obišiel ďalšie štyri pyramídy, ale nikde nevedel nájsť nejaký otvor, a na svoje prekvapenie zistil, že aj tieto pyramídy blokuje akási zvláštna sila tak, že nie je schopný do nich preniknúť. Premiestnil sa nad tvár pážaťa – výtvor s detailne prepracovanými ľudskými proporciami. Len oči boli akési zvláštne. Zrenice akoby živé a posielali ho smerom k lebke. Napriek tomu zašiel nad tvár starca. Oči mal zanesené pieskom , ale aj tak vyžarovala z tváre sila, ktorá ho tiež posielala k lebke na severovýchod. Nuž, keď tam, tak tam. Majerník zastal pred lebkou, obchádzal ju zozadu. Bola to vlastne akási hlava, opäť s jasne prepracovanými detailmi ľudskej hlavy, ktorá bola posadená na povrchu Marsu. A tá tvár! Len prehovoriť! Zamyslene sa zadíval do očí hlavy a nepochyboval o tom, že sú to oči živé, oči hovoriace. Sústredil na ne všetko svoje ja a vtedy pocítil, ako všetko chápe. Pochopil, že narazil na priamy dôkaz všadeprítomnej vesmírnej inteligencie, pochopil, že je to akési prepojenie jeho samého s týmto výtvorom, ktorý mu dáva silu, úžasnú obrazotvornosť, pocítil jas vo svojom myslení, spoznal, že svoj vlastný mozog má odblokovaný. Nič priezračnejšieho doposiaľ nezažil, ako priezračnosť myšlienky svojho vedomia. Začal vnímať v kompaktných ucelených súboroch v obrovských kvantách. Akoby z neho odpadla ťažká kliatba. Majerník spoznal, že pozemské bytie je vlastne iba akousi etapou zhmotnenia v obmedzených podmienkach vlastného fyzického bytia. Pochopil aj to, že duch človeka je schopný sa s touto skutočnosťou vyrovnať, ale nevie sa vyrovnať so svojím fyzickým bytím, a to prináša určité frustrujúce situácie v pozemskom žití. Pochopil nekrofilnú podstatu pozemského života a zrazu mu prišlo strašne ľúto ľudí, najmä tých, čo sú krutí, bezohľadní, spupní, egoistickí, tých, čo zavliekli ľudstvo do nenávisti a vojen. Pochopil, že práve títo jedinci, túžiaci po moci svojho ega, práve tí sa najviac boja života a smrti. Nevedel však jedno pochopiť, prečo práve ľudskí géniovia sa nikdy v dejinách nepostavili na čelo vedenia ľudstva. Či si snáď uvedomovali driemajúci, ale stále existujúci primitivizmus ľudstva, nechápajúci, alebo len tušiaci podstatu bytia? Chápal už Einstein, či iní, že ľudstvo ešte ako také nedozrelo, a že jeho vlastné prebudenie ho len čaká? Majerník spoznal, že ľudský mozog je vlastne naprogramovaný na svoje odblokovanie, lenže ľudstvo si to musí uvedomiť a hlavne sa na to pripraviť, pretože to prepukne v dosť skorom čase, a bolo by nešťastím pre ľudstvo samé, keby svoje obrovské potencionálne mysliace hodnoty zneužilo v intenciách svojho doterajšieho obmedzeného myslenia.
Spoznal, že vo vesmíre je vlastne plno iných civilizácií a mnohé sú na oveľa vyššom stupni vývoja. A prečo o nich nič nevieme? Nič jednoduchšie. Pretože tieto civilizácie sa dorozumievajú práve v odhmotnenom stave, myšlienkou, prestúpením vedomia a ľudstvo našej Zeme je práve len na prahu tohto poznania. Nič nebude jednoduchšie, ako sa pomocou myšlienky premiestniť práve tam, kde chceme. Ale pozor! Vesmír je už natoľko obsadený vyššou inteligenciou, že nebude až tak jednoduché sa dostať hocikde. Vesmírna inteligencia sa bude v určitej miere voči nám brániť, nepustí nás tam, kde ešte na to nemáme právo, právo z hľadiska nášho mladého vývoja. Vstup do vesmírnej inteligencie si musíme určitým spôsobom zaslúžiť, v prvom rade neostať dravcom a byť takto nebezpečným iným. Ľudstvo jedným slovom musí na tento vstup dozrieť. Veľa vecí, najmä z hľadiska samotného vývoja ľudstva, mu bolo oslňujúco jasných a jednoduchých.
Zamyslene sa zasa zadíval na hlavu, do jej očí. Obaja si rozumeli a Majerník preciťoval vzájomné hlboké uspokojenie. Vedel však, že by nebolo ľahké žiť medzi svojimi pozemskými rovesníkmi. Nechápali by ho, resp. sám by pociťoval určitý druh utrpenia z nevedomosti a obmedzenia iných.
Vrátil sa nad svoje telo na Zemi. Jediná otázka, ktorá sa mu zdala byť nevysvetliteľná bola, že videl svoju telesnú schránku nehybne ležiacu na Zemi, ktorá spútavala jeho bytie. On sám, jeho vedomie, druhé očistené ja, sa od tejto schránky vzďaľovalo do vesmíru, v ústrety ďalšiemu poznaniu.
Má Majerník možnosť sa ešte vrátiť? Kam šiel? Čo spoznal? O tom, milý čitateľ, možno nabudúce.
Rudolf Pellionis
Poznámka autora: Túto poviedku som napísal v auguste v roku
Pokračovanie poviedky nasleduje pod názvom "Odblokovanie mozgu II." Jej dej je situovaný na Gemer, konkrétne do okolia Dobšinej. Aj v tejto časti použité mená sú čisto náhodné a vymyslené, a nemajú súvis so žiadnou konkrétnou osobou.
{jcomments on}

































(Úvodom upozorňujem, že použité mená sú čisto náhodné a vymyslené, a nemajú súvis so žiadnou konkrétnou osobou.)
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-