(Úvodom upozorňujem, že použité mená sú čisto náhodné a vymyslené, a nemajú súvis so žiadnou konkrétnou osobou.) Presvedčenie Majerníka o zmysle a obsahu slova mozog dosahovalo takých myšlienok, ktoré sa úplne vymykali súčasným názorom na oblasť daného vedeckého problému poznania. Dospel ku vlastnému presvedčeniu, že mozog ako taký má štyri vývinové fázy:
1. Sídlo vnemov – prvá základná vývojová fáza.
2. Mozog zvierací – schopnosť vnímania pocitov a vnemov.
3. Mozog ľudský – rozumný, chápajúci určité podstaty vecí a diania.
4. Mozog odblokovaný – plne vyvinutý, schopný preniknúť do samotnej podstaty veci, navyše schopný produkovať energiu, resp. transformovať energiu získanú na energiu druhotnú.
Je len samozrejmé, že toto vymenovanie iba zhruba vystihuje prepracovanosť jednotlivých fáz vývoja mozgu a v jeho štúdiách a poznámkach sa nachádzali obsiahle pasáže jednotlivých bodov. Zaujímal sa najmä o štvrtý bod, t. j. mozog odblokovaný. V poslednom čase venoval práve tomuto problému všetko svoje úsilie, nadanie, vôľu a čas. Mozog odblokovaný, plne chápajúci, ho priťahoval a fascinoval ako najnepoznanejšie zákony vesmíru, ktorého mozog je práve súčasťou ako najdokonalejšia vývinová časť hmoty vo vesmíre samom. Je celkom jasné, že Ján Majerník sa ku štvrtému bodu dobýjal zo všetkých možných strán. Preštudoval mnoho, mnoho kníh. Istý čas šiel cestou v snahe dosiahnuť odblokovanie tak, že sa sústredil na mimozemské civilizácie. Zapôsobila na neho najmä kniha od Claude Vorilhona „Čo mi povedal mimozemšťan“. Prišiel na určitý postup meditácie, vlastne spočiatku si to ani neuvedomoval, že je to istý druh meditácie, ktorou sa akosi podvedome napojil na vyššiu vesmírnu inteligenciu. Dostával vnuknutia a odpovede na svoje otázky, ktoré ho predtým nijako nemohli napadnúť. Cítil, že vo vesmíre okrem iného existuje silná duchovná sila, vyššia vesmírna inteligencia, ktorá je všade prítomná, všade obsiahla a naviac existuje možnosť napojenia sa na ňu. Plnou svojou žiadostivosťou a pokornou prosbou žiadal o odblokovanie mozgu, ktoré však nijako neprichádzalo. Dostal však úplne jasnú odpoveď, ktorú keď začal chápať, pociťoval v hlave ako jasné zvonenie a jednostaj opakujúce sa: VAŠE MOŽNOSTI SÚ TAK BLÍZKO, STAČÍ SA ZA NIMI IBA NAČIAHNUŤ.
Došiel k presvedčeniu, že odblokovanie nemôže dosiahnuť akousi pochybnou žiadosťou, ale že sa k tomu musí prepracovať sám. Ale ako? Čítal ďalej a náhoda, alebo riadenie osudu chcelo, že sa dostal ku knihám José Silvu „Ovládanie vedomia“.
Ján Majerník pri štúdiu na lekárskej fakulte spoznal, že časť ľudského mozgu v nadočnicovom priestore je vlastne samotná budúcnosť mozgu. Cítil, že práve tu sídli zárodok toho, čo mozog človeka plne vyvinie a zároveň aj odblokuje. Tušil, že je blízko pri odblokovaní. Ale nepredbiehajme. Najprv začal tvrdo pracovať na osvojovaní si Silvovej metódy ovládania vedomia, a už vopred treba povedať, že našiel tu správnu cestu.
Pokiaľ čitateľ túto metódu nepozná, iba v skratke pripomeniem v čom spočíva. Úplne zjednodušene povedané, Silvova metóda ovládania vedomia spočíva v tom, že vlastnou autoreguláciou podvedomia, doporučovanými postupmi, ovládame svoje myslenie tak, že v meditačných procesoch sme schopní v konečnej fáze podvedome vniknúť do tej ktorej podstaty určitého predmetu, napríklad precítiť stav, ktorý jestvuje v betónovej kocke, koľajnici a podobne. Je to vlastne vulgárny popis tejto metódy, pretože táto zahrňuje široké spektrum možností, vrátane cieľavedomého využívania svojho vlastného myslenia, ktoré usmerňujeme žiadaným smerom.
Jánovi Majerníkovi sa úplne rozjasnilo, pochopil ako má pokračovať a Silvovu metódu si natoľko osvojil, že začal experimentovať vlastnými smermi, na základe svojho vlastného poznania. Samozrejme, že pred tým dokonale zvládol Silvovu metódu, ovládal svoje telo a myslenie. Keď sa raz náhodne popálil na ľavej ruke horúcou masťou, čo za iných okolností by nutne muselo viesť k nevyhnutným pľuzgierom, potlačil bolesť a reakciu svojho tela natoľko, že popálené miesta iba zľahka zružoveli a na tretí deň po popálenine nebolo ani znaku. Presvedčil sa o fungovaní Silvovej metódy a uvažoval: „Keď som schopný svojím vedomím prejsť do akejkoľvek živej či neživej hmoty tu na Zemi, musí existovať možnosť, ako sa dostať mimo Zem, trebárs na Mesiac, Venušu, Jupiter, či Mars, alebo aj ďalej? Ako tam v myšlienkach zájsť? Ako to vnímať, ako to poznať?“
Vynáralo sa mu množstvo nezodpovedaných otázok.
V úplnom tichu a kľude svojho podnájmu, v rodinnom domku na kraji mesta sa oddával regulovaným myšlienkam , v snahe dosiahnuť náš Mesiac. Narazil na prekvapivú skutočnosť. Vo svojich predstavách videl a vnímal Mesiac tak úplne jasne, ako to je len možné za najjasnejších nocí, ale len z pohľadu našej Zeme. Nijako nebol schopný vnímať Mesiac z pozície svojho bytia na Mesiaci samotnom. Nie, to nemôže byť koniec. Musí tu existovať nejaké riešenie. Čím viac o tom rozmýšľal, tým viac sa mu zdalo byť nemožné prekonať tento problém. Napriek tomu sa opätovne k tomuto problému vracal. „Ako vlastne prenikám do predmetov tu na Zemi? Áno, to je riešenie. Jednoduché a jasné! Veď ja sa k nim najprv približujem, a to musím urobiť aj vo vzťahu k Mesiacu, musím sa ku nemu najprv priblížiť, aby som tam potom mohol vôbec byť.“ Úplne náhlivo a nedočkavo mieril domov, do svojho tichého kúta, kde sa najľahšie a najlepšie vedel sústrediť na svoju akúkoľvek činnosť.
„Takže ako na to? Musím si predstaviť Mesiac, hlavne tú vzdialenosť a preklenúť ju.“ Ján Majerník sa hlboko ponoril do svojich myšlienok a v hladine alfa, prechádzajúc do hladiny beta sa hlboko upriamil na prechod vesmírom z našej Zeme na Mesiac. Vtedy sa to stalo. Prvý raz opustil Zem. Pocítil akoby opúšťal svoje telo a rútil sa vesmírnou prázdnotou k približujúcemu sa Mesiacu, až zastal asi 50 metrov nad povrchom Mesiaca. Ako vysvetliť tento pohyb? Snáď zhruba takto: Keď sa pozeráte na súbežné koľajnice pred vami na rovine, zbiehajú sa v nedohľadne. Prechádzajúc vesmírom neskutočnou rýchlosťou, akoby pomyselné koľajnice od vášho ja sa rozbiehali v každom smere stranou, vytvárajúc kruh, alebo lepšie povedané guľu, ktorá sa spája v nekonečne. Je to vlastne pocit pohybu, ktorý sa pozemsky a trojrozmerne nedá ani vyjadriť. Rýchlosť tu preklenuje priestor a čas a naopak. Silou vôle ostávate stáť v priestore tam, kde nie je pomyselná rýchlosť. Ale všetko to sú iba faktory ťažko vysvetliteľné bežnému smrteľníkovi, ktorý tento pocit časopriestoru nepocítil a nevnímal.
Majerník schádzal pomaly na povrch Mesiaca. Zreteľne preciťoval ostrý chlad v zatienených častiach, ako aj prenikavé slnečné lúče na voľnom priestranstve. Pociťoval slabšiu gravitáciu Mesiaca a jeho sťaby púštne okolie, dokonca jeho čudnú sírovo železitú vôňu, tmavú oblohu za ostro osvieteným horizontom kráterových pahorkov. Uvedomoval si, že vníma Mesiac tak, akým v skutočnosti aj je, a zvláštne bolo, že pri tom nepociťoval žiadne vzrušenie, akoby videl skutočnosť, ktorú už dávno poznal.
Zľahka sa opätovne vzniesol nad povrch Mesiaca, odkiaľ „odštartoval“ späť na Zem. Vynárajúc sa z hĺbky svojej mysle precitol do bežného stavu jedinca, ako človeka uvažujúceho pozemsky ľudsky, a svoje práve prežité pocity si zapísal. Až po určitom čase bol schopný celkom stráviť to, čo zažil na Mesiaci a ako sa tam dostal. Ale to nebol jeho konečný cieľ. Ján Majerník túžil po celkovom odblokovaní svojho mozgu a tušil, že tu kdesi začína táto cesta. Preto ako budúci objekt svojho poznania si vytýčil planétu Mars. Niečo mu podvedome nahováralo, že práve planéta Mars mu donesie dôležité odkrytie ďalších tajomstiev. Dlho sa díval na fotografie povrchu Marsu z foto NASA, ktoré boli urobené kozmickou sondou Mariner 9 a zvlášť ho zaujímali snímky na Marse v oblasti Cydonia, kde sa nachádzajú pyramídy a najmä tzv. kamenná tvár Marsu, ktorá ho priam magicky priťahovala. Vedel, že pokiaľ začne vnímať samotnú planétu Mars, musí sa dostať práve do tejto oblasti. Vytýčil si presný deň, kedy tak povediac sa vyberie na Mars. Myšlienka ho jemne vzrušovala a vedel, že sa musí úplne ukľudniť, a to do tej miery, že to zoberie ako samozrejmosť. Pokiaľ sa tak nestane, nemôže o tejto „ceste“ ani snívať. Cítil, že samotný priestor, ktorý chce navštíviť, to tiež nejako cíti a pripravuje sa na to. Určený deň sa pomaly blížil a Ján Majerník sa postupne a iste dostával do vyrovnaného kľudu, pripravený ísť v ústrety novému poznaniu.
Zhodou okolností planéta Mars v uvedený neskorý podvečer červenkasto svietila nad juhozápadným obzorom, keď sa Majerník opätovne ponoril do hlbokých meditačných myšlienok. S pocitom opustenia vlastného fyzického tela celkom zreteľne smeroval ku planéte Mars, až sa ocitol nad samotným povrchom Marsu a cieľavedome sa presúval nad oblasť Cydonia.
Aký úžas! Jasne rozoznával zoskupenie piatich pyramíd postavených z kamenných kvádrov, pričom piata na východnom okraji bola v hornej časti zborená, v dávnych dobách možno zasiahnutá meteoritom. Pätnásť kilometrov napravo, východne od pyramíd, sa nachádzala kamenná tvár pážaťa (kamenná tvár Marsu). Juhozápadne od tváre sa nachádzala ďalšia kamenná tvár starca, ktorá však bola zčasti prekrytá, zasypaná pieskom. A nakoniec juhovýchodne od tváre pážaťa sa nachádzala mohutná lebka, ktorá na rozdiel od kamenných tvárí sa dívala smerom juhovýchodným na samotný povrch Marsu. Tieto tri útvary, tváre, boli rozmiestnené v rovnoramennom trojuholníku, teda od seba rovnako vzdialené. Majerník najprv zamieril k rozborenej pyramíde. Čím viac sa k nej približoval, tým jasnejšia mu bola skutočnosť, že to všetko nie je dielom náhody, ale dielom vysokej inteligencie. Vo vnútri pyramídy sa nachádzal rad vysokých dosiek z neurčitého kovu, ktoré boli popísané neznámymi znakmi. V obvode stien pyramídy zvnútra sa zasa nachádzal rad miestností, ktoré boli zablokované akousi polopriesvitnou klenbou, cez ktorú sa nijako nevedel dostať, napriek svojim schopnostiam. Narážal na akýsi odpor, keď sa pokúšal do niektorej z miestností preniknúť. Potom obišiel ďalšie štyri pyramídy, ale nikde nevedel nájsť nejaký otvor, a na svoje prekvapenie zistil, že aj tieto pyramídy blokuje akási zvláštna sila tak, že nie je schopný do nich preniknúť. Premiestnil sa nad tvár pážaťa – výtvor s detailne prepracovanými ľudskými proporciami. Len oči boli akési zvláštne. Zrenice akoby živé a posielali ho smerom k lebke. Napriek tomu zašiel nad tvár starca. Oči mal zanesené pieskom , ale aj tak vyžarovala z tváre sila, ktorá ho tiež posielala k lebke na severovýchod. Nuž, keď tam, tak tam. Majerník zastal pred lebkou, obchádzal ju zozadu. Bola to vlastne akási hlava, opäť s jasne prepracovanými detailmi ľudskej hlavy, ktorá bola posadená na povrchu Marsu. A tá tvár! Len prehovoriť! Zamyslene sa zadíval do očí hlavy a nepochyboval o tom, že sú to oči živé, oči hovoriace. Sústredil na ne všetko svoje ja a vtedy pocítil, ako všetko chápe. Pochopil, že narazil na priamy dôkaz všadeprítomnej vesmírnej inteligencie, pochopil, že je to akési prepojenie jeho samého s týmto výtvorom, ktorý mu dáva silu, úžasnú obrazotvornosť, pocítil jas vo svojom myslení, spoznal, že svoj vlastný mozog má odblokovaný. Nič priezračnejšieho doposiaľ nezažil, ako priezračnosť myšlienky svojho vedomia. Začal vnímať v kompaktných ucelených súboroch v obrovských kvantách. Akoby z neho odpadla ťažká kliatba. Majerník spoznal, že pozemské bytie je vlastne iba akousi etapou zhmotnenia v obmedzených podmienkach vlastného fyzického bytia. Pochopil aj to, že duch človeka je schopný sa s touto skutočnosťou vyrovnať, ale nevie sa vyrovnať so svojím fyzickým bytím, a to prináša určité frustrujúce situácie v pozemskom žití. Pochopil nekrofilnú podstatu pozemského života a zrazu mu prišlo strašne ľúto ľudí, najmä tých, čo sú krutí, bezohľadní, spupní, egoistickí, tých, čo zavliekli ľudstvo do nenávisti a vojen. Pochopil, že práve títo jedinci, túžiaci po moci svojho ega, práve tí sa najviac boja života a smrti. Nevedel však jedno pochopiť, prečo práve ľudskí géniovia sa nikdy v dejinách nepostavili na čelo vedenia ľudstva. Či si snáď uvedomovali driemajúci, ale stále existujúci primitivizmus ľudstva, nechápajúci, alebo len tušiaci podstatu bytia? Chápal už Einstein, či iní, že ľudstvo ešte ako také nedozrelo, a že jeho vlastné prebudenie ho len čaká? Majerník spoznal, že ľudský mozog je vlastne naprogramovaný na svoje odblokovanie, lenže ľudstvo si to musí uvedomiť a hlavne sa na to pripraviť, pretože to prepukne v dosť skorom čase, a bolo by nešťastím pre ľudstvo samé, keby svoje obrovské potencionálne mysliace hodnoty zneužilo v intenciách svojho doterajšieho obmedzeného myslenia.
Spoznal, že vo vesmíre je vlastne plno iných civilizácií a mnohé sú na oveľa vyššom stupni vývoja. A prečo o nich nič nevieme? Nič jednoduchšie. Pretože tieto civilizácie sa dorozumievajú práve v odhmotnenom stave, myšlienkou, prestúpením vedomia a ľudstvo našej Zeme je práve len na prahu tohto poznania. Nič nebude jednoduchšie, ako sa pomocou myšlienky premiestniť práve tam, kde chceme. Ale pozor! Vesmír je už natoľko obsadený vyššou inteligenciou, že nebude až tak jednoduché sa dostať hocikde. Vesmírna inteligencia sa bude v určitej miere voči nám brániť, nepustí nás tam, kde ešte na to nemáme právo, právo z hľadiska nášho mladého vývoja. Vstup do vesmírnej inteligencie si musíme určitým spôsobom zaslúžiť, v prvom rade neostať dravcom a byť takto nebezpečným iným. Ľudstvo jedným slovom musí na tento vstup dozrieť. Veľa vecí, najmä z hľadiska samotného vývoja ľudstva, mu bolo oslňujúco jasných a jednoduchých.
Zamyslene sa zasa zadíval na hlavu, do jej očí. Obaja si rozumeli a Majerník preciťoval vzájomné hlboké uspokojenie. Vedel však, že by nebolo ľahké žiť medzi svojimi pozemskými rovesníkmi. Nechápali by ho, resp. sám by pociťoval určitý druh utrpenia z nevedomosti a obmedzenia iných.
Vrátil sa nad svoje telo na Zemi. Jediná otázka, ktorá sa mu zdala byť nevysvetliteľná bola, že videl svoju telesnú schránku nehybne ležiacu na Zemi, ktorá spútavala jeho bytie. On sám, jeho vedomie, druhé očistené ja, sa od tejto schránky vzďaľovalo do vesmíru, v ústrety ďalšiemu poznaniu.
Má Majerník možnosť sa ešte vrátiť? Kam šiel? Čo spoznal? O tom, milý čitateľ, možno nabudúce.
Rudolf Pellionis
Poznámka autora: Túto poviedku som napísal v auguste v roku
Pokračovanie poviedky nasleduje pod názvom "Odblokovanie mozgu II." Jej dej je situovaný na Gemer, konkrétne do okolia Dobšinej. Aj v tejto časti použité mená sú čisto náhodné a vymyslené, a nemajú súvis so žiadnou konkrétnou osobou.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.