do svojho užívania. Nebojme sa ani dnes využívať pri ochrane prírody ich skúsenosti a často aj ľudovú múdrosť, aby sme pochopili ich správanie a tým aj odkaz pre prítomnosť. Dozvedáme sa ich prostredníctvom, že spočiatku boli všetky lesy každému voľne prístupné, každý z nich mohol pre svoju potrebu voľne ťažiť, ak chcel a potreboval. Aj keď táto voľnosť pretrvávala približne do 13. storočia, skoro prichádza aj prvé „lesné hospodárenie“ a doplňovanie úbytku lesa sadenicami, o čom sú zmienky v dobových prameňoch už aj o lesných škôlkach okolo roku 1581. Za panovania Márie Terézie dochádza k obmedzovaniu ťažby dreva, zastavuje sa aj úbytok lesa. V roku 1767 vychádza nariadenie pod názvom Tereziánsky urbár, upravujúci jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich podannými a v roku 1769 Tereziánsky lesný poriadok, ktorý znamenal pokus o zastavenie devastácie uhorských lesov, spôsobenej najmä ťažbou rúd a hutníctvom. Tento lesný poriadok v 55 bodoch upravoval spôsoby ťažby, obnovy lesa, ochrany lesných porastov, zásady hospodárenia s drevnou hmotou a opatrenia vrchnostenského dozoru. Jeho hlavným poslaním bolo dosiahnuť zastavenie holorubov a zvýšenie trvalej výnosnosti lesov.
Aj v našom regióne naši predkovia po roku 1769 na svoju dobu rozumne hospodárili a chránili si lesy a prírodu, po zrušení bývalého Urbariálneho zemského panstva napríklad aj v komposesorátskych (spoluvlastníckych) spolkoch. Z ich mnohých vnútorných ustanovení môžeme sa niečo dozvedieť a v niečom aj poučiť. „Do Compossesorátské hvory bez dovoleny Dilectora a bez Signáti ísť neslobodno. Kdoby se opovážil, hlavný Stróf nielen duplom, ale i triplóm vypovedany má bud. Z bánu trávu nosit na den dvarazy, žádnemu neny dovoleno, bitbi se jak vymlouval, že druhý den trávy má, jístí Stróf uložiti se má. Na cudzích djeloch chvoja, anebo drevo shánet pod najvyšším trestom, aneb strófom je zabráneno. Tože ani na svojich djeloch a lúkoch, bárs který čas neni dovoleno rúbat a sýce, že s toho nejvetšý hádky a dišputácije jak v obci, tak y v Compossesorátu povstávají. Každá lúka od obecné nebo Compossesorátské hory obkopané a šancom obmedzené má bud. Ani Cigánom uhlie pálit neslobodno sté príčiny, že to vždy takový chasnujú, ktorý v obci žádno privilégiá nemajú. Kevülő je zodpovedný za šicky škody vo hvore učinené, a jestli nezná presvedčit kdobyto učinil, povinní je sám šickú škodu oplatit, anebo se z jeho pláci stjáhnut má.“
Podobnú skutočnosť zaznamenávame ešte aj v Uhorskom lesnom zákone z roku 1879, ktorý stanovil povinnosť hospodárenia podľa schválených hospodárskych plánov pre lesy štátne, obecné a spoločenstevné, uplatňovaný ešte aj za prvej ČSR. Zaujímavé a poučné môžu byť niektoré jeho ustanovenia v článku XXXI., z ktorých niektoré citujeme aspoň v krátkosti: „V lesoch, ktoré slúžia k prekazeniu presunutia vrchov, napadnutia návalu, skál a snehu, na rígloch alebo úbočiach, zakazuje sa kolčovanie a holorub.“ § 2 a 4 zakazuje aj klčovanie klátov a koreňov. Mnohé, čomu ani dnes nevenujeme pozornosť, dávalo podnet nielen k označeniu za priestupok, ale aj za trestnú činnosť. Tak § 90 citovaného zákona uvádza, že “... kto z lesa živý, alebo zoťatý strom ukradne, musí nahradiť hodnotu stromu, zaplatiť ďalej jednu štvrtinu čiastky hodnoty titulu odškodného, okrem toho sa mu vymeria pokuta rovnajúca sa obidvom obnosom“. V § 92 sa nachádza: “Kto odlomí, odsekne a ukradne neprávom, scudzí konáre živého stromu, kto odlúpi a ukradne zo živého stromu kôru, kto ukradne a odlúpi kôru zo suchého stromu, alebo živlami zlomený strom, konár, kto ukradne suché a neživé lístie, zelené scudzí lesné semeno alebo mach, musí nahradiť jeho hodnotu. Kto úmyselne pasie v lese, poškodzuje prírodu, ak je to les menej ako 15-ročný, dostane dvojnásobnú pokutu, ak medzi sadenicami, aj trojnásobnú pokutu“. § 107 pripomína, že potrestaný má byť aj ten, kto ku zbieraniu steliva, alebo raždia upotrebuje železných hrabiel, alebo iných rezacích nástrojov. Obdobne, ak u páchateľa boli nájdené veci, voz, sane, dobytok a v škode nájdené zvieratá. Ani horári to nemali ľahké. Dôkazom toho je aj § 36, ktorý zdôrazňuje, kto môže byť lesným úradníkom. Mal mať bezúhonný život, ukončenú vysokú školu a vykonať lesnícku a štátnu skúšku. Okrem toho skladal nasledovnú prísahu: “Ja, Ondrej Doboš, prisahám Bohu vševedúcemu a všemohúcemu, že usilovnosťou a bezpodmienečnou vernosťou budem dohliadať na les a jeho ochranu, zverený mojej pečlivosti, na stav zveriny a na všetko čo k lesu patrí, a to podľa možnosti od škody možnej zachránim, že od tých, ktorí by sa pokúsili o nejaké poškodenie lesa alebo príslušenstiev toho, alebo by činom poškodili bez ohľadu na moju osobu, vo zmysle zákona odoberiem záloh a dľa svojho svedomia bez meškania ich oznámim a priznám. Nevinného ničím neobviním, stráženie lesa alebo svojej služby bez vedomosti a bez súhlasu svojho predstaveného alebo bez neodvolateľnej nutnosti neopustím a vo všetkom, čo bude do mojej pečlivosti zverené, v každom čase vydám účty. Nech mi tak Pán Boh pomáha.“
Známym lesným hospodárom v oblasti Gemera bol Ľudovít Greiner (1796-1882), riaditeľ coburgovského panstva so sídlom v Jelšave. Popredný lesný hospodár spravoval 69 tisíc ha lesa. Premenil exploatačné hospodárenie na produktívne, vytvoril novú organizáciu lesnej správy zriadením lesných úradov v Polomke, Šumiaci, Muráni, Mokrej Lúke a inde. Organizoval meranie, mapovanie, súpis a taxáciu, systematické vypracúvanie dlhodobých hospodárskych plánov, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. Mal veľmi precízne vykalkulované náklady na obnovu lesa i podklady k finančnému efektu z hospodárenia.
Toľkoto z pohľadu do minulosti, alebo ako by povedal vtedajší kronikár – v krátkosti značím. Tak vtedy chápali prírodu, ale ju aj chránili naši predchodcovia, gazdovia, roľníci a obyčajný ľud. Veď každá doba mala svoju módu a mala by ju mať aj tá naša. Oči by nám mali otvoriť aj prírodné lesné katastrofy spred niekoľkých rokov, ktoré postihli naše Tatry, ale aj gemerské lesy.
Štatistické údaje z roku 1922 uvádzali, že v celej ČSR bolo 4 653 666 ha lesov, čo predstavovalo 33,2 % územia, z toho na Slovensku 1 666 200 ha, čo bolo 34,1 % z celkovej výmery československých lesov. Slovenská republika sa v súčasnosti zaraďuje medzi európske krajiny s najvyššou lesnatosťou. Lesný pôdny fond v roku 2005 v SR predstavoval 40,9 % (2 006 172 ha) z celkovej výmery štátu.
Dajme si ruku na srdce, aj tí, ktorí prírodu užívame, alebo aj tí, ktorí sa o ňu majú starať a v nej hospodáriť. Zapamätajme si a zachovajme niečo z predošlých riadkov. Už samotný letmý pohľad na prírodu a lesy je už v mnohých lokalitách neradostný a nesvedčí o láske k prírode a jej ochrane. Utvrdil nás o tom už v minulosti publikovaný a výstižný výrok vedca svetového formátu Alberta Schweitzera, publikovaný v rozhlasových živých slovách k tejto, prípadne podobnej problematike: „Nešťastie spočíva v tom, že človek ovládol prírodu skôr, ako ovládol seba samého.“
Vzťah mnohých v prítomnosti je predovšetkým konzumný, a preto neperspektívny, škodiaci predovšetkým človeku. Či sme sa ešte dostatočne nepresvedčili a nepoučili napríklad z pohľadu na okolie jelšavskej magnezitky? Pre ďalšie príklady netreba chodiť ďaleko, stačí mať otvorené oči pri jarných potulkách lesmi, uvidieť ich narušenú celistvosť zásahom človeka, v posledných desaťročiach vzniknuté holiny, zatláčané lesné potôčiky, divé skládky, alebo zdevastovanú zeleň na moderných sídliskách, rapídne vyrubovanie stromov, divé skládky a komunálny odpad uprostred lesa, vedľa kedysi turistických trás. Denne zanikajú desiatky parkov, ničí sa to, čo sa kedysi vysadzovalo. Žiaľ, aj v takých inštitúciách, ktoré majú vychovávať k láske a príkladnému vzťahu k prírode. Vtedy sa nám treba vrátiť k predchádzajúcim citovaným riadkom prvého lesného zákona našich predkov.
Po mnohých stromoch trčia zo zeme len pne a pahýle stromov, z ktorých na jar vidieť vytekajúcu miazgu. Aby nebili do očí, zasypávajú sa rozhrnutou zemou, a takto pochovávame stromy v mnohých lokalitách Slovenska aj so svojím svedomím, ak ho ešte máme a nestratili sme ho. Usilujme sa, kým je ešte čas, aby sme obstáli v hodnotení tých generácií, ktoré prídu za nami.
Z histórie si môžeme brať príklad, veď svedčí o tom známy Cicerov výrok: “Historia est magistra vitae“ (História je učiteľkou života), mnohými príkladmi dokazuje, že ľahšie je búrať a ničiť ako budovať. Preto mnohí ctižiadostivci, ktorým nie je daná veľkosť budovateľa, privlastňujú si aspoň velikášstvo ničiteľa. Pripomína to starovekého Herostrata, ktorý v túžbe po nesmrteľnosti zapálil veľkolepý Artemidin chrám v Efeze, a tým je klasickým príkladom ľudí tohto typu. Máme každý z nás vo svojom vnútri chrám, a podobným je aj príroda. Neznižujme sa k tomu, aby sme ničili toto nádherné dielo prírody, ale zveľaďujme ju a starajme sa o ňu s pocitom dobrého hospodára. Lebo tam, kde zomierajú stromy, tam začína zomierať aj človek.
4.5.2010

  {jcomments on}