so ziskom 171 bodov, na 2. mieste skončilo „B“ družstvo Gymnázia Tornaľa so ziskomm 169 bodov a na 3. mieste vlaňajší víťaz družstvo Reedukačného centra Tornala so ziskom 152 bodov.
Súťaž jednotlivcov vyhral Szabolcs Oláh, druhý skočil Róbert Štefan Országh, obaja z Gymnázia Tornaľa, so 61 bodmi a o poradí rozhodol rozstrel. Tretí skončil Patrik Plánka z Reedukačného centra so 60 bodmi.
Prvé tri družstvá obdržali pekné vecné ceny, ktoré im odovzdal predseda ZO SZPB PaedDr. Marian Zelina. Každú účastník obdržal aj odbojársku ročenku 2018, ktorú venovala redakcia Bojovníka. Medzi účastníkov už tradične zavítal priamy účastník protifašistického odboja, člen partizánskej brigády Rákoci majora Kozlova pán Artúr Sobonya z Tornale. Po vyhodnotení súťaže bol podaný všetkým účastníkom súťaže poľovnícky guláš.
Pred odovzdaním cien oboznámil s históriou memoriálu a dôvodom jeho konania predseda HDK ObV SZPB v Rimavskej Sobote. Pripomenjul, že odkaz protifašistického odboja je aj dnes nanajvýš aktuálny a zdôraznil, že Tornaľa počas vojny stratila 658 byvateľov, ktorí boli nyllassioavcami odvlečení do koncentračných táborov a samotné mesto Tornaľa bolo oslobodené 19. decembra 1944 vojskami 2. ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského. V rámci tohto frontu bojovala aj 4. rumunská armáda. Na druhý deň po oslobodení mesta od 20.12.1944 až do 15.1.1945 mal v meste štáb práve veliteľ 2.UKF maršál Malinovský v budove, kde sídli Obvodné oddelenie PZ SR. Na budove je umiestnená aj pamätná tabuľa s portrétom maršála Malinovského.
Pri oslobodzovaní mesta položilo život 202 vojakov Červenej armády a 3 rumunskí vojaci.
JUDr. Jozef Pupala
Foto: autor príspevku
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-